 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Pondelok 23.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Nadežda
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
| Denník - Správy |
 |
 |
|
Regióny| Prílohy |
 |
|
|
|
| Pridajte sa |
 |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
 Mobilná verzia
|
|
|
ESTA USA |
Angela Marsonsová: Tichý výkrik Foto: Vydavateľstvo IkarNa začiatku príbehu stojí päť ľudí okolo plytkého hrobu a nad telom nevinnej obete uzavrú temnú dohodu – nikto sa nikdy nesmie nič dozvedieť. Lenže o desať rokov je brutálne zavraždená prvá žena z tejto pätice, po nej nasleduje ďalší člen a tretí unikne smrti iba o vlások. Počet zavraždených stále pribúda. Vyšetrovaním krvavých zločinov je poverená detektívka Kim Stonová, ale zdá sa, že jej psychopatický protihráč je vždy o krok popredu. Keď však objavia ľudské pozostatky na pozemku, kde stojí zhorenisko bývalého domova pre opustené dievčatá, začínajú jednotlivé dieliky skladačky do seba zapadať. Autorka o svojej hlavnej hrdinke povedala: „Postava Kim Stonovej sa mi zjavila a odmietala odísť. V mojej mysli aj na papieri z nej vyrástla silná, inteligentná žena, ktorá nie je vždy dokonalá, no je zapálená a vytrvalá. Je to niekto, koho by ste chceli mať po svojom boku. "
Vypočujte si úryvok z trileru Tichý výkrik:
Prečítajte si úryvok z trileru Tichý výkrik:
Teresa Wyattová mala zvláštny pocit, že táto noc bude jej posledná.
Vypla televízor a v dome zavládlo ticho. Nebolo to normálne ticho, ktoré prichádzalo každý večer, keď sa ona i jej dom spolu zatvorili a oddychovali, až kým sa nepobrali spať.
Nebola si istá, čo sa vlastne chcela ešte dozvedieť z nočných správ. Novinky počula už večer na miestnom kanáli. Možno dúfala v zázrak, akúsi milosť v poslednej chvíli.
Celý čas od podania prvej žiadosti pred dvoma rokmi sa cítila ako väzeň v cele smrti. Z času na čas prichádzali dozorcovia, odvádzali ju na kreslo a potom ju osud vrátil naspäť do bezpečia cely. Tentoraz to však bolo konečné. Teresa vedela, že už nebudú nijaké ďalšie námietky, nijaké odklady.
Uvažovala, či správy videli aj ostatní. Cítili sa rovnako ako ona? Priznali by si, že ich prvotné pocity neboli výčitky svedomia, ale pud sebazáchovy?
Keby bola bývala lepším človekom, možno by mala pod vrstvou záujmu o seba samu ukrytú aspoň trošku svedomia. Nijaké tam však nebolo.
Hovorila si, že keby sa vtedy nepridala k plánu, bolo by ju to zničilo. Meno Teresa Wyattová by sa spomínalo s odporom namiesto úcty, ktorú si teraz užívala.
Bola si istá, že by tú sťažnosť zobrali vážne. Umlčali ju však naveky – a to nikdy neoľutovala.
Lenže z času na čas, počas všetkých tých rokov po Crestwoode, sa jej stále triasol žalúdok pri pohľade na podobné držanie tela, farbu vlasov či nakláňanie hlavy.
Teresa stála a všemožne sa snažila striasť zo seba melanchóliu, ktorá ju prenasledovala. Vykročila do kuchyne a vložila do umývačky pohár na víno spolu s tanierom.
Nemala psa, s ktorým by sa šla prejsť, ani mačku, ktorú by bolo treba pustiť dnu. Iba naposledy skontrolovala bezpečnostné zámky na dverách.
Opäť sa jej zmocnil pocit, že tá kontrola bola zbytočná, že už nič nezadrží minulosť. Rýchlo tú myšlienku odsunula. Nemala sa čoho báť. Uzavreli spolu pakt a ten držal pevne už desať rokov. Iba oni piati poznali pravdu.
Cítila, že je príliš napätá, aby hneď zaspala, no na siedmu ráno mala so zamestnancami dohodnutú poradu, na ktorú nesmela meškať.
Vošla do kúpeľne, začala si púšťať vodu do vane a pridala do nej levanduľovú penu. Vôňa okamžite zaplnila celú miestnosť. Po pohári vína by jej mohol dlhý kúpeľ pomôcť zaspať.
Župan a saténové pyžamo mala starostlivo poskladané navrchu koša na bielizeň. Vošla do vane.
Zavrela oči a poddávala sa vode, ktorá ju obklopovala. V duchu sa usmievala, lebo strach začal ustupovať. Bola iba priveľmi citlivá.
Teresa mala dojem, akoby bol jej život rozdelený do dvoch častí. Najprv bolo tridsaťsedem rokov pred Crestwoodom. Nádherné roky. Bola slobodná a ambiciózna, každé rozhodnutie robila sama. Nikomu sa nezodpovedala.
Roky potom však boli iné. Tieň strachu ju prenasledoval na každom kroku. Rozhodoval o jej konaní a ovplyvňoval jej rozhodnutia.
Spomenula si, ako kdesi čítala, že svedomie nie je nič iba strach z toho, že človeka chytia. Teresa bola dostatočne úprimná, aby si priznala, že to je pravda.
Ich tajomstvo však bolo v bezpečí. Muselo byť.
Zrazu začula, ako sa kdesi rozbilo sklo. A nebolo to ďaleko. Zvuk prichádzal od jej kuchynských dverí.
Teresa ležala bez pohnutia, uši sa snažili zachytiť ďalšie zvuky. Rinčanie skla si určite nik iný nevšimol. Najbližší rodinný dom bol vzdialený šesťdesiat metrov a stál za živým plotom zo stromov, ktoré vyrástli do výšky šiestich metrov.
Obklopilo ju husté ticho jej vlastného domu. Pokoj, ktorý nasledoval po hlasnom zvuku, prinášal so sebou nepríjemný pocit nebezpečenstva.
Možno to nebolo nič iné iba nepremyslený prejav vandalizmu. Možno si zopár študentov z Univerzity svätého Jozefa zistilo jej adresu. Bože, aspoň v to dúfala.
Krv jej vrela v žilách a roztriasla spánky. Prehltla v snahe uvoľniť tlak v ušných bubienkoch.
Jej telo začalo reagovať na pocit, že v dome nie je sama. Posadila sa. Voda pri jej pohybe hlasno vyšplechla. Ruka jej skĺzla po bočnej stene vane a pravá strana tela spadla naspäť do vody.
Zvuk dolu na schodoch zničil akúkoľvek ilúziu o nepremyslenom vandalizme.
Teresa vedela, že už nemá veľa času. V paralelnom vesmíre reagovali jej svaly na blížiacu sa hrozbu, no v tomto jej zrazu znehybneli telo i myseľ pre blízkosť niečoho, čo sa nedalo odvrátiť. Bola si vedomá, že sa nemá kam ukryť.
Teresa Wyattová mala zvláštny pocit, že táto noc bude jej posledná.
Vypla televízor a v dome zavládlo ticho. Nebolo to normálne ticho, ktoré prichádzalo každý večer, keď sa ona i jej dom spolu zatvorili a oddychovali, až kým sa nepobrali spať.
Nebola si istá, čo sa vlastne chcela ešte dozvedieť z nočných správ. Novinky počula už večer na miestnom kanáli. Možno dúfala v zázrak, akúsi milosť v poslednej chvíli.
Celý čas od podania prvej žiadosti pred dvoma rokmi sa cítila ako väzeň v cele smrti. Z času na čas prichádzali dozorcovia, odvádzali ju na kreslo a potom ju osud vrátil naspäť do bezpečia cely. Tentoraz to však bolo konečné. Teresa vedela, že už nebudú nijaké ďalšie námietky, nijaké odklady.
Uvažovala, či správy videli aj ostatní. Cítili sa rovnako ako ona? Priznali by si, že ich prvotné pocity neboli výčitky svedomia, ale pud sebazáchovy?
Keby bola bývala lepším človekom, možno by mala pod vrstvou záujmu o seba samu ukrytú aspoň trošku svedomia. Nijaké tam však nebolo.
Hovorila si, že keby sa vtedy nepridala k plánu, bolo by ju to zničilo. Meno Teresa Wyattová by sa spomínalo s odporom namiesto úcty, ktorú si teraz užívala.
Bola si istá, že by tú sťažnosť zobrali vážne. Umlčali ju však naveky – a to nikdy neoľutovala.
Lenže z času na čas, počas všetkých tých rokov po Crestwoode, sa jej stále triasol žalúdok pri pohľade na podobné držanie tela, farbu vlasov či nakláňanie hlavy.
Teresa stála a všemožne sa snažila striasť zo seba melanchóliu, ktorá ju prenasledovala. Vykročila do kuchyne a vložila do umývačky pohár na víno spolu s tanierom.
Nemala psa, s ktorým by sa šla prejsť, ani mačku, ktorú by bolo treba pustiť dnu. Iba naposledy skontrolovala bezpečnostné zámky na dverách.
Opäť sa jej zmocnil pocit, že tá kontrola bola zbytočná, že už nič nezadrží minulosť. Rýchlo tú myšlienku odsunula. Nemala sa čoho báť. Uzavreli spolu pakt a ten držal pevne už desať rokov. Iba oni piati poznali pravdu.
Cítila, že je príliš napätá, aby hneď zaspala, no na siedmu ráno mala so zamestnancami dohodnutú poradu, na ktorú nesmela meškať.
Vošla do kúpeľne, začala si púšťať vodu do vane a pridala do nej levanduľovú penu. Vôňa okamžite zaplnila celú miestnosť. Po pohári vína by jej mohol dlhý kúpeľ pomôcť zaspať.
Župan a saténové pyžamo mala starostlivo poskladané navrchu koša na bielizeň. Vošla do vane.
Zavrela oči a poddávala sa vode, ktorá ju obklopovala. V duchu sa usmievala, lebo strach začal ustupovať. Bola iba priveľmi citlivá.
Teresa mala dojem, akoby bol jej život rozdelený do dvoch častí. Najprv bolo tridsaťsedem rokov pred Crestwoodom. Nádherné roky. Bola slobodná a ambiciózna, každé rozhodnutie robila sama. Nikomu sa nezodpovedala.
Roky potom však boli iné. Tieň strachu ju prenasledoval na každom kroku. Rozhodoval o jej konaní a ovplyvňoval jej rozhodnutia.
Spomenula si, ako kdesi čítala, že svedomie nie je nič iba strach z toho, že človeka chytia. Teresa bola dostatočne úprimná, aby si priznala, že to je pravda.
Ich tajomstvo však bolo v bezpečí. Muselo byť.
Zrazu začula, ako sa kdesi rozbilo sklo. A nebolo to ďaleko. Zvuk prichádzal od jej kuchynských dverí.
Teresa ležala bez pohnutia, uši sa snažili zachytiť ďalšie zvuky. Rinčanie skla si určite nik iný nevšimol. Najbližší rodinný dom bol vzdialený šesťdesiat metrov a stál za živým plotom zo stromov, ktoré vyrástli do výšky šiestich metrov.
Obklopilo ju husté ticho jej vlastného domu. Pokoj, ktorý nasledoval po hlasnom zvuku, prinášal so sebou nepríjemný pocit nebezpečenstva.
Možno to nebolo nič iné iba nepremyslený prejav vandalizmu. Možno si zopár študentov z Univerzity svätého Jozefa zistilo jej adresu. Bože, aspoň v to dúfala.
Krv jej vrela v žilách a roztriasla spánky. Prehltla v snahe uvoľniť tlak v ušných bubienkoch.
Jej telo začalo reagovať na pocit, že v dome nie je sama. Posadila sa. Voda pri jej pohybe hlasno vyšplechla. Ruka jej skĺzla po bočnej stene vane a pravá strana tela spadla naspäť do vody.
Zvuk dolu na schodoch zničil akúkoľvek ilúziu o nepremyslenom vandalizme.
Teresa vedela, že už nemá veľa času. V paralelnom vesmíre reagovali jej svaly na blížiacu sa hrozbu, no v tomto jej zrazu znehybneli telo i myseľ pre blízkosť niečoho, čo sa nedalo odvrátiť. Bola si vedomá, že sa nemá kam ukryť.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
