T. Melicherová: Majme strach zo zbraní, nie z elektrární

Bratislava 10. júna (TASR) - Keď človek objavil silu ukrytú v štruktúre hmoty, v atómoch a v ich jadrách, bolo zrejmé, že má v rukách moc, ktorá mu môže pomáhať, ale môže aj ničiť. Mierové i vojenské využitie jadrovej energie nás prinútilo zaujímať sa o to, aká je úroveň radiácie v našom prostredí, akému riziku sme vystavení. Terézia Melicherová, odborníčka na meranie rádioaktivity z odboru Meteorologické siete v Slovenskom hydrometeorologickom ústave (SHMÚ), má dlhoročné skúsenosti. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky ich zhŕňa stručne: Často sa obávame bezdôvodne vecí, ktoré nepredstavujú hrozbu a nebojíme sa toho, čoho by sme sa mali báť. Napríklad aj žiarenia v našich pivniciach a domoch.


-Odkedy sa začalo so systematickým meraním radiácie v prostredí?-

Potom, ako sa odštartovala studená vojna a preteky v zbrojení, začali aj krajiny testovať svoje jadrové zbrane. Po nejakom čase bolo zrejmé, že to má veľmi negatívny vplyv a že úroveň radiácie dramaticky vzrástla. Napokon sa v  rokoch 1961 a 1962 meteorológom, podobne ako hygienikom, určila povinnosť merať radiáciu, keďže sa predpokladalo, že ide o služby, ktoré má každá krajina a môže ich takýmto spôsobom využiť. Ukázalo sa, že je naozaj čo merať. V roku 1963 mala začať platiť Zmluva o zákaze atómových pokusov vo vzduchu, v kozmickom priestore a pod vodou, a tak chcela každá krajina zo svojho arzenálu ešte do poslednej chvíle vyskúšať všetko, čo sa dalo. Nemáme, žiaľ, správy o situácii v 50. rokoch, každopádne sa kontaminácia šírila globálne po celom svete. V prírode sa odrazu zjavili rádionuklidy, ktoré tam predtým neboli, napríklad cézium-137. Úroveň radiácie v tých rokoch bola mnohonásobne vyššia, než napríklad po výbuchu černobyľskej elektrárne, pritom tomu nik nevenoval mimoriadnu pozornosť. Po Černobyle sa často hovorilo, či bolo správne, že pracujúcich vyhnali na prvomájové manifestácie a vystavili ich radiácii. Ale naša generácia, čo sa v 60. rokoch hrala vonku na piesku, bola vystavená oveľa väčšiemu ohrozeniu. Kontaminácia navyše dosiahla aj stratosféru, ktorá dodnes obsahuje tento rádioaktívny materiál, a ten sa pri búrkach dokáže vrátiť zasa späť na zem. Postupne, keď väčšina štátov – okrem výnimiek – od jadrových testov upustila, stal sa motívom pre dôkladné monitorovanie radiácie rozvoj jadrovej energetiky.

-Teraz trochu teórie: Spomína sa meranie radiácie, ale tiež sa meria koncentrácia rádioaktívnych častíc. Aký je v tom rozdiel?-


Celkový dávkový príkon žiarenia sa meria v sievertoch (Sv). Ten určuje, nakoľko intenzívnemu žiareniu sme vystavení. Navyše nás meranie radiácie okamžite upozorní na prípadnú hrozbu. Ale ak meriame koncentráciu rádionuklidov (meria sa v becquereloch, Bq), zistíme presne, o aké atómy ide, aký majú polčas rozpadu, či ide o žiarenie prirodzeného alebo umelého pôvodu. Do monitoringu je zapojených viacero pracovísk od jadrových elektrární cez hygienikov, armádu, civilnú ochranu až po školy a zdravotníkov. Dokopy to dáva obraz o radiačnej situácii na Slovensku a vytvára tiež systém včasného varovania, ktorý nás okamžite upozorní na problém. Merania sa zverejňujú aj na stránke SHMÚ.

-Akým zdrojom žiarenia je človek vystavený?-

Ak si predstavíme celkovú dávku žiarenia ako koláč, najväčšie časti z neho predstavujú radón a potom kozmické žiarenie ako prírodné zdroje. Znie to prekvapujúco, ale zdrojom radiácie je aj samotný človek. Spánok vedľa inej osoby nám pridá dávku 0,05 mikrosieverta (µSv). Konzumácia jedného banánu znamená pridanú dávku 0,1 µSv. Príkon dávkového ekvivalentu gama žiarenia sa na území Slovenska dlhodobo pohybuje na úrovni 0,08 až 0,12 µSv za hodinu. Pri prechode mrakov z Černobyľa sa táto hodnota krátkodobo zvýšila na 0,1 až 0,7 výnimočne na 1,2 µSv za hodinu. Ale pri cestovaní lietadlom dostaneme z kozmického žiarenia dávku 4,5 µSv/h, teda niekoľkonásobne viac. Celkové prírodné pozadie u nás má hodnotu 2,4 milisieverta (mSv) za rok. Sú však krajiny, kde sú vzhľadom na geologické podmienky tieto hodnoty rádovo oveľa vyššie – povedzme v Indii, v Iráne alebo v Brazílii.

-A čo medicínske vyšetrenia?-

Pri mamografickom vyšetrení dostane pacientka dávku 0,4 milisieverta, ale pri CT hrudníka je to až 7 milisievertov. V samotnej nukleárnej medicíne musí platiť pravidlo, že prínos pre pacienta musí byť väčší, než riziko alebo ujma z ožiarenia pri vyšetrení. V súčasnosti sa veľmi precízne ráta a zvažuje, akú dávku dostane pacient pri vyšetrení alebo pri liečbe ožarovaním, pretože počet vyšetrení, pri ktorých sú ľudia vystavení žiareniu, stúpa - napríklad CT.

-Najčastejšie sa skloňuje hrozba z ožiarenia pri haváriách ako bol Černobyľ alebo Fukušima. Je namieste mať strach z takýchto udalostí?-

Celkovo sa jadrové udalosti hodnotia v stupnici od nula po sedem, pričom najvyšší, siedmy stupeň nebezpečenstva mali samozrejme havárie v Černobyle a vo Fukušime. V bezprostrednej blízkosti sú dôsledky takýchto udalostí naozaj katastrofálne. Na druhej strane, ako som už hovorila, dopad u nás bol minimálny. Ostatné udalosti sa zväčša nachádzajú v pásme od nula po dva, pričom druhý stupeň mávajú ani nie tak nehody v elektrárňach, ale skôr v iných zariadeniach. Časté sú povedzme prípady nazývané "strata jadrového zdroja". Teda sa niekde objaví predmet, ktorý je zdrojom žiarenia a ľudia s ním prídu do bezprostredného kontaktu – niekto ho nájde, nevediac o čo ide, si ho dá do vrecka a podobne. Musíme si uvedomiť, že rádioaktívne látky využíva nielen zdravotníctvo, ale aj priemysel. Niekedy sa stane, že zaznamenáme mierne zvýšenú radiáciu, no nepodarí sa nám určiť jej pôvod. V každom prípade pri takýchto udalostiach nie je dôvod na paniku.

-Skúsme zasa trochu teórie. Zo školy si pamätáme, že existuje žiarenie alfa, beta a gama. Alfa častice sú jadrá hélia, teda dva protóny a dva neutróny, beta žiarenie predstavujú protóny a gama žiarenie sú fotóny, teda ide o elektromagnetické vlnenie s vysokou energiou a krátkou vlnovou dĺžkou.-

Áno, alfa, beta a gama žiarenie sa odlišujú prieraznou silou. Zdá sa možno, že alfa žiarenie, ktoré zastavíme hoci aj papierom, nie je pre nás natoľko nebezpečné. Ale nemusí to tak byť. Záleží na tom, o aký zdroj žiarenia ide. Ak napríklad ide o súčasť aerosolových častíc, ktoré vdýchneme v podobe radónu ako plynu a ten sa nám v pľúcach začne rozpadať na dcérske produkty, tak je to veľká hrozba. Prachové častice už totiž nevydýchneme naspäť. Zdroj žiarenia ostáva priamo v našom tkanive, ktoré si takto ožarujeme úplne zblízka. Polčas rozpadu týchto častíc je pritom dosť dlhý na to, aby pre nás znamenal značné riziko, pretože môže na naše bunky pôsobiť až po úroveň vzniku onkologického ochorenia. Zistilo sa, že radón na nás pôsobí práve týmto spôsobom a jeho účinkom možno pripísať istý podiel výskytu rakoviny pľúc.

-Nedávno ste pre TASR uviedli, že radón je väčšou hrozbou, než bol u nás Černobyľ. A že keby 1. mája 1986 ľudia nešli pochodovať do prvomájového sprievodu, ale ostali by doma, bolo by to pre mnohých nebezpečnejšie.-

Zdravotný dopad radónu je vážny nielen pokiaľ ide o karcinómy, ale aj z pohľadu kardiovaskulárnych chorôb, pretože mikroskopické čiastočky prenikajú až do krvného riečiska a poškodzujú cievy. Preto sa európska legislatíva odhodlala radikálne znížiť limity zaťaženia radónom a podporuje národné radónové programy. Treba preskúmať územie, zistiť riziká a najmä robiť osvetu, pretože len málo ľudí si uvedomuje, že práve toto je najpravdepodobnejší zdroj ionizujúceho žiarenia, ktorému sú vystavení – a často naozaj v škodlivých dávkach. No nestačí ľuďom iba povedať, že majú v dome vysokú úroveň žiarenia z radónu, že majú povedzme 900 Bq v detskej izbe a malo by tam byť len 200. Treba tiež poradiť, čo má človek v takom prípade urobiť, pomôcť mu tento problém odstrániť. A prípadne na to poskytovať príspevky, tak ako sa dnes podporujú povedzme ekologické zdroje tepla alebo energie. Ide totiž o stavebné úpravy, ktoré nemusia byť pre každého dostupné. V Českej republike sú v tomto smere oveľa ďalej aj preto, že je tam riziko ešte vyššie. V ohrozených lokalitách je tam štát schopný pomôcť. U nás sa zatiaľ podporný systém nerozbehol.

-Čo by sme teda ľuďom poradili, ak majú problém s radónom?-

Prvá rada je intenzívne vetrať. Už takéto opatrenie je účinné a môže radiáciu znížiť. Oblasť na Považí, kde mám rodičovský dom, napríklad nepatrí podľa mapy do radónového rizika. No keď som v rámci prieskumu urobila doma meranie, mali sme 1800 Bq na meter kubický, pretože pivnica sa dlho nevetrala a bola zle izolovaná. Keď som celé leto nechala otvorené okno, koncentrácia naozaj klesla. Ale nie vždy vetranie stačí. Potom treba dodatočne dorobiť izoláciu, ktorá zabraňuje tomu, aby sa do priestorov dostával pôdny vzduch. A ak ani to nestačí, musí sa priestor aktívne odvetrávať pomocou ventilácie.

-Môže byť popri geologickom podloží rizikom aj stavebný materiál?-

Áno, ak sa napríklad použijú tvárnice vyrobené z nevhodného elektrárenského popolčeka, tak nám v dome prichádza žiarenie priamo zo stien. Hoci podľa zákona sa dnes musia stavebné materiály kontrolovať a certifikovať. Pri starých domoch je to problém, ale na druhej strane tieto domy boli zväčša zle izolované, a teda sa prirodzene vetrali, zatiaľ čo dnešné budovy s izoláciami a plastovými oknami paradoxne zvýšili koncentrácie rádioaktívnych častíc.

-Začali sme rozhovor hrozbou, ktorú priniesli jadrové testy, no nemožno zabudnúť na samotné použitie atómových zbraní v Hirošime a na hrozbu, ktorú predstavujú dodnes.-

Ako každý objav, dá sa aj atóm využiť mierovo, ale aj na vojenské účely. Keby sa bola vedecká a odborná kapacita sveta vložila do mierového výskumu atómu, mali by sme bezpečnejšie jadrové elektrárne, mali by sme vyriešenú otázku odpadu... Dnes veľa ľudí prežíva strach z Černobyľu a z Fukušimy, mnohí sa boja bývať pri Bohuniciach alebo Mochovciach. Občas sa na nás aj obracajú s otázkami a obavami, vyskytujú sa neraz aj falošné poplachy. Ale kto sa dnes bojí atómových zbraní? Nikto nám nevolá kvôli strachu zo Severnej Kórey alebo iných štátov s jadrovým programom. Prečo sa tohto ľudia neboja? Zrušil niekto atómové zbrane? Jadrový potenciál nezanikol, iba sa zdokonalil.

-Je nejaký scenár, čo by sa dalo robiť v prípade jadrového konfliktu?-

No... Veľa nie. Ale scenáre pre prípady jadrových havárií sú rozpracované naozaj veľmi dôkladne.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR