Telo matky sa s dieťaťom nikdy neodlúči, odhalili vedci

Najskôr máme deti na rukách, potom na kolenách a nakoniec na krku – hovorí japonské príslovie. Ako by to nestačilo, vedci idú vo svojich tvrdeniach ešte ďalej: deti máme nielen "na” ale aj "v" tele: v bruchu, krvi, mozgu, srdci.

Pôrodom to nekončí

V bruchu – to je pochopiteľné. Deväť mesiacov si to každá nositeľka nového života veľmi živo uvedomuje. Ale príde deň D, dieťa uzrie svetlo sveta, pupočná šnúra sa prestrihne – a po potomkovi v matkinom tele viac ani chýru ani slychu. (Konečne!)

Omyl. Existuje totiž čosi, čo odborníci nazývajú mikrochimérizmus. V tele matky počas tehotenstva totiž dochádza k čulej výmene: ona svojimi bunkami zásobuje narastajúce drobčiatko v maternici a to jej zase na oplátku “vypúšťa” svoje plodové bunky. Tie v tele matky ostávajú aj desaťročia po narodení dieťaťa.
 

Bunkový koktail

Laicky povedané, mikrochimérizmus je akýsi bunkový koktail. Predstavte si, že ste tehotná. Máte v sebe bunky svojej matky z čias, keď vás čakala. Tie pokojne preniknú do vášho bábätka v brušku. Bábätko zase pustí do obehu svoje plodové bunky. Takže v sebe máte bunky svojej mamy, svojho nenarodeného dieťaťa a svoje vlastné. A keď príde ďalšie tehotenstvo, výmena sa znásobí: druhé bábo "vcucne" bunky vašej mamy, vaše, predchádzajúceho súrodenca, keďže to všetko vo vás stale koluje. Dokonca doň môžu preniknúť aj bunky bábätka, ktoré sa vám napríklad v dôsledku potratu nenarodilo – plodové bunky totiž do tela matky z plodu vychádzajú od prvých momentov, takže žena v sebe vlastne čiastočne stále nosí aj dieťaťko, o ktoré prišla.
Je vlastne fascinujúce, ako doslova – či skôr do buniek – dokáže byť rodina poprepájaná.
 

Nové možnosti

Vedcov mikrochimérizmus fascinuje aj pre doteraz netušené možnosti liečby. Pokusy na myšiach ukázali, že plodové bunky mláďaťa dokázali naprávať poškodené srdce matky. Pri pozorovaní využili fluorescenčný proteín, ktorým obohatili plodové bunky mláďaťa a sledovali cestu týchto svetielkujúcich útvarov v tele matky.

V poškodenom srdci sa bunky dokázali pretransformovať na kardiobunky a dokonca začať biť. Je to priam sci-fi, ale pre vedcov sú to potenciálne úplne nové možnosti ako rozbehnúť kardiovaskulárnu regeneratívnu terapiu.

To sme už ale naozaj v medicínskych víziách. Pre nás mamy je najpodstatnejšie, že deti v nás ostávajú stale. V hlave, v srdci… niekedy aj v žalúdku. Aj keď sú už dávno z domu preč.