Štúr, Hurban a ďalší začali pred 165. r. boj o svojbytnosť Slovenska

Bratislava 19. septembra (TERAZ.sk) - Slovensko si dnes pripomína pripomena 165. výročie Dňa vzniku Slovenskej národnej rady (SNR). 16. septembra 1848 sa vo Viedni na zhromaždení asi 200 Slovanov pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu formálne utvoril najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia - Slovenská národná rada (SNR). Tvorili ju Ľudovít Štúr, J.M. Hurban a M.M. Hodža ako politickí predstavitelia, B. Nosák a J. Bórik ako tajomníci a moravskí dôstojníci B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček ako vojenská zložka.


Prvá Slovenská národná rada bol vrcholný národný orgán, ktorý organizovala Slovenské povstanie (1848 – 1849) v rámci revolúcie 1848/49, ako aj výkonnú moc na územiach Slovenska obsadených spojenými slovensko-rakúskymi jednotkami v boji proti Maďarom. Bola prvým slovenským národným reprezentačným politickým orgánom.

Centrom organizačných príprav na ozbrojené vystúpenie Slovákov sa stala Viedeň, kde sa počas augusta 1848 formoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Nábor vo Viedni viedli najmä moravskí radikálni demokrati B. Janeček a B. Bloudek.

Udalosti a priebeh Slovenského povstania

19. septembra 1848 začal nástup slovenských dobrovoľníkov proti uhorskej revolúcii. Ešte v ten istý deň dobrovoľnícke jednotky obsadili Myjavu. Na ľudovom zhromaždení v Myjave Ľ. Štúr vypovedal v mene Slovenskej národnej rady poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom a vyhlásil samostatnosť (autonómiu) Slovenska v rámci Uhorska.

22. septembra dobrovoľnícke jednotky podnikli výpravu na Brezovú, kde vplyvom predchádzajúceho účinkovania J. M. Hurbana predpokladali najväčšie šance na úspech.

26. septembra utrpeli dobrovoľníci nezdar pri Senici, kde povstalci nedokázali čeliť paľbe pravidelných jednotiek a utiekli.

27. septembra organizovali výpravu proti Starej Turej, ktorá sa odmietla podvoliť Hurbanovi. Dobrovoľníci v počte asi 500 ľudí podporovaní 2 až 2,5 tisícmi obyvateľov z okolitých dedín a kopaníc. Dobrovoľnícke vojsko porazilo stotinu pruského princa, ktorú podporovalo 600-700 obyvateľov Starej Turej.

O dva dni neskôr 28. septembra sa stretli povstalci s jednotkami uhorskej domobrany a cisárskych vojsk pri Poriadí. Lepšie vyzbrojený a pripravený nepriateľ prinútil povstalcov ustúpiť. Tento neúspech, spolu so správami o cisárskom manifeste, ktorý staval výpravu mimo zákon nakoniec spôsobili, že sa dobrovoľnícke vojsko rozpadlo.

29. septembra sa J. Kollár v osobitnom vyhlásení dištancoval od septembrovej výpravy a jej vodcov. Po návrate z nevydarenej septembrovej dobrovoľníckej výpravy do Viedne panovali medzi členmi Slovenskej národnej rady rozpory. M.M. Hodžovi nevedeli odpustiť predčasný útek z výpravy, ozvali sa aj hlasy žiadajúce pridať sa na Kossuthovu stranu.

Po porážke Jelačiča pri Pákozde 29. septembra sa skonsolidovali cisárske sily a v decembri 1848 cisárske vojská o sile 140 000 vojakov podnikli koncentrovaný útok na uhorské revolučné vojsko. Boli znovu sformované aj oddiely slovenských dobrovoľníkov. Organizátori výpravy Hurban, Štúr, Bórik, Bloudek, Zach a Hodža nadviazali na cisársky patent zo 7. novembra 1848, ktorý sľuboval všetkým národom ríše rovnoprávnosť, oslobodenie roľníctva a konštitučné práva a slobody.

V januári až apríli 1849 pôsobil zbor ako poriadková sila v Turci, Tekovskej, Hontianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Zvolenskej a Gemersko-malohontskej stolici. Na všetkých týchto miestach dobrovoľníci odstraňovali košútovské úrady a na úradné miesta dosadzovali Slovákov. Zakladali miestne národné rady a vyvíjali národnobuditeľskú prácu. 2. januára zbor dobyl Žilinu.

Na veľkom národnom zhromaždení 4. januára vystúpili s prejavmi Ľ. Štúr a J. M. Hurban. K dobrovoľníkom sa neprihlásil nik. Rovnako ani v Rajci a Prievidzi. V Turčianskej stolici bolo privítanie nadšené, darila sa i verbovka.

V januári a marci 1849 sa zbor venoval výcviku a poriadkovej službe v oblasti Trnavy, Senice a Leopoldova. Zbor sa neskôr účastnil na obliehaní Komárna. frGenerál Šimunič obmedzoval nábor dobrovoľníkov aj agitačnú činnosť, takže počet dobrovoľníkov nepresiahol 1000 mužov. Začiatkom marca sa preto Janeček vzdal velenia, jeho funkciu prebral J. Francisci.

Slovenskí predstavitelia v máji 1849 žiadali vládu vo Viedni o vytvorenie slovenskej domobrany o sile asi 20 000 mužov.

13. augusta k porážke uhorskej revolučnej armády v bitke pri Világoši.

20. októbra panovník František Jozef I. na návrh ministerskej rady a ministerstva vojny podpísal príkaz o rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru. Zbor sa preto začal postupne presúvať do Prešporku, kde dorazil 10. novembra. 21. novembra 1849 v Prešporku slovenské dobrovoľnícke vojsko oficiálne rozpustené. Viedenská vláda sľuby dané slovenským predstaviteľom nesplnila.








Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR