Tie darčeky som nenávidela!

S Romanom sme sa vzali presne dva roky od nášho prvého stretnutia. Bola to láska ako „trám“, pozornejšieho partnera som si nemohla priať. So všetkým mi pomáhal a keď som sa potrebovala vyrozprávať alebo poradiť, hodiny a hodiny presedel pri mne. Boli sme ako zviazaní pupočnou šnúrou a priznám sa, zo začiatku mi jeho pozornosť lichotila. Navyše, Roman bol skutočne skvelý milenec. Pripadala som si ako v rozprávke. Poznáte to, neohrozený princ na bielom koni zachráni princeznú a žijú spolu šťastne až do smrti. Lenže po čase som začala mať pocit, že ma jeho prehnaná pozornosť udusí. Tesne pred happy endom som zaváhala, či je svadba tým najrozumnejším riešením. So svojimi pochybnosťami som sa zverila kamarátke, ktorá ma hneď zahriakla, nech nepanikárim. Nech som rada, že ma tak veľmi miluje. Pripadala som si ako nevďačný paranoik, ktorý vidí problémy tam, kde nie sú. Upokojila som sa.
Prvé týždne po svadbe boli naozaj prekrásne. Sem-tam síce dokázala Romana vytočiť aj úplná maličkosť, ale povedala som si, a čo. Nikto nie je 24 hodín vysmiaty a v pohode a aj ja „mám svoje muchy“. Lenže manželove majetnícke prejavy sa začali stupňovať. Netrvalo dlho a musela som obmedziť všetky kamarátstva a kontakty. Z albumov som odstránila fotky a z domu veci, ktoré akýmkoľvek spôsobom súviseli s ľuďmi z mojej minulosti. Týkalo sa to aj kamarátok a známych. Ak sme na prechádzke niektorú  z nich náhodou stretli, doma som si vypočula prednášku o jej charakterových vlastnostiach. V tom čase som bola na materskej dovolenke a všetok čas trávila spolu s deťmi a s manželom.
 Navonok vyzeralo naše manželstvo stále ideálne. Pre celú dedinu sme boli ukážkový pár. Mali sme tri krásne deti a manžel dával všade najavo, ako veľmi nás miluje. A možno aj skutočne miloval, ale svojím vlastným spôsobom. Výbuchy hnevu a zmeny nálad boli u neho čoraz častejšie. Ako spúšťač fungovala akákoľvek pekná chvíľka, ktorú sme v ten deň zažili: oslava narodením alebo menín, rodinný výlet do mestskej zoo, piknik pri rieke, túra po kopcoch... Scenár bol vždy rovnaký. Najprv úžasný deň plný pohody, decká sa do chuti vybláznili, skvelá nálada, Romanove nežnosti, drobné darčeky, kvietky... Hodinu po návrate domov, alebo keď už deti spali, výbuch hnevu a osočovanie. Po pol roku sa u mňa vypestoval podmienený reflex. V momente, ako spomenul manžel pred deťmi výlet alebo doniesol komukoľvek z nás  darček, zovrel sa mi žalúdok a už som iba čakala, čo sa bude diať. Akoby tie emócie musel podvedome vyrovnať. Čím krajší deň alebo väčší dar, tým prudšia reakcia a hnev potom. Nenávidela som tie darčeky, vedela som, čo bude nasledovať. Boli iba prvým bodom presne stanoveného scenára. Nikomu z rodiny som o tom nepovedala. Keď deti odrástli, povýšili ho v práci a ponúkli mu miesto riaditeľa v susednom meste. Nechceli sme deti  vytrhnúť zo školy a od babičiek, tak sme sa dohodli, že cez týždeň bude v služobnom byte sám a my s deťmi za ním budeme chodiť cez víkend. Po čase sa zblížil s jednou svojou kolegyňou a podal žiadosť o rozvod. Rodina a známi nechápali, prečo som o neho nebojovala. Ako som to mohla vzdať a nechať otca troch detí len tak odísť, veď naše manželstvo bolo ukážkové... Dodnes som im nepovedala pravdu a pochybujem, že ju ktokoľvek z nich tuší. Teda až na jedného človeka. Asi pred rokom som sa náhodou stretla na zástavke s jeho druhou ženou. Namiesto energického veselého žieňaťa, ako som si ju pamätala, stála predo mnou  unavená nešťastná žena. Mala som pocit, akoby som sa pozrela do zrkadla a uvidela tam seba spred siedmich rokov. Nemuseli sme si nič povedať, iba sme sa pozdravili a usmiali sa na seba. Vtedy som pochopila, že aj ona už vie, aké je to byť vydatá za Romana.
Jana zo stredného Slovenska