Študijné centrum BASIC našlo spisovateľské hviezdičký

Čarovný prútik z dreva

a so zázračným jadrom fénixovho pera.

Keď ho zvieram v ruke napĺňa ma viera,

že nie je neskoro a na svete môže nastať čarovná zmena.

 

Každým mávnutím napravím niečo zlé,

zmažem a zmením všetko, čo je v rozprávkovom svete neprístupné.

Betón, sklo, smog a prach

premením na krásne lúky, krištáľové jazerá, zdravé lesy

a rozprávkový hrad.

 

V hrade budú žiť iba dobrí ľudia,

kamaráti s veľkým srdcom, ktorí nikomu neublížia.

Deti, mamy, rodičia,

ktorí tento svet nezničia.

Lúky rozkvitnú v jeden veľký kvet,

ktorý vonia ako rozprávkový svet.

Vtáci krúžiaci po oblohe

rozrážajú krídlami oblakové machule.

 

Čarovným prútikom šibnem hneď,

zmením si to na rozprávkový svet.

A tento môj pekný sen

sa mi razom zmení na skutočný deň.

 

 

Ja keby som mala čarovný prútik, tak by to v našej rodine bolo úplne inak. Rada by som zmenila život mojej babine. Pred 3 rokmi dostala silnú mozgovú porážku. Bolo to ako vo sne, zrazu bolo doma ticho. Táto choroba ju vyradila zo života, ochrnula na jednej polovici tela. Nerozprávala, len tak ako malé dieťa, ktoré ešte nevie chodiť a hovoriť, ležala na posteli a stále jej tiekli slzy. Pre nás všetkých to bola rana, babka bola pre nás ako anjel strážny. Bola naša opora, vždy dobre poradila, vedela sa zasmiať, robila skvelú atmosféru. Konečne nadišiel čas, aby z nemocnice prišla domov. Strávila tam niekoľko týždňov. Moja mama prestala pracovať a starala sa o babinu. Všetci sme boli radi, že je doma, len babinka plakala, nedokázala nám nič povedať, nemohla sa pohnúť. Doma ju čakali pomôcky na cvičenie. Moja babina je tvrdá. So slzami v očiach cvičila, cvičila. Ja som bola smutná, keď som prišla zo školy a to známe: „Editka, čo bolo v škole“, nebolo. Babina sa istý čas zaťala a nechcela cvičiť. Tu nastúpil dedko – prísnym pohľadom a rozkazom ju prinútil opäť cvičiť.

Teraz už robí pokroky a sama sa rozhodla, že to nevzdá. Mať tak čarovný prútik, to by bol u nás opäť smiech, radosť. Viem, že to už nikdy nebude ako to bolo.

Asi použijem ten čarovný prútik.

Prajem si, aby sme boli všetci na svete šťastní, aby sa nám nestávali zlé veci.

 

Dajenko je dobrý psík,

šváca chvostom ako nik.

Vždy keď na mňa vyskočí,

pozerám mu do očí.

 

Zlatá srsť a hnedé oči,

vždy sa okolo nás točí.

V Dunaji jak ryba pláva,

s loptičkou sa rád hráva.

 

Jedla nikdy nie je dosť,

najradšej má veľkú kosť.

Vyhrá každú výstavu,

z toho nemám obavu.

 

Dajenka mám veľmi rád,

je to super kamarát.

Kto je tento milý tvor?

To je Dajen labrador.

 

Každý si zaslúži žiť svoj sen

tak, ako by chcel.

Človek môže jediný

odstrániť biedu a hnev.

 

Čarovný prútik mať tak v ruke

švihol by som hneď,

bez váhania by sme mali

bezpečný pekný svet …

 

Aj bez neho je život krásny,

no s ním by bol krajší,

ja chcem spraviť ľudí šťastných,

život bude ľahší.

 

Každý sa bude iba smiať,

nemôže predsa plakať.

Veď život je iba jeden,

tak načo teda čakať.

 

No keby...je len jedno slovo.

To mi prútik nedá.

Žijem teda bez neho

a to je fakt veda.

 

Podľa mňa však pár vecí

vykúzliť sa nedá.

Sú to láska, zdravie, šťastie,

to hocikto nemá.

 

 

 

Môj najmilší zvierací kamarát je môj pes Aron.

Vyrastal so mnou od malička. Má 5 rokov. Narodil sa 10.10.2002.

Od malička je nezbedný, oňucháva úplne všetko.

 

Aportov má toľko, že z toho by sme už mohli otvoriť obchod. Ešte som vám neprezradila aká rasa je ten môj Aronko. Je to Nemecký ovčiak hustosrstý čierny.

 

Na piate narodeniny dostal veľkú kosť, ktorá vyzerala ako kosť s čiernymi fľakmi, je to dosť veľké a aj to píska.

Samozrejme nemohla chýbať ani narodeninová torta, ktorá mala tvar kosti. Bola upečená z piškótového cesta, plnená s domácou šľahačkou a banánom, posypaná kokosovou múčkou. Na torte bolo napísané Aron a zapichnutá 5 sviečka.

 

Ako už iste viete, je to miláčik našej rodiny, priznávam sa, je dosť rozmaznaný, má rád samé dobroty – sladkosti a cez leto miluje zmrzlinu. Tým, že rád je, má aj nadváhu, váži 45kg. Jeho váha by mala byť 38kg.

Je to veľký pán rodiny, ako sa len ochladí, jeho výsosti sa nepáči vonkajšie prostredie a pýta sa dnu. Ale natoľko je múdry, vie, že smie ísť len do prezliekarne.

 

Je to môj najmilší zvierací kamarát, veľmi ho mám rada. Prajem si, aby ešte dlho-dlho medzi nami bol.

 

Bolo jedno dievčatko Katka, ktoré veľmi rado chodievalo k babke. Babka mala veľa hydiny, ktorú strážil psík Bobino. Katka mala Bobina rada. Určite aj Bobino ju. Vždy keď prišla, Bobino na ňu vyskakoval a oblizoval jej topánky. Katka bola rada, že práve ju má najradšej. Nosievala mu všelijaké dobrôtky. Keď išla do záhrady, Bobino utekal za ňou. Stále chodil tam, kde bola Katka. Naučila ho poslúchať na jednoduché povely: „Stoj“, „Ľahni“ a „K nohe“. Jedného dňa, keď prišla Katka k babke, nikto k nej nepribehol. Veľmi sa vyplašila, ale babkin úsmev na tvári ju hneď uspokojil. Vysvetlila jej, že z Bobina sa stala mamička, ktorá má štyri šteniatka. To bolo ale radosti. Malé guľôčky sa tisli ku mamičke. A Bobino, teda vlastne Bobina, šťastne vrtela chvostíkom.

 

 

Môj zvierací kamarát sa volá Benny. Je to malý psík. Išli sme autom a videli sme ako pobehuje medzi autami. Skoro ho zrazilo auto. Tak sme zastavili a on sa k nám rozbehol a skočil mame na ruky. Zobrali sme ho domov. Dali sme inzerát, ale nikto sa neprihlásil. Tak sme si ho nechali. Teraz robí radosť nám. Je to veľmi dobrý a poslušný psík.