Tajomstvo Svätej tváre

Má asi 20x40 cm a je na nej vidieť akoby holograficky zobrazenú podobu Ježiša Krista. Jeho tvár je črtami a rozmermi takmer identická s podobou, akú má na známom turínskom plátne. Ježišova tvár sa do šatky údajne dostala vtedy, keď mu ju podala súcitná žena pri jeho ceste na Golgotu, aby si utrel spotenú tvár. Toľko hovorí legenda - jedna z mnohých, ktoré opriadajú tajomstvo tejto relikvie. Tzv. Svätá tvár z Manoppella (Volto Santo) patrí popri známom turínskom plátne a Tilme z Guadalupe k mysterióznym obrazom, ktorých pôvod je napriek moderným analytickým metódam zahalený tajomstvom.

Údajná podoba Krista na šatke z Manoppella. Tkanina je umiestnená medzi dvomi sklami osadenými vo vyrezávanom drevenom ráme.

Záhady na pokračovanie
Šatka sa podľa miestnej legendy dostala do Manoppella v jedno nedelňajšie popoludnie roku 1506. Neznámy muž vtedy podišiel na námestí k miestnemu fyzikusovi a učencovi doktorovi Giacomovi Antoniovi Leonellimu a podal mu niečo zabalené s odporúčaním, aby s tým zaobchádzal s úctou. Leonelli to vybalil, a keď sa chcel neznámeho opýtať na pôvod šatky, ten už zmizol. Leonelli uchovával relikviu vo svojom dome, a povesti o jej zázračnom pôvode sa rýchlo rozniesli. Asi sto rokov po jeho smrti ju údajne predala žena vojaka Mária Leonelliová za 400 scudov, na tie časy to boli veľké peniaze, jednému šľachticovi z rodu De Fabritiisovcov, aby dostala svojho manžela z väzenia. Keď v 20. rokoch 17. storočia prišli do Manoppella kapucíni a postavili tam kostol, v roku 1638 im podľa notárskej zápisnice Dr. Antonio de Fabritiis daroval šatku. Keďže jej okraje boli už vekom rozfranforcované, páter Clemente de Castelvecchio ich nožnicami obstrihal a šatku umiestnenú medzi dvomi sklami dal zarámovať do jednoduchého dreveného rámu. Prečo kláštor o tom roky mlčal? Zrejme preto, lebo pápež Urban VIII. prikázal pod hrozbou exkomunikácie zhromaždiť v cirkevnom štáte a spáliť všetky obrazy s motívom šatky, aby už nezostala na jej presnú podobu žiadna spomienka.

Ježišova podoba na tzv. turínskom plátne (Sacra Sindone). Rozmermi a tvarovo je takmer identická s podobou Volto Santo.

Zahanbený Vatikán?
Mal na to dobré dôvody: ak by to bola pravda, tak potom je šatka sv. Veroniky, ktorú vo Vatikáne ukazovali už od 7. storočia veriacim ako zázračnú relikviu, ktorú „neutkala ruka tkáča, ani nenamaľovala ruka maliara“, falzifikátom. Práve k nej sa modlili v stredoveku pútnici na záver návštevy hrobu sv. Petra. V roku 1506 sa začala výstavba dnešného Dómu sv. Petra v Ríme a jeho základný kameň položili práve pod plánovaný stĺp, v ktorom mal byť umiestnený trezor s touto najcennejšou kresťanskou relikviou. Stavebné práce trvali storočie a v roku 1601 verejne ukazovali šatku sv. Veroniky naposledy.
O jej pravosti pochybuje aj nemecký jezuita Heinrich Pfeiffer, historik umenia na pápežskej univerzite v Ríme. „Veronikina šatka musela z Ríma zmiznúť pred vyše 400 rokmi,“ tvrdí Pfeiffer. Podľa jeho teórie ju pri stavebných prácach v Ríme ukradli a nakoniec sa dostala do Manoppella. V Chráme sv. Petra vo Vatikáne sa podľa neho nachádza iba „viac či menej cenná atrapa“, ktorú už vyše 400 rokov ukazujú veriacim v každú piatu pôstnu nedeľu iba z úctivej vzdialenosti. Neexistuje jej jediná použiteľná fotografia. Nemecký vatikanológ a spisovateľ Paul Badde, ktorý ju v poslednom čase smel zblízka vidieť v rámci prípravy svojej knihy o tejto relikvii ako jediný neduchovný, ju opisuje slovami: „Je to fľakatá sivošpinavá látka bez akejkoľvek kontúry a krvavých škvŕn.“ Podľa jeho slov nebola nikdy priesvitná a nebolo ju treba zarámovať do rámu otvoreného vpredu i vzadu. V klenotnici priamo za sakristiou Dómu sv. Petra vystavujú vedľa antických klieští na mučenie jemne vyrezávaný rám s popraskanou krištáľovou tabuľkou - originálne miesto na uloženie Veroniky. „Do neho presne pasuje obraz z Manoppella, zatiaľ čo údajná Veronika v stĺpe Svätopeterského chrámu je príliš veľká,“ tvrdí Badde. Pre cirkev bolo zrejme veľmi nepríjemné priznať, že si jednoducho nechala ukradnúť najvzácnejšiu kresťanskú relikviu, a preto zrejme aj príkaz pápeža Urbana VIII.
Prečo však napriek historickým faktom trvajú obyvatelia Manoppella na svojej legende, že relikvia prišla k nim v roku 1506? Odpoveď je jednoduchá: chcú sa tak vyhnúť obvineniu, že sa dostali k ukradnutej relikvii. Keď ju vlastnil niekto už v roku 1506, potom ju nemohol získať o sto rokov od zlodeja relikvií...
Po Pfeifferových výskumoch spozornel aj Vatikán. Pápežská kúria skúma dôkazy nemeckého vedca a existujú náznaky, že tézu o druhej, pravdepodobne staršej, šatke Veroniky neberie na ľahkú váhu.

