Tajný život stromov

Peter Wohlleben vnáša svetlo do prítmia lesov a umožňuje nahliadnuť do tajuplného vesmíru. Vo fascinujúcich príbehoch o netušených schopnostiach stromov zohľadňuje najnovšie vedecké poznatky aj vlastné skúsenosti.

Nemecký bestseller Tajný život stromov už druhý rok neopustil miesto v rebríčku najpredávanejších kníh a nadšené ohlasy čitateľov doteraz neustali.
Opantaní autorovou mágiou sa ponoríte do lesa a stromy sa stanú vašimi najbližšími priateľmi.

Les je vytúženým miestom oddychu mnohých ľudí. Je synonymom ticha a nedotknutej prírody. Renomovaný lesník Peter Wohlleben ponúka pohľad do skrytého sveta stromov – a odhaľuje pozoruhodné veci: stromy majú pamäť, vymieňajú si posolstvá, cítia bolesť, dokonca môžu dostať úpal a časom nadobudnúť vrásky.

Niektoré, napríklad duby, navzájom komunikujú prostredníctvom chemických vonných látok. Ak hmyz napadne nejaký strom, ten začne vysielať vonné signály a všetky stromy v širokom okolí upozorní na nebezpečenstvo.

„Wohlleben pre nás znovu objavil les a v ňom celý nový svet.“
Literatur Spiegel

Prečítajte si kapitolu Škola stromov z novinky Tajný život stromov:

Stromy znášajú smäd horšie ako hlad, lebo ten si môžu hocikedy uhasiť. Tak ako má pekár stále dostatok chleba, aj stromy môžu pomocou fotosyntézy okamžite zastaviť škvŕkanie v bruchu. No ani najlepší pekár nemôže piecť bez vody a stromy sú bez tekutín pri výrobe potravín v koncoch. Dospelý buk denne zavlaží svoje konáre a listy vyše 500 litrami vody a pokým si jej môže z pôdy vytiahnuť dosýta, neváha.
Pôdna vlhkosť by sa však rýchlo vyčerpala, keby k tomu v lete dochádzalo každý deň. V najteplejšom ročnom období málo prší a vysušená pôda nestíha dopĺňať zásoby vody. Preto stromy načerpávajú vlhkosť v zime. Vtedy hojne prší a spotreba rastlín sa blíži k nule, lebo takmer všetky majú prestávku. Spolu s jarnými zrážkami nahromadenými v zemi vystačí nazbieraná vlhkosť zväčša až do začiatku leta. No potom jej je po mnohé roky nedostatok. Stačí dvojtýždňové obdobie horúčav bez dažďa a väčšina lesov sa dostane do tiesne. To platí najmä pre stromy, ktoré vyrastajú na pôde mimoriadne dobre zásobenej vodou. Nepoznajú nijaké obmedzenia, s tekutinou zaobchádzajú márnotratne a najmä najsilnejší a najväčší jedinci za to raz musia zaplatiť. V mojom revíri často praskajú najmä smreky. Síce nie vo švíkoch, ale praskliny im vznikajú na kmeni. Keď je zem vysušená a ihličie v korune si pýta viac tekutiny, napätie vo vysušenom dreve sa zvyšuje, až začne pukať a praskať a na kôre sa objaví metrová trhlina. Prenikne hlboko do tkaniva a spôsobí stromu ťažkú ranu.
Cez trhlinu mu okamžite vniknú do najhlbšieho vnútra výtrusy húb a začnú svoje skazonosné dielo. Počas nasledujúcich rokov sa smrek síce snaží ranu zaceliť, ale tá sa opakovane otvára.
Zďaleka vidno čiernu ryhu zalepenú živicou, ktorá svedčí o bolestivom procese.

A ocitli sme sa v škole stromov. žiaľ, ešte vždy tu panuje isté násilie, lebo príroda je prísna učiteľka. Kto je neposlušný a neprispôsobivý, musí trpieť. trhliny v dreve, v kôre, v extrémne citlivom kambiu. Z hľadiska stromu to nemôže byť horšie. Musí reagovať, a nielen pokusom zaceliť ranu. V budúcnosti musí lepšie hospodáriť s vodou, nie hneď na jar bez ohľadu na straty vyčerpať všetko, čo zem dá. Stromy si berú príučku k srdcu a od tej chvíle sa správajú inak, šetrne, aj vtedy, keď je pôda dostatočne vlhká – veď strom nikdy nevie! niet divu, že praskajú práve smreky rastúce v pôde bohatej na vodu. sú totiž rozmaznané.
Už kilometer odtiaľ, na kamenistom a suchom južnom svahu je situácia diametrálne odlišná. Tu by som skôr očakával škody spôsobené letnými suchami. ale pozorujem pravý opak. Miestni húževnatí askétovia vydržia omnoho viac ako ich rozmaznaní kolegovia s dostatkom vlahy. Smrekom, hoci majú po celý rok k dispozícii oveľa menej vody, lebo zem jej hromadí menej a slnko svieti intenzívnejšie, sa tu vodí dobre. rastú podstatne pomalšie, s nedostatkom vody zjavne lepšie hospodária a aj extrémne suché roky prekonajú obstojne.