Sushi v dushi prináša príbeh Slovenky v krajine gejší

Novinka z vydavateľstva Evitapress Sushi v dushi prináša ľudskú sondu do japonskej kultúry vzťahov. Priblíži osud Slovenky, ktorá prežila desať rokov v malom japonskom meste s manželom, ktorého ľúbila. S manželom, ktorý ľúbil ju. Spôsoby ich lásky však boli také rozdielne, že sa aj s malým synom musela vrátiť domov.


Denisa Ogino, Slovenka s exotickým priezviskom, po návrate z Japonska premýšľala o napísaní knihy receptov. Oveľa viac však zaujal jej osobný príbeh z krajiny gejší, ryže a sakury. Po troch týždňoch premýšľania sa Denisa Ogino rozhodla „vyjsť s kožou“ na trh a svoj príbeh spolu s Evitou Urbaníkovou položila na papier.

Na čitateľov čaká príbeh lásky dvoch ľudí, ktorá nie je taká silná, aby premohla mentalitu národov. Zároveň odhaľuje pohľad na krajinu vychádzajúceho slnka očami Slovenky, ktorá pracovala a žila ako Japonci, ich tradíciami, ich zvykmi, ich spôsobom života. „Sama som však musela prísť na to, že každý problém má svoje riešenie. Alebo viacero riešení. Stačí sa naň pozrieť ako na kocku – z viacerých strán. Dnes som hrdá na to, čo som v Japonsku dosiahla,“ uviedla Denisa Ogino. Jej neplánovaná kniha Sushi v dushi sa na pulty kníhkupectiev dostala 14. februára 2012.

Ukážka z knihy Sushi v dushi

Jedlo je v Japonsku liekom. Jedlom sa nikdy nemrhá, jedlom si človek udržiava zdravie, energiu, rovnováhu medzi duševnou a telesnou pohodou. Ak je žena tehotná v reštaurácii majú pre ňu špeciálnu rybu, ktorou upevňuje svoje zdravie a dodáva veľa výživy dieťaťu. Ak už vie aj pohlavie, spôsob spracovanie je iný pri chlapcoch a iný pri dievčatách. Od detí tam nepočujete vetu – toto neľúbim, toto nechcem. Vedia, že jedlo je zdravé a že sa naň tvrdo pracuje. A keď si Japonci medzi sebou hovoria hrôzostrašné historky, zväčša spomínajú na svoje výlety v USA, kde videli ľudí raňajkovať vysmážané mäsové krokety so zemiakmi, miešanými vajciami a sladkým pečivom. Zaliate kečupom a dorazené lievancami s javorovým sirupom.

Moje prvé sushi má na svedomí zákazník, ktorý bol u nás v Šaraku pečený-varený a ktorého sme familiárne volali papá. Asi preto, že sa k nám všetkým správal ako ku svojim dcéram, nemal svoju obľúbenú hostesku, bavil sa s každou a každej hovoril o svojom projekte, na ktorom makal celý život. O automobile, ktorý poháňala elektrina – vymyslel magnetický systém motora. Chodil po celom svete a bol presvedčený, že zmení dejiny sveta. Či sa preceňoval, či ho prevalcovali ropní magnáti, neviem. Ale dobrá nálada mu zostala, máloktorý Japonec sa smial tak veľa, tak často a tak srdečne ako on. Dobrú náladu mal aj v deň, keď sa rozhodol, že ma naučí jesť sushi.
„Si tu už štyri mesiace, musíš to vyskúšať,“ oznámil mi, keď sme vošli do skromnej japonskej reštaurácie.
„Nebudem to jesť,“ povedala som veselo.
„Budeš,“ použil ten istý tón ako ja: „učíš sa hovoriť, učíš sa písať, musíš vedieť aj jesť.“
Koľko pravdy bolo v tejto vete! Japonci sú potvory a keď s nimi za jedným stolom sedí gaijin, teda cudzinec, radi si vychutnajú jeho negramotnosť v japonskom stolovaní. Sama som to študovala niekoľko rokov!
Keď doniesli jedlo na stôl, papá vzal do rúk paličky, vložil si ich pozdĺžne medzi palce a ukazováky a jemne sa jedlu uklonil so slovami ittadakimasu. Je to niečo ako dobrú chuť, ale vzdáva sa tým aj úcta tomu, kto jedlo pripravil a vďaka bohom za to, že to jedlo vôbec je na stole.
Potom vzal do paličiek prvé nigiri s lososom, vložil si ho do úst a ukázal mi, nech urobím to isté. Pokrútila som hlavou. Ani za nič.

„Je to chutné, ver mi.“
„Je to surové.“
„Veľmi zdravé.“
„Veľmi zvláštne.“
„V tejto krajine to jedia všetci a dožívajú sa vysokého veku.“
„V mojej krajine to neje nikto.“
„Takže budeš najdlhšie žijúca...“
„Slovenka,“ pomohla som mu.
„Slovenka,“ prikývol.
Vzal si ďalší kúsok a namočil do sójovky s wasabi a všetko to pôžitkársky vložil do úst.
„Neodídeme odtiaľto, kým to nevyskúšaš.“
Vzdychla som. Nechal ma, nech sa na neho pozerám, ako si jedlo vychutnáva a stále sa pri tom usmieval.
„Dobre,“ rezignovala som nakoniec: „ale objednaj mi k tomu pivo.“
„Pivo?“ Oči mal zrazu veľké ako Európan, tak veľmi ho to prekvapilo.
Prikývla som.
„Aby som to zapila. Tú chuť.“
Spoliehala som sa na to, že pivo je horké, zabije pachuť surovej ryby a zabráni napríklad aj tomu, aby som ju tam rovno nevyvrátila.
Zasmial sa, pokrčil plecami a o chvíľu som mala pivo na stole.
Potom druhé.
Prvé suši v živote som zjedla, keď som v sebe mala tri tretinkové fľašky. Už som ani nevedela, ako chutí. To suši.
Ale dnes ho milujem na všetky spôsoby.