Legendy a fakty o Volto Santo

Je to údajne farebný obraz Ježiša Krista na šatke zo superjemnej tkaniny s rozmermi 20x40 cm. Obraz má záhadné vlastnosti, ktoré si nedokážu dnes vysvetliť vedci napriek modernej vyšetrovacej technike. Ani pri veľkom zväčšení pri ultrafialovom žiarení a pri použití ďalších techník sa nepodarilo zistiť, či je tkaný a namaľovaný, lebo sa nenašli žiadne vlákna ani stopy farieb. Pravda však je, že mnísi z Manoppella odmietajú tkaninu vybrať spomedzi sklenených platničiek tvrdiac, že by obraz mohol zmiznúť ako kedysi v minulosti, keď ho museli vrátiť do pôvodného rámu a dlho sa modliť za jeho návrat...
Vedci sú presvedčení, že farba sa musí vytvárať nám neznámym spôsobom v rámci vlákien. Celá látka je akoby hmlisto tónovaná, a napriek tomu vydáva presnú podobu mužskej tváre. Máme dočinenia s plynulými farebnými prechodmi, pre nás záhadné a neznáme zafarbenie vlákien stále mení tónovanie od svetlej k tmavej. Doterajšie výskumy dokázali, že obraz nemohol byť namaľovaný ani najjemnejším štetcom.
Bol obraz utkaný? Ani to sa nepodarilo preukázať. Vedci tvrdia, že v takom prípade by musel autor všetky vlákna jednotlivo bez prechodov farebne natónovať ešte pred tkaním, čo je nemysliteľné. Ba čo je ešte záhadnejšie na vzniku obrazu: celkom plynulé prechody farieb iba na osnovnej a nie na útkovej sieti, a to bez zistiteľného farebného materiálu. Vedci dokonca ani nevedia, ako sa dala vyrobiť taká superjemná šatka. Materiál je pritom celkom priehľadný, že možno za ním čítať aj noviny. Ked sa však naň pozeráte aj z druhej strany, je celkom identický s tou prvou, až na smer pohľadu zobrazeného muža. Ďalšie prekvapenie prichystá obraz každému, kto by si ho chcel pozerať proti svetlu - vtedy jednoducho zmizne. Vedcov však prekvapil aj vtedy, keď ho ožiarili tzv. Woodovým svetlom, používaným historikmi umenia pri analýze jednotlivých vrstiev farieb na obrazoch. Zatiaľ čo ožiarenie vyvolalo výrazné farebné reakcie pri dopade na strieborný relikviár a na drevený rám, cez šatku však prechádzalo bez akejkoľvek reakcie.
Mnohí vedci predpokladajú, že Volto Santo z Manoppella je identický so zázračným obrazom z Kamulie v Kappadokii, o ktorom píšu staré rukopisy. Tento obraz Kristovej tváre „nenamaľovaný ľudskou rukou“ bol známy po celom vtedajšom Blízkom východe. V roku 560 sa o ňom zmieňuje aj jeden sýrsky text, ale v 4. storočí ho spomína aj grécky kňaz Gregor z Nyssy. V roku 574 sa vraj dostal obraz do Konstantinopolu. V priebehu 8. storočia sa jeho stopa stráca a podľa ďalších prameňov sa dostal okolo roku 700 do Ríma, kde sa stal najpopulárnejším výstavným dielom.

(apl, ermel.de, regione.abruzzo.it, Spiegel)