THER: ČSFR rozdelili dvaja muži, ktorí chceli vládnuť svojmu domu

Bratislava/Viedeň 26. novembra (TASR) - Za rozpadom Československa mohol byť aj rodový dôvod alebo dvaja silní kohúti, ktorí by sa nezniesli na jednom smetisku. Ich rozhodnutiu chýbala politická legitimita, pretože je veľmi pravdepodobné, že ľudový plebiscit by koniec spoločného štátu odmietol. Nemecký historik Philipp Ther, ktorý pôsobí na Univerzite Viedeň, bol v tom čase na pobyte v Československu a poznal situáciu z prvej ruky. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovoril aj tom, ako ovplyvnil neoliberalizmus strednú a východnú Európu, prečo sú najväčším problémom týchto krajín regionálne rozdiely a aj o tom, prečo by bez Slovákov skolabovala starostlivosť o seniorov vo Viedni.


-Pred 25 rokmi sa definitívne rozhodlo o rozdelení Československa, ktoré prišlo relatívne krátko po Nežnej revolúcii v novembri 1989. Čo boli hlavné dôvody?-
Táto téma nie je predmetom môjho vedeckého bádania, tak vám môžem ponúknuť len pohľad "outsidera". V roku 1992 som prežil dosť dlhý čas v Československu aj počas federálnych a národných parlamentných volieb. Za rozpadom Československa bolo viacero faktorov. Najskôr by som spomenul rodový aspekt. Dvaja silní muži, Václav Klaus a Vladimír Mečiar, chceli byť pánmi vo svojom dome, určovať v ňom pravidlá a na to potrebovali rozdeliť federáciu. Pri hlbšom analytickom pohľade vidíme aj ďalší dôvod, rozdielny pohľad na ekonomickú transformáciu. Slováci uprednostňovali pomalšiu reformu so silnejšími zásahmi štátu, kým Klaus preferoval, naopak, rýchlu liberalizáciu ekonomiky. Na tejto základnej téme sa nedohodli a dospeli k názoru, že najlepšie bude rozdeliť spoločný štát. Tomuto rozhodnutiu, ktoré vzišlo z výsledku parlamentných volieb, však podľa mňa chýbala politická legitimita, lebo voliči mali dostať šancu sa k nemu vyjadriť v referende. Myslím si, že ak by k nemu došlo, tak väčšina Čechov a Slovákov by hlasovala za spoločný štát. Napokon o niekoľko rokov neskôr, keď som pracoval na Harvardskej univerzite v USA, tak som dostával raz za dva týždne pozvanie na pivo k československému stolu. Českí a slovenskí štamgasti neriešili, že spoločný štát už neexistuje, ale zaujímalo ich skôr, ako sa správne čapuje plzenské.

-Jeden z autorov myšlienky kupónovej privatizácie v Československu, Dušan Tříska, mi rozhovore povedal, že za rozpadom štátu bola privatizácia. Mečiar a Klaus chceli o nej sami rozhodovať vo svojich republikách. Napokon aj spôsob a priebeh privatizácie bol v oboch štátoch odlišný. Sedí tento argument?-
Myslím si, že áno a len potvrdzuje to, čo som mal na mysli, keď som spomínal rozdiely v transformácii ekonomiky. Klaus chcel čo najširšiu a rýchlu privatizáciu, kým Mečiar presadzoval postupnú cestu, lebo si uvedomoval, že o slovenský priemysel, postavený na ťažkom strojárstve, nebude veľký záujem a chcel v ňom čo najdlhšie zachovať zamestnanosť. Preto kupónová privatizácia mala väčší úspech v Česku a na Morave, kde bolo omnoho viac firiem zaujímavých pre investorov ako na Slovensku. Mečiar skôr preferoval privatizáciu manažmentmi fabrík alebo vybranými podnikateľmi, kde očakával radšej plynulejší prechod medzi komunistickým a postkomunistickým riadením než šokovú terapiu.

-Vo vašej knihe sa venujete histórii neoliberalizmu a transformácii ekonomík strednej a východnej Európy po páde komunizmu. V Českej republike neoliberalizmus dominoval hneď po získaní samostatnosti, kým na Slovensku začal ovládať ekonomiku až v druhej vlne po roku 2000 so zavedením rovnej dane či súkromných penzií. Oba štáty si týmito reformami urobili dobrú reklamu v zahraničí. Boli neoliberálne reformy potrebné pre oba štáty?-
V tom období sa často hovorilo, že tieto reformy nemajú alternatívu. Vždy však existujú aj iné alternatívy. Klaus v tom mal jasno a, podobne ako jeho učiteľka Margaret Thatcherová, tvrdil, že iná cesta nie je možná. Mečiar sa pokúsil o alternatívu a chcel modernizovať ekonomiku bez výraznejšieho prílevu zahraničných investícií. Táto cesta však zlyhala, slovenská koruna sa oslabovala a rozpočtový deficit rástol. Keď Slovensku hrozilo, že vypadne z prvej skupiny uchádzačov o členstvo v EÚ, tak došlo k zmene kurzu a dostalo sa aj na neoliberálne reformy v ekonomike. Samozrejme, dôvodom politickej zmeny neboli len hospodárske problémy, ale rastúca kriminalita, korupcia a viacero škandálov, ako bol únos Michala Kováča mladšieho. Slovensko po roku 1998 zaostávalo za ostatnými krajinami Vyšehradskej štvorky a v snahe dostihnúť ich, zaviedlo veľmi radikálne ekonomické reformy. Ich symbolom bola rovná daň, ktorá dobre zaúčinkovala na zahraničných investorov, ale aj na médiá. Slovensko sa tak znovu dostalo do centra ich záujmu. Vďaka silnému ekonomickému rastu dostalo prezývku stredoeurópsky tiger. Prichádzalo čoraz viac zahraničných investícií, ktoré dokázali modernizovať a reindustrializovať krajinu. Týkalo sa to najmä automobilového priemyslu.

-Práve jeho veľkosť a vplyv na slovenskú ekonomiku označujete za slabinu...-
Vo všeobecnosti, keď má ekonomika dominantný jeden sektor, vždy je to rizikové. Poviem to trochu prenesene, ak by európsky automobilový priemysel prechladol, slovenská ekonomika by z toho mohla vážne ochorieť. To považujem za veľké riziko pre Slovensko, najmä ak vidíme, že európske automobilky trochu zaspali vývoj pri elektromobilizme a autonómnych vozidlách.

-Ak sa pozrieme na vývoj strednej a východnej Európy počas posledných dvoch dekád, nemáte pocit, že neoliberalizmus v ekonomike napokon prehral?-
Do roku 2007 až 2008 sa ukazovalo, že je to správna stratégia. Potom však prišla globálna kríza a tá kompletne spochybnila neoliberalistické reformy. Nešlo len o radikálny smer neoliberalizmu, ale aj o jeho miernejšiu formu. Účastníci trhu sa prestali správať racionálne a boli potrebné, toľko odmietané, štátne zásahy. Bolo potrebné zachraňovať nielen banky, ale doslova aj celé krajiny v strednej a východnej Európe, ako napríklad Lotyšsko, Maďarsko, Rumunsko, Ukrajina. Väčšina postkomunistických krajín potom pristúpila k modifikovaniu reforiem a celkovej ekonomickej stratégie. Kríza podnietila nástup ekonomického nacionalizmu, ochrany národných trhov, ktorý pomáha krátkodobo, ale z dlhodobého hľadiska je skôr škodlivý. V tomto období sa ukázala aj odvrátená stránka zahraničných investícií. Tie síce prinášali kapitál na modernizáciu ekonomík, no investori dlhodobo siahali k transferu ziskov z postkomunistických krajín. Toto odčerpávanie zdrojov bolo problémom najmä pre menšie krajiny.

Finančná kríza dokončila proces, ktorý sa začal vstupom do EÚ. Dovtedajšia stratégia lacnej pracovnej sily, ktorá mala byť prvoradým lákadlom pre zahraničných investorov, nebola dobrým ekonomickým receptom, pretože aj slovenskí zamestnanci majú právo byť lepšie zaplatení a mať vyšší životný štandard ako pred rokom 2004.

- To bola svojho času konkurenčná výhoda ázijských ekonomík. V čom bol transformačný model Číny alebo Vietnamu rozdielny v porovnaní so strednou a východnou Európou?-
Čína je veľká ekonomika a špecifický príklad transformácie. So strednou a východnou Európou môžeme porovnávať napríklad Vietnam, kde som pred piatimi rokmi viedol seminár. Vietnam presadzoval stratégiu postupných reforiem, ktoré sa začali v roku 1979. Druhá vlna reforiem prišla v roku 1986, zároveň s perestrojkou, no vo Vietname vtedy zašli ďalej. Napríklad sprivatizovali celý poľnohospodársky sektor, ktorý bol kľúčovým prvkom vietnamskej ekonomiky. V poľnohospodárstve tak pôsobil trhový mechanizmus, rovnako aj v oblasti nových investícií, kým v iných dôležitých odvetviach si ponechal riadiace kompetencie štát. A na jeho čele komunistická strana, ktorá držala moc. Takže ich model transformácie má síce zmiešané riadenie hospodárstva, no politická moc je v rukách komunistov. Nemyslím si, že by Slováci či iní Stredoeurópania chceli vymeniť s Vietnamom ich spôsob transformácie. Vietnam mal navyše v minulosti omnoho zaostalejšie hospodárstvo a to je dôvod, prečo ich transformačná cesta funguje. Ak autoritatívny režim sprevádza aj ekonomická prosperita, potom existuje možnosť jeho spoločenskej akceptácie. Rizikom je veľká miera korupcie a to, či dokáže prežiť aj obdobia, keď sa jeho ekonomike nebude dariť. Každopádne vidno, že transformácia plánovaného hospodárstva mala svoje alternatívy, ktoré si mohli konkurovať.

