Svetová klasika v novom šate. Traja kamaráti

Remarquovi Traja kamaráti patria k najkrajším príbehom oslavujúcim silu priateľstva a lásky. Navyše ak to priateľské puto vznikalo v ťažkej životnej situácii...

Hrdina a rozprávač tohto románu Robert Lohkamp kedysi sníval, že sa bude venovať umeniu – prvá svetová vojna však všetko zmenila. V povojnových časoch, v období hospodárskej krízy okolo roku 1930, sa spolu s dvoma kamarátmi prebíjajú životom, ako vedia. Majú autoopravovňu a pokúšajú sa čeliť hroziacej nezamestnanosti.

Krásnou líniou príbehu je láska Roberta k Patrícii, ktorá pochádza z meštiackej rodiny, žije však v schudobnených pomeroch, a navyše zápasí so smrteľnou chorobou. To všetko Robert spočiatku vôbec netušil.

Traja kamaráti je predovšetkým príbeh o priateľstve a láske, ktorý vás očarí a nadchne. Je to taký nádherne bolestný príbeh, ktorý vo vás zanechá silné dojmy, dotkne sa vášho srdca  a ak ste ho nečítali v škole ako povinnú literatúru, zabudnite na to slovko povinná – ktoré mnohých odrádza, hnevá, rozčuľuje. A skúste toto nové vydanie klasiky, určite nebudete ľutovať.

Z príbehu cítiť autorove rozčarovanie z ťažkých čias, napriek tomu je pretkaný sviežim humorom. Remarqueov jazyk je veľmi pestrý, živý, vie dokonale vystihnúť ťaživú atmosféru, ale súčasne predkladá zasnené duše, ktoré veria, že svet a život môžu byť krásne...

Začítajte sa do knihy Traja kamaráti:

Obloha bola žltá ako mosadz, dym z komínov ju ešte nezačmudil. Za strechami továrne jasne žiarila. Čoskoro vyjde slnko. Pozrel som na hodinky.
Otvoril som bránu a pripravil benzínovú pumpu. Občas už o tomto čase prechádzalo povedľa zopár áut, ktoré chceli tankovať. Zrazu som začul za chrbtom chrapľavý škrekot, akoby niekto pod zemou vyťahoval hrdzavú skrutku. Zastal som a načúval. Potom som sa vrátil cez dvor do dielne a opatrne som odchýlil dvere. V tmavej miestnosti sa tackalo akési strašidlo.
Špinavá biela šatka na hlave, široké papuče, belasá zástera, oháňalo sa metlou, vážilo deväťdesiat kíl — upratovačka Mathilda Stossová.
Chvíľu som stál a hľadel na ňu. Ako sa tu motala medzi chladičmi a tlmene pospevovala pesničku o vernom husárovi, pôvabná asi ako hroch. Na stole pri okne stáli dve fľaše koňaku — jedna bola takmer prázdna. Večer bola ešte plná. Zabudol som ju schovať.
„Ale, pani Stossová,“ povedal som.
Spev stíchol. Metla spadla na dlážku. Blažený úškľabok zhasol. Teraz som bol strašidlom ja. „Namojveru,“ zajachtala a upierala na mňa krvou podliate oči. „Vás som ešte nečakala.“
„To verím. Chutilo aspoň?“
„Že či! No aj tak ma to mrzí.“ Utrela si rukou ústa. „Div som neskamenela…“
„Trošku zveličujete. Ste len riadne nacenganá. Spitá na mol.“
Ledva sa držala na nohách. Fúziky sa jej triasli a viečka klipkali ako starej sove. Pomaly sa jej v hlave rozbrieždilo. Rázne vykročila. „Pán Lohkamp, človek je len človek, najprv som to ovoňala a potom som si raz glgla, lebo mám akýsi roztrasený žalúdok, nuž a potom, potom ma sám diabol posadol. Ale vy ma, chuderu, nemusíte uvádzať do pokušenia a pod nos mi strkať fľašku.“
Nenašiel som ju takúto prvý raz. Každé ráno chodievala na dve hodiny upratovať dielňu a pokojne sa tu mohlo povaľovať hockoľko peňazí, ani sa ich nedotkla, ale na pálenku bola ako drak.
Zdvihol som fľašu. „Jasné — koňaku pre zákazníkov ste sa ani nedotkli, ale dobrý Kösterov ste vycedili do dna.“
Mathildinou spustošenou tvárou preletel úsmev. „Len čo je pravda, v trúnkoch sa ja vyznám. Hádam len, pán Lohkamp, nebudete na mňa žalovať? Na bezbrannú vdovu?“
Potriasol som hlavou. „Dnes nie.“
Spustila si vykasané sukne. „Radšej teda zmiznem. Pán Boh chráň, aby tak prišli pán Köster!“
Podišiel som ku skrini a otvoril som ju. „Mathilda…“
Náhlivo sa dotackala. Vybral som hnedú štvorhrannú fľašku. Na protest zdvihla ruky nad hlavu. „To som ja nespravila! Čestné slovo! Tej som sa ani nedotkla!“
„Viem,“ povedal som a nalial plný pohár. „Viete, čo je to?“
„Že či!“ Oblizla si pery. „Rum. Storočný jamajský!“
„Výborne. Tak vypite do dna!“
„Ja!“ Uskočila. „Pán Lohkamp, to je priveľa! Do smrti sa budem hanbiť! Stará Stosska vylogá potajomky fľašu koňaku a vy jej ešte núkate pohárik rumu. Hotový svätec, namojveru! Radšej skapem, ako by som sa ho dotkla!“
„No…“ povedal som a tváril som sa, že chcem pohár odložiť.
„Dobre teda!“ Chytro po ňom siahla. „Keď sa núka, treba brať. Aj keď to človek nechápe. Na zdravie! Máte vari narodeniny?“
„Áno, Mathilda, uhádli ste!“
„Čo, naozaj?“ Zovrela mi ruku a horlivo ňou triasla. „Zo srdca šecko najlepšie! Plné vrece peňazí! Pán Lohkamp,“ utrela si ústa, „taká som dojatá, na to si musím hrknúť ešte jeden. Veď vás mám rada ako vlastného syna.“
„Dobre.“
Nalial som jej ešte za pohárik. Vliala ho do seba a chválorečiac vyšla z dielne.