Strhujúci psychotriler Darček

A verte, že jeho Darček si naozaj vychutnáte. Je strhujúci, napínavý a skvele premyslený.

Život analfabeta nie je ľahký a tak si Milan „zarábal“ okrádaním druhých. Negramotnosť sa totiž nepovažuje za postihnutie, takže nemal nárok na sociálne dávky...

V jeden obyčajný deň zastal na priechode pre chodcov a čakal na zelenú. Zelená limuzína Volvo zabrzdila tesne pri ňom a keď zablúdil pohľadom dovnútra, zmenilo mu to celý život.
Na zadnom sedadle zbadal vystrašené dievčatko, ktoré zúfalo pritískalo na okno papier. Odkaz však nedokázal prečítať.
Cítil, že dievčatko je v smrteľnom nebezpečenstve, ale nevedel prečo.

Napriek svojej nevzdelanosti si zapamätal tvar písmen a presne ich nakreslil svojej priateľke Ambre. Tá mu potvrdila, čo tušil – dieťa bolo unesené a prosí o pomoc.
Milan Berg sa púšťa do pátrania, ktoré ho zavedie na ostrov Rujana a do detských spomienok, ku ktorým sa nikdy nechcel vrátiť.

Sebastian Fitzek si výborne naštudoval tému, spolupracoval s odborníkmi a preto vyznieva tak autenticky. „Metódy, ktorými sa Milan v Darčeku snaží zvládnuť svoju prácu čašníka a nezlyhať, vychádzajú zo skutočného  rozprávania človeka s podobným osudom. Musím však zdôrazniť, že Milanova ťažká forma analfabetizmu, teda úplná alexia, je skôr výnimkou,“ vysvetľuje Sebastian Fitzek.

Jeho najnovší Darček má všetko potrebné, aby ste si ho vychutnali. Výborné krimi, ktoré poukazuje na problematiku analfabetizmu. A tiež dokazuje, že občas je pravda taká hrozivá, že neznalosť je najväčší dar na svete...

Začítajte sa do novinky Darček:

Bol nahý a trhali ho na dve polovice.
Nebol to len pocit. Naozaj sa to dialo. Tu a teraz, v starej väzenskej práčovni, na dláždenej podlahe, hneď vedľa priemyselnej sušičky.
Milan počul iba sám seba, ako neľudsky kvičí. Keby mu nezapchali ústa ponožkou, vrieskal by na celý ústav. Niežeby to malo význam. Banda určite dobre zaplatila za to, aby ju v noci nechali s nováčikom osamote.
Bolo ich päť. Dvaja mu kľačali na pleciach, dvaja mu držali nohy a piaty, ťažko dychčiace stodvadsaťkilové vrece páchnuce po lacnej klobáse, mu práve zasúval do rekta čosi, čo pocitovo pripomínalo kropáč omotaný ostnatým drôtom. No asi to bola iba päsť, ktorou ho znásilňoval.
Tlak náhle povolil tak nečakane, že Milan dostal kŕč a celý sa roztriasol. Bolesť pretrvávala, niečo, čo pálilo viac než pec v saune, horelo v jeho vnútri, ale aspoň mohol opäť hýbať rukami a prevrátiť sa na chrbát.
Zjavila sa nad ním nová, šiesta tvár. Starší muž s prísnym pútcom vo vlasoch a azúrovomodrými očami za hrubými sklami okuliarov nebol pri tom, keď ho v sprchách dobili a odvliekli sem.
Skúmal ho so zvedavosťou detí, ktoré pod lupou grilujú chrobáka. „Takže ty si ten policajt?“ Milan prikývol a muž mu vytiahol ponožku z úst.
„Ja som Zeus. Poznáš ma, však?“
Zeus, boh väzenia. Milan opäť prikývol. Len ľudia po mozgovej smrti a pacienti v kóme nevedeli, kto je ten chlap, čo zneužíva meno gréckeho božstva a tu v nápravnovýchovnom ústave Tegel má naozaj hlavné slovo.
„Dobre ma počúvaj. Ľudia ako ty sú tu úplne naspodku potravinového reťazca. Máš tu menej práv než chlpy v Biglajzovom pupku.“
Zeus sa zaškľabil na bachráča, ktorý si práve vytiahol nohavice dohora. Milan by sa bol najradšej odplazil do kúta a umrel. Ak to, čo ešte pred chvíľou bolo v ňom, bol penis toho chlapa, tak bol asi taký veľký ako hasiaci prístroj.
„Máš len jednu šancu – ibaže by si chcel, aby Biglajz vytiahol svoju špecialitku. Vieš, prečo mu hovoríme Biglajz?“
Lebo všetko zrovná?
„Lebo rád žehlí. Miluje žehličky. Ako je táto.“ Zeus si od svojho potetovaného pomocníka vzal starodávnu žehličku.
„Biglajz ju hneď ohreje na dvesto stupňov. A kým sa zahreje na prevádzkovú teplotu, máš šancu všetko mi porozprávať. Pravdu a nič len pravdu, tak ti Pánboh pomáhaj.“
Zeus si čupol, dlaňou skontroloval, či pútec ešte drží, a povedal: „Si v cele s Kliešťom. Ten krpec je okej. A ty máš šťastie. Zaručil sa za teba. Hovorí, že zo spánku plačeš. A že by si naozaj mohol byť yeti.“
 „Čo?“
„Nevinný. Tu vnútri to vídame tak často ako vonku yetiho.“
Zeusovi prisluhovači sa zasmiali nad vtipom, ktorý zaručene počuli už stokrát.
„Povedz mi svoj príbeh!“ opäť ho vyzval vodca.
„Čo?“
„Hovorím snáď po čínsky?“ Zeus Milanovi jednu vrazil. „Chcem vedieť, prečo si tu, policajt. Ale bacha.“ Starý si zložil okuliare a ukázal si na oči. „Vieš, čo je toto?“
Milan ignoroval rétorickú otázku aj preto, že sa snažil nepovracať, zatiaľ čo bolesť sa opäť rozhorela ako nový plameň.
„To sú moje dva detektory lži. Keď mrknú, Biglajz to uvidí. Stačí mi raz mrknúť a vrazí ti horúcu žehličku až do dvanástnika. Chápeme sa?“
Biglajz s úškrnom prikývol. Milan mal slzy v očiach. V ústach sa mu zbierali sliny. Musel dvakrát prehltnúť, kým bol pripravený.
Pripravený chopiť sa poslednej šance a všetko Zeusovi porozprávať. Príbeh rovnako neuveriteľný ako príšerný, ktorý ho priviedol naprieč peklom až sem, do väzenia.
A aby získal trochu času, aby si ešte pár hodín požil, začal celkom od začiatku.