Tibenského Dejiny Slovenska vidia Ľ. Štúra ako zjednotiteľa

Bratislava 21. októbra (TASR) - Vydavateľstvo Osveta v Martine vydalo v roku 1973 I. zväzok popularizačného diela encyklopedického charakteru historika Jána Tibenského "Dejiny Slovenska slovom i obrazom." Je to 250-stranová reprezentačná publikácia rozšíreného formátu s bohatou obrazovou čiernobielou i kolorovanou dokumentáciou. Autor si prácu koncepčne rozvrhol na tri kapitoly: Civilizácie pod brázdami, „Spívám jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel vojnu“, Slovensko sa stáva súčasťou Uhorského kráľovstva.


Tretia kapitola je najrozsiahlejšia a má 8 častí, a to od obdobia tatárskych nájazdov a doby Matúša Čáka Trenčianskeho cez búrlivé 15. storočie a kurucké vojny až po osvietené časy a „Slovenskú jar“, ktorá sa venuje aj štúrovcom.

„Mladí štúrovci začali pomaly chápať spojitosť medzi biedou ľudu a spoločenským systémom. Začali si uvedomovať, aký spoločenský poriadok a aké triedy majú budúcnosť - a to aj pokiaľ išlo o národné hnutie. Ľ. Štúr už roku 1837 došiel k presvedčeniu, že koreňom biedy je sám feudalizmus a aristokracia,“ charakterizuje autor myšlienkové dozrievanie študentov zo Štúrovho okruhu a dodáva: „Zatiaľ tieto myšlienky iba kvasili, kryštalizovali sa. V ucelený politický program dozreli až v nasledujúcom období, v 40. rokoch.“

Keďže ide o historickú monografiu, o dejiny Slovenska, Tibenský najviac sleduje politické udalosti smerujúce k národným a štátotvorným pohybom. V tejto súvislosti uvádza: „4. júna 1842 predložila slovenská deputácia, ktorú viedol superintendent Pavol Jozeffy, na cisárskom dvore vo Viedni kancelárovi Metternichovi a arcikniežaťu Ludwigovi sťažnosti a žiadosti Slovákov - Slovenský prestolný prosbopis. Vypracovali ho spoločne Ľ. Štúr a J. Kollár. Podpísalo ho 200 vlastencov v mene 800.000 evanjelických Slovákov.“

Maďarská šľachta to považovala za vlastizradu, a tak od tejto chvíle sa začalo stupňovať napätie, ktoré viedlo k známym udalostiam na bratislavskom lýceu, až k revolučným rokom meruôsmym. Potvrdzuje to aj autorov text: „Nový maďarizačný zákon, Zayova aféra, Prosbopis a prenasledovanie jeho osnovateľov vyvolali hádam najväčší polemický súboj, aký kedy v Uhorsku vznikol.“ Zo slovenskej strany v polemike vystúpili A. Šoltýs, B. P. Červenák, J. Čaplovič, Ján Pavol Tomášek, J. Chalupka, M. Kosec, A. H. Škultéty, S. Hojč a niekoľko ráz Ľ. Štúr a J. M. Hurban.

V súvislosti s najvýznamnejšou udalosťou týchto rokov - uzákonením spisovnej slovenčiny, Tibenský to vidí takto: „Prirodzene, že Ľ. Štúr príklonom k slovenčine sledoval aj iné ďalekosiahle politické ciele. Predovšetkým išlo o zjednotenie katolíckej a evanjelickej časti národa. Ďalej v období zvýšenej politickej aktivity bolo treba aj k ľudu sa obracať zrozumiteľným jazykom. Pravdaže, uzákonenie novej spisovnej slovenčiny je aj odrazom národnej ideológie. Ľ. Štúr ako jej hlavný tvorca vytvoril syntézu, spojil v nej predstavy a názory J. Kollára, S. Hojča, Ľ. M. Šuhajdu a ďalších na národ a jazyk so slovenskými koreňmi, ktoré odhalil a na ktorých staval A. Bernolák.“ Autor tak pripisuje Štúrovi vlastnosti zjednotiteľa i schopnosť predvídať ďalší vývin udalostí a javov.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR