Stromčeky pôvodne vešali dole špičkou

BRATISLAVA 23. decembra (WEBNOVINY) - Vianočný stromček sa u nás ako symbol Vianoc objavil až v 19. storočí. Prvá zmienka o ozdobenom vianočnom stromčeku však pochádza už z roku 1570 z brémskej kroniky. Vo svete koluje aj legenda o vianočnom stromčeku z roku 573. Vo Francúzsku v tom čase vraj pôsobil írsky mních Kolumbán, ktorý sa pokúšal prilákať ľudí na svoje kázne. Pri oslavách slnovratu si všimol, že ľudia majú v úcte jedľu. Ozdobil ju teda horiacimi fakľami v tvare kríža, čím prilákal celý dav poslucháčov. V Nemecku, kde sa tradícia pravdepodobne zrodila, umiestňovali vianočné stromčeky zo začiatku do cechových a remeselníckych budov. Jedľu, o ktorej sa píše v brémskej kronike, vraj zdobili cukrovinky, datle a kvetiny z papiera. Do remeselníckych domácností sa dostala na konci 16. storočia. Dovoliť si ju však mohli len bohatšie rodiny, chudobní si ju nahradili vázou s vetvičkami, ktoré po domoch rozdávali aj vinšovníci. Tradícia sa však pôvodne odlišovala v tom, že stromčeky si ľudia vešali špičkou dole nad štedrovečerný stôl. Predtým sa na tomto mieste vznášala holubička, ktorá ako symbol Svätého ducha prinášala do príbytku požehnanie. Čokoládové figúrky sú tiež súčasťou tradície. Na trh ich priniesla česká "čokoládová hviezda" Orion už pred vyše sto rokmi. Stromčeky si však ľudia zdobili aj sušeným a čerstvým ovocím, perníkmi a papierovými ozdobami. Vianočný stromček postupne prenikal aj medzi mešťanov a do kostolov. Zdobenie vianočného stromčeka sa ujalo najskôr u protestantov, pretože katolícka cirkev to považovala za pohanský zvyk. Ozdobené stromčeky totiž spájali s germánskymi kmeňmi, ktoré týmto spôsobom uctievali boha Wotana. Kelti vraj podobne oslavovali boha Slnka a jeho večný život. Podľa internetového portálu historiarevue.sk sa vianočný stromček objavil v roku 1816 aj na rakúskom cisárskom dvore vo Viedni. V Nemecku sa v tomto čase rozšíril už aj do škôl a krčiem. Prvý vianočný stromček v Prahe si vo svojej vile v roku 1812 vyzdobil riaditeľ Stavovského divadla Jan K. Liebich. SITA