-Ktorú krajinu môžeme považovať za transformačného víťaza v rámci strednej a východnej Európy?-
Viete, táto predstava víťazov a porazených na rozvíjajúcich sa trhoch pochádza z 90-tych rokov minulého storočia, keď sa hodnotila úspešnosť liberalizačných reforiem. Ich úspešnosť sa merala aj podľa ukazovateľov, ktoré boli zavádzajúce. Napríklad posudzovanie úspechu krajiny podľa prílevu priamych zahraničných investícií, kde sa nebrala do úvahy jeho štruktúra, v rámci ktorej bola značná časť špekulatívneho kapitálu. Ten sa neorientoval na dlhodobé investovanie, ale na rýchly transfer ziskov. Lotyšsko sa dostalo do problémov počas finančnej krízy, keď väčšina špekulatívneho kapitálu rýchlo opustila krajinu. Preto je na mieste opatrnosť. No ako historik môžem povedať, že či nejaké rozhodnutie bolo dobré alebo zlé, sa dozvieme väčšinou, keď je už neskoro.

-Čo považujete za hlavné výzvy do budúcnosti pre Slovensko?-
Z ekonomického úspechu krajiny by malo profitovať čo najviac občanov. Preto za najväčší problém považujem regionálne rozdiely na Slovensku. Kým Bratislave a západnej časti Slovenska sa darí dobre, pre iné regióny to neplatí. Často stretávam v Rakúsku pracovných migrantov zo Slovenska, kde nevedia nájsť prácu, najmä na severe či východe krajiny. Je to smutné, že šikovní a inteligentní ľudia musia za prácou cestovať stovky kilometrov. Kompletne celá starostlivosť o starých ľudí vo Viedni by skolabovala, keby odišli slovenské ošetrovateľky. Na druhej strane, však chýbajú doma. Táto migrácia síce prináša pozitíva v tom, že do ekonomicky slabých regiónov prinášajú zárobky, no celkovo si myslím, že to nie je spoločensky žiaduci trend. Ak ste sa ma teda pred chvíľou pýtali na víťazov transformácie, tak ťažko menovať celé krajiny, skôr určité regióny. Bratislava určite profitovala z liberálnych reforiem, no príliš to neplatí o zvyšku krajiny a nejde len o financie. Ak jeden či obaja rodičia pracujú v zahraničí, potom to poznačí zvyšok rodiny, najmä deti. Je smutné, že aj na Slovensku je toľko euro-sirôt.

-Pomáha EÚ a jej transfery zlepšovať situáciu a znižovať regionálne rozdiely?-
Ešte to presne nevieme. Doterajšie štatistiky od roku 2004 ukazujú, že do postkomunistických krajín prúdia významné prostriedky, ktoré dokázali vo väčšine prípadov zastaviť zväčšovanie regionálnych rozdielov. V Poľsku sa dokonca ukazuje, že rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími regiónmi trochu klesli.

-Na Slovensku beží diskusia o budúcnosti EÚ a mieste krajiny v nej. Najmä je tu dilema, či máme patriť do jadra únie spolu s Nemeckom a Francúzskom. Máme, podľa vás?-
Slovensko sa tam už zaradilo tým, že prijalo euro, ktoré ho pripútalo k jadru únie. Spoločná mena je však jedno z vnútorných delení únie, ktoré vytvárajú napätie. Výsledkom môže byť dvojrýchlostná Európa, kde sa niektoré krajiny integrujú rýchlejšie ako ostatné. Vtedy je lepšie byť v prvej skupine, kde sa prijímajú všetky rozhodnutia. Ak v nej krajina nie je, nemôže ich ovplyvniť a potom sa môže stať, že budú aj proti jej záujmom. Pre menšie krajiny, ako je Slovensko, to platí dvojnásobne.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR