Štúr sa vo svojom jazykovednom diele najviac inšpiroval Humboldtom

Bratislava 16. septembra (TASR) - Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied Veda vydalo v roku 2000 vedeckú rozpravu nemeckého jazykovedca, filozofa, estetika a teoretika umenia Wilhelma von Humboldta "O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu". Z pôvodného nemeckého vydania, ktoré vyšlo v Berlíne rok po autorovej smrti, teda v roku 1836, spis preložil jazykovedec Slavomír Ondrejovič. K vydaniu napísal aj rozsiahlu úvodnú štúdiu "Wilhelm von Humboldt a jeho doba". Štúdia má sedem častí. Siedma má názov Wilhelm von Humboldt a slovenská jazykoveda. A v jej obsahu dominuje osobnosť Ľudovíta Štúra ako jazykovedca vo vzťahu k tomuto nemeckému filozofovi z prelomu 18. a 19. storočia a Štúrov študijný pobyt v Halle.


U jazykovedca a univerzitného profesora „A. F. Potta sa oboznámil so základmi rodiacej sa historicko-porovnávacej metódy F. Boppa i s dielom zakladateľa filozofie jazyka W. von Humboldta,“ píše autor štúdie a dodáva: „A. F. Pott bol totiž, ako je známe, spolu s H. Steinthalom, zhodou okolností vydavateľom a interpretátorom Humboldtovho diela... a isté je, že Štúr, ako uvádza E. Jóna (1985), podrobne študoval Hegla i Humboldta v origináli...“, čo sa pri uzákoňovaní spisovnej slovenčiny prejavilo v tom, že: „Aj Štúr, tak ako Humboldt, sa díva na jazyk ako na syntézu dvoch momentov, ktorými sú matéria a forma rečového aktu.“ (...) „Nauka reči slovenskej nie je len praktickou gramatikou, ale má aj svoju výraznú filozofickú dimenziu. Štúr v nej odkazuje priamo v texte iba na troch autorov: J. Dobrovského, W. von Humboldta a poľského jazykovedca Cegielowského.“

Štúdia ukazuje, že Štúr si vo svojom vrcholnom diele, v "Nauke reči slovenskej", viac uvedomoval Humboldtov filozofujúci pohľad na jazyk ako Heglovu dialektiku, ktorej vplyv mu horlivo pripisujú skoro všetci životopisci. „Docela blúdno a nepravuo bi bolo, keby sme z vjacej rozličnosťí Slovenskích všelijakej formi povyberať a do jednej reči splátať chceli, bo bi tak sme ňestvorili ňič pravďivjeho a skutočnjeho, ale bi sme len mali strakaťinu, ktorá bi aňi svojich pevních zákonov aňi istjeho rázu (charakter) ňemala, a toto nadovšetko inšje potrebuje reč spisovná,“ cituje autor štúdie Štúra a z toho uzatvára: „Štúr nepristúpil teda na to, ako ho nabádali jeho priatelia, aby urobil pre spisovný jazyk syntézu z rôznych nárečí. V tomto zmysle je citovaný výrok Štúra naozaj hodný pozornosti. Štúr tu explicitne, mohli by sme povedať, v humboldtovskom duchu, odmieta skladanie a 'plátanie' či 'vyberanie tvarov' z jednotlivých 'slovenských rozličností'.“

Prekladateľ spisu a autor štúdie v závere konštatuje: „...idey W. von Humboldta nenašli v slovenskej jazykovede náležité uplatnenie, po Štúrovi sa v jeho štúdiu vlastne nepokračovalo. Humboldtove myšlienky (...) začínajú rezonovať až dnes na prelome tisícročí, tak ako rezonovali Štúrovi. (...) Oživený záujem o Humboldta sa dá predpokladať aj na Slovensku.“ Štúr sa už ako mladý študent dôkladne zoznámil nielen s Heglom, ale aj s W. von Humboldtom a pochopil nadčasovosť jeho myšlienok nielen v rozhodujúcich rokoch zrodu nášho spisovného jazyka, ale na celé storočie dopredu.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR