Štúr zavŕšil proces prerastania národného princípu nad konfesionálny

Bratislava 8. decembra (TASR) - Kultúrny historik, bibliotekár, archivár Anton Augustín Baník (1900 Valaská - 1978 Martin) od roku 1938 až do odchodu na dôchodok v roku 1971 pracoval v Matici slovenskej v Martine. Knižne i časopisecky publikoval viaceré štúdie a monografie o významných osobnostiach našich dejín. Známa je najmä jeho práca Ján Baltazár Magin a jeho politická, národná i kultúrna obrana Slovákov roku 1727 (1936). V jeho pozostalosti sa našla podobne významná štúdia O dialektickej podstate slovenského konfesionalizmu. Štúdiu ako samostatnú publikáciu vydala Matica slovenská v Martine v roku 2000. Na vydanie ju pripravil a doslov k nej napísal Augustín Maťovčík.


Baníkova štúdia, ktorá pôvodne vznikla ako prednáška, má (okrem úvodu) tri časti: I. Ideová náplň a sociologická zaradenosť slovenského konfesionalizmu, II. Z dejín vzájomného pomeru dvoch hlavných slovenských konfesií a III. Funkčná dialektika slovenského konfesionalizmu.

Zásadné konštatovania o účasti Ľudovíta Štúra a štúrovcov na procese spolužitia a prerastania národného princípu nad konfesionálny v dejinách slovenských katolíkov a evanjelikov nájdeme v tretej časti štúdie. „I stal sa takto Hollý veľkým ideovým sprostredkovateľom medzi hnutím bernolákovcov a štúrovcov, aj má nesporne najväčší podiel na tom, že od roku 1844 geniálny Ľudovít Štúr a jeho duchom vedená družina priznávajú sa verejne i nekompromisne k princípu slovenskej národnej osobitosti a z nej vyplývajúcemu princípu slovenskej spisovnej samostatnosti“, píše Anton A. Baník a o dve strany ďalej spresňuje: „Ľudovít Štúr prevzal z Bernolákovho gramatického princípu len formálnu zásadu fonetického pravopisného typu, no odklonil sa od neho v materiálnej zásade jazykovej normy, keďže za rečový materiál svojej gramatickej osnovy položil nie konverzačný, poťažne knižný jazyk vtedajších vzdelancov, ale prirodzenú slovenčinu stredoslovenského vidieckeho, dedinského ľudu. (...) Roku 1844 ukazuje sa totiž taký stav, že záujem o slovensko-nacionálnu literárnu činnosť prejavujú vtedy už nie tak Slováci, orientovaní a sústredení zo slovenského, zväčša katolíckeho západu (ako bolo koncom 18. storočia), ale Slováci z užšieho i širšieho okruhu stredného, silne evanjelického Slovenska (Chalupka, Braxatoris, Botto a iní). Ľudovít Štúr, vedený touto novoutvorenou sociologickou danosťou, správne, a to celkom v duchu Bernolákovho gramatického princípu, sa teda oprel o stredoslovenskú rečovú normu a uviedol ju do svojej gramatickej sústavy. Odchýlil sa od tejto bernolákovskej spisovnej zásady len v tom, že zvolenú jazykovú normu neviazal na konverzačný jazyk stredoslovenských vzdelancov, ale priamo na ľud.“

Všetko nasvedčuje tomu, že v štúdii Antona A. Baníka bolo u nás po prvý raz na báze vedeckej platformy povedané, že Ľudovít Štúr a jeho družina zavŕšili proces prerastania národného princípu nad princíp konfesionálny, ktorý bol definitívne opečiatkovaný vznikom Matice slovenskej. Podarilo sa im to preto, lebo pochopili, že jedinou možnou ústretovou cestou slovenských katolíkov a evanjelikov je reč, jazyk. Preto cez Hollého reálny i poetický príbytok podišli až k Bernolákovým seminárom a farám. A keďže boli presvedčiví, našli porozumenie. Nakoniec, tento princíp pozdvihnutia národného princípu nad princíp konfesionálny dokázal Ľudovít Štúr aj vo svojom osobnom živote. Keďže išlo o národ, teda - v ponímaní Štúra a štúrovcov, o vec najposvätnejšiu, neváhal sa sprotiviť ani svojmu dlhoročnému podporovateľovi a mecénovi, evanjelikovi - grófovi Karolovi Zayovi.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR