Svojím intelektuálnym duchom obohatil Štúr aj časopis Tatranka

Bratislava 23. mája (TASR) - Aby sme pochopili neskoršiu redaktorskú a žurnalistickú činnosť Ľudovíta Štúra, treba zaznamenať aj „Spis pokračující rozličného obsahu, pro učené, přeučené i neučené“, známy pod metaforickým názvom Tatranka. Časopis v roku 1832 založil a vydával Juraj Palkovič, rodák z Rimavskej Bane, profesor na bratislavskom lýceu, za ktorého neskôr pri prednáškach zaskakoval Ľudovít Štúr a neskôr ho aj celkom nahradil. O rok neskôr časopis zmenil podnázov na „Spis pokračující zvláště pro Slováky, Čechy a Moravany“. Zdá sa, že práve od tohto ročníka časopis začal byť zaujímavý aj pre mladých štúrovcov, aj keď treba povedať, že Palkovičovo zanovité lipnutie na jazyku Kralickej biblie im nevoňalo.


Ľudovít Štúr mal však svoju hlavu. Usiloval sa časopis využiť na svoje ciele. A podarilo sa mu to. Stal sa spolupracovníkom, v skutočnosti však riadnym redaktorom Tatranky od roku 1841. A hneď do nej vniesol svojho mladíckeho a intelektuálneho ducha, navyše poučeného nedávnym vzdelaním na univerzite v nemeckom meste Halle. Začal uverejňovať „svojich chlapcov“, predovšetkým ich poéziu, lebo mala národno-obranný charakter a najväčší spoločenský dosah. Pritom zreteľne korešpondovala a svojím lyrickým duchom podporovala množstvo národno-obranných článkov, ktoré pri narastajúcej maďarizácii boli potrebné ako soľ.

Priamo zo svojej lyrickej tvorby Štúr v Tatranke uverejnil verše Zpomněnky Nitranské. Veľký politický zmysel však malo aj uverejnenie dokumentov o slovenskej minulosti, najmä slovenské listy kráľa Mateja Korvína a kráľa Vladislava, no najmä jeho politologická úvaha Azia a Europa, čili: Určení Ruska vohledu na Azii akoby niečo evokovala aj nám. Štúr napríklad presne vystihol, prečo je kráľ Matej Korvín medzi slovenským ľudom taký populárny, že jeho panovanie vstúpilo do rozprávok, povestí a legiend, hoci v skutočnosti bol tiež despotickým panovníkom. Slovenský ľud vedel, že Matej Korvín vie aj po slovensky. A to sa mu nesmierne páčilo. No a Ľudovítovi Štúrovi tiež.

Táto spolupráca Štúra a štúrovcov však trvala iba necelé tri roky. Príčina bola jednoduchá, ale mimoriadne vážna. Nastúpili osudové roky našej slovenčiny: Hlboké, Dobrá Voda, Liptovský Mikuláš, Čachtice, Bratislava. No a keďže staručký Palkovič zásadne odmietal Štúrovu a štúrovskú podobu spisovnej slovenčiny, mládenci sa s ním rozišli.

Ešte treba pripomenúť, že profesor Juraj Palkovič si vtedy ako krstné meno uvádzal „Jiří“. Po slovensky je to však Juraj, ktorého si netreba mýliť s vysokým katolíckym hodnostárom - kanonikom a prepoštom, podporovateľom Bernoláka a bernolákovcov, Jurajom Palkovičom z Veľkých Chlievan, ktorého meno oficiálna literárna historiografia niekedy uvádza ako Jur Palkovič.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR