Stredoveká sága Kena Folletta pokračuje!

Aj novinka Ohnivý stĺp obsadila najvyššie priečky knižných  rebríčkov a v mnohých krajinách sa stal najpredávanejšou knihou. Museli sme čakať deväť rokov... ale konečne nás Ken Follett znovu zavedie do Kingsbridgea. Príbeh sa začína na Vianoce príchodom mladého Neda Millarda do Kingsbridgea. Rok 1558 obráti Nedov život naruby a navždy zmení Európu.

Píše sa rok 1558. Prastaré kamene kingsbridgeskej katedrály hľadia na mesto rozdelené náboženským sporom. Moc v Anglicku sa vratko presúva medzi katolíkmi a protestantmi, vznešení aj prostí ľudia vedú spory a podrobujú skúške priateľstvo, oddanosť a lásku.

Skutočnými nepriateľmi pritom nie sú súperiace náboženstvá. Súboj sa odohráva medzi tými, čo veria v toleranciu a porozumenie, a tyranmi, ktorí chcú svoje myšlienky vnútiť všetkým – nech to stojí, čo chce.

Najvrúcnejším prianím Neda Willarda bolo oženiť sa s Margery Fitzgeraldovou. No aj ich rodiny delí náboženský konflikt, a tak Ned Willard opúšťa Kongsbridge, aby vstúpil do služieb princeznej Elizabeth Tudorovej. Keď sa Elizabeth neskôr stane kráľovnou, celá Európa sa postaví proti Anglicku.
Aby si udržala nadhľad a zabránila sprisahaniu, povstaniu a útokom konkurenčných mocností, Elizabeth I.  založí s Nedovou pomocou  prvú tajnú službu v krajine. Malá skupinka šikovných špiónov a odvážnych tajných agentov jej umožní, aby si celých 50 rokov udržala trón a nepopustila zo svojich princípov. Zdá sa, že láska medzi Nedom a Margery je dávno minulosťou, pretože celú Európu od Edinburghu až po Ženevu zachvátili plamene...

„Follett je majster!“
 The Washington Post

Román Ohnivý stĺp sa odohráva v jednom z najbúrlivejších a najrevolučnejších období dejín. Zároveň je to jedno z najvzrušujúcejších a najambicióznejších Follettových diel. Poteší dlhodobých priaznivcov kingsbridgeskej série a je dokonalým zoznámením s autorom pre čitateľov, ktorí Folletta dosiaľ nepoznajú.

Začítajte sa do novinky Ohnivý stĺp:

1558
1. KAPITOLA

Ned Willard sa vrátil domov do Kingsbridgea v metelici.
Plavil sa proti prúdu z Combe Harbour v kajute pomalej bárky naloženej plátnom z Antverp a vínom z Bordeaux.
Keď sa mu videlo, že čln sa konečne blíži ku Kingsbridgeu, zakrútil sa tesnejšie do francúzskeho plášťa, vyhrnul si kapucňu na hlavu, vyšiel na otvorenú palubu a zadíval sa pred seba.
Spočiatku bol sklamaný: videl iba poletujúci sneh. No jeho túžba uzrieť mesto bola priam bolestná, a tak ďalej nádejne hľadel do chumelice. Po chvíli sa mu prianie splnilo a metelica pomaly začala ustávať. Zakrátko sa zjavil fliačik modrej oblohy. Ned sa díval ponad vrcholky okolitých stromov a zbadal vežu katedrály – bola vysoká stodvadsaťtri a pol metra, čo vedel každý žiak základnej školy v Kings­bridgei. Kamenný anjel, čo strážil mesto z vrchu veže, mal dnes na krídlach snehové čiapočky, ktoré mu prefarbili končeky pierok zo svetlosivej na prenikavú bielu farbu. Keď sa naňho díval, o sochu sa na okamih oprel slnečný lúč a odrazil sa od snehu ako požehnanie; potom sa znovu rozchumelilo a anjel zmizol z dohľadu.
Nejaký čas videl iba vrcholce stromov, ale jeho predstavivosť pracovala na plné obrátky. Čoskoro sa po ročnom odlúčení opäť stretne s matkou. Nepovie jej, ako veľmi mu chýbala, lebo v osemnástich rokoch muž musí byť nezávislý a sebestačný.
No zo všetkých mu najväčšmi chýbala Margery. Zaľúbil sa do nej v najnevhodnejšom čase, niekoľko týždňov pred odchodom z Kings­bridgea. Chystal sa na rok do Calais, prístavu na severnom pobreží Francúzska, ktorý mali v rukách Angličania. S Margery sa poznali od detstva. Šibalská inteligentná dcéra sira Reginalda Fitzgeralda sa mu odjakživa páčila. Keď vyrástla, jej nezbednosť nadobudla nový, vábivý rozmer a on sa často pristihol, ako na ňu zíza v kostole s vyschnutými ústami a so zrýchleným dychom. Neodvážil sa na viac než na zízanie, lebo bola od neho o tri roky mladšia, lenže ona nemala podobné zábrany. Bozkávali sa na kingsbridgskom cintoríne za mohutným náhrobným kameňom priora Philipa, mnícha, ktorý si pred štyrmi storočiami objednal stavbu katedrály. Na ich dlhých vášnivých bozkoch nebolo nič detské – potom sa rozosmiala a ušla.
Nasledujúci deň sa s ním bozkávala znova. A večer pred jeho odchodom do Francúzska si navzájom vyznali lásku.
Niekoľko prvých týždňov si písali. Rodičom o svojich citoch nepovedali – zdalo sa im to priskoro –, preto si nemohli písať otvorene. Ned sa však zdôveril staršiemu bratovi Barneymu, a ten sa stal ich sprisahancom. Barney však zakrátko odišiel z Kingsbridgea do Se­villy. Aj Margery mala staršieho brata, volal sa Rollo, ale ona mu nedôverovala tak ako Ned Barneymu. Preto sa ich dopisovanie skončilo.
Nedove city sa nezmenili ani potom. Vedel, čo ľudia hovoria o láske medzi mladými. Často sa presviedčal, čo cíti, čakal, že jeho vzťah k Margery sa zmení, ale nestalo sa. Po niekoľkých týždňoch v Calais mu sesternica Thérèse naznačila, že ho zbožňuje a je ochotná spraviť viac-menej všetko, čo si želá, aby mu to dokázala, ale Neda vzťah s ňou vôbec nelákal. Spomínal na to s miernym prekvapením, lebo dovtedy nikdy nepremeškal príležitosť bozkávať sa s pekným dievčaťom s chutným poprsím.
Znepokojovalo ho však čosi iné. Po odmietnutí Thérèse sa utvrdil v tom, že počas pobytu v Calais sa jeho city k Margery nezmenili. Kládol si však otázku, čo sa stane, keď ju uvidí. Bude skutočná Margery rovnako očarujúca, ako sa mu zdala v spomienkach? Prežije jeho láska opätovné stretnutie?
A čo ona? Pre štrnásťročné dievča je rok dlhý čas. Pravdaže, už má pätnásť, no aj tak. Keď sa odmlčal, možno jej cit k nemu vyprchal. Možno sa teraz za hrobkou priora Philipa bozkáva s iným. Bude nesmierne sklamaný, keď sa s ním zvíta s nezáujmom. A ak ho aj do­siaľ ľúbi, bude živý Ned zodpovedať jej predstavám?
Metelica opäť ustala a Ned si všimol, že bárka prechádza západnými predmestiami Kingsbridgea. Na oboch brehoch boli dielne remeselníkov, ktorí potrebovali veľa vody – farbiari, plstiari, výrobcovia papiera a mäsiari. Keďže ich činnosť dosť zapáchala, bývanie v západných štvrtiach bolo pomerne lacné.
Pred očami sa mu vynoril Leprový ostrov. Jeho názov pochádzal z minulosti – v meste sa lepra nevyskytla niekoľko storočí. Na bližšom konci ostrova sa nachádzala Carisina nemocnica. Založila ju mníška, ktorá zachránila mesto v čase čiernej smrti. Keď sa bárka priblížila k ostrovu, Ned zbadal za nemocnicou ladný dvojoblúk Merthinovho mosta spájajúceho ostrov s pevninou, sever s juhom. Ľúbostný príbeh Caris a Merthina patril k miestnym legendám a pri zimných kozuboch sa odovzdával z generácie na generáciu.
Bárka priplávala k mólu na rušnom nábreží. Nezdalo sa, že za rok nastala v meste veľká zmena. Ned predpokladal, že miesta ako Kings­bridge sa menia pomaly. Katedrály, mosty a nemocnice postavili tak, aby pretrvali stáročia.
Cez plece mal prevesenú torbu a teraz mu kapitán bárky podal ďalšiu batožinu: neveľkú drevenú truhlicu, v ktorej mal trocha oblečenia, pár pištolí a niekoľko kníh. Zdvihol truhlicu na plece, prešiel po mostíku a zoskočil na prístavisko.
Obrátil sa k rozľahlému kamennému skladu, kde mala sídlo obchodná spoločnosť jeho rodiny. No sotva prešiel niekoľko krokov, oslovil ho známy hlas so škótskym prízvukom: „Pozrimeže, veď to je náš Ned. Vitajte doma!“
Bola to Janet Fifová, matkina gazdiná. Ned sa zoširoka usmial. Potešil sa, že ju vidí.
„Práve som kúpila rybu na večeru pre vašu matku,“ povedala. Janet bola taká chudá, akoby mala telo poskladané z paličiek, ale rada kŕmila iných. „Aj vy si z nej dáte.“ Prebehla po ňom pohľadom. „Zmenili ste sa,“ vyhlásila. „V tvári sa mi vidíte chudší, ale plecia máte širšie. Kŕmila vás teta Blanche ako sa patrí?“
„Kŕmila, ale strýko Dick ma posielal nosiť kamene.“
„To nie je práca pre učenca.“
„Neprekážalo mi to.“
Janet zvýšila hlas. „Malcolm, Malcolm, pozri, kto prišiel!“
Malcolm bol Janetin manžel a sluha u Willardovcov. Krívajúc prešiel cez prístavisko. Pred rokmi, keď bol ešte mladý a neskúsený, kopol ho kôň. Srdečne potriasol Nedovi ruku a povedal: „Zomrel starý Žaluď.“
„Bratov obľúbený kôň.“ Ned potlačil úsmev. To bol celý Malcolm. Správy o zvieratách boli preňho dôležitejšie ako novinky o ľuďoch. „Ako sa má matka?“
„Pani je, vďakabohu, zdravá ako rybička,“ odvetil Malcolm. „A rov­nako aj váš brat, odkedy sme o ňom počuli naposledy. Písanie mu veľ­mi nejde a listy zo Španielska sem putujú aj dva mesiace. Dajte, pomôžem vám s batožinou, pán Ned.“
Ned nemienil ísť hneď domov. Mal iný plán. „Neodniesli by ste mi domov truhlicu?“ opýtal sa Malcolma. Pohotovo mu zišla na um výhovorka. „Povedzte mame, že idem do katedrály vzdať vďaku za šťastný návrat. Hneď potom prídem domov.“
„Dobre.“
Malcolm odkríval a Ned ho nasledoval o trochu pomalšie, kochajúc sa pohľadom na budovy, pri ktorých vyrastal. Ešte vždy zľahka snežilo. Strechy boli biele, no po uliciach prechádzalo veľa ľudí a povozov, a tak sa sneh zmenil na čľapkanicu. Ned prešiel popri známej krčme Biely kôň, dejisku pravidelných sobotňajších bitiek, potom vykročil do kopca na hlavnú ulicu, ktorá viedla na námestie pred katedrálou. Minul biskupský palác a na nostalgický okamih zastal pri základnej škole. Cez úzke lomené okná videl vo svetle lampy police s knihami. Tam sa naučil čítať a rátať, kedy sa treba biť a kedy treba ujsť, aj to, ako bez plaču vydržať šľahnutia brezovými prútmi.
Na južnej strane katedrály stálo priorstvo. Odkedy kráľ Henry VIII. rozpustil kláštory, kingsbridgské priorstvo smutne pustlo, na streche zívali diery, múry sa nakláňali a popred okná prerastala burina. Budovy vlastnil súčasný starosta a otec Margery, sir Reginald Fitzgerald, ale nič s nimi nerobil.
Našťastie, o katedrálu bolo postarané dobre a vypínala sa vysoká a pevná ako odjakživa. Kameň bol symbolom žijúceho mesta. Ned prešiel cez masívnu západnú bránu do hlavnej lode. Poďakuje sa Bohu za bezpečnú cestu, a tým zmení na pravdu lož, ktorú nahovoril Malcolmovi.
Ako vždy, kostol bol nielen miestom bohoslužieb, ale aj obchodu. Fráter Murdo predával flakóny so zemou z Palestíny a dušoval sa, že je pravá; nejaký muž, ktorého Ned nepoznal, ponúkal za penny horúce kamene na zohriatie rúk a roztrasená Puss Lovejoyová v červených šatách ponúkala to, čo odjakživa. 
Ned zdvihol zrak k rebrám klenby, ktoré pripomínali ruky zástupu ľudí zdvihnuté k nebesiam. Zakaždým, keď prišiel na toto miesto, zišli mu na um muži a ženy, ktorí stavali katedrálu. Mnohí z nich boli zvečnení v Timothyho knihe, dejinách priorstva, o ktorých sa učili v škole – murár Tom Staviteľ a jeho nevlastný syn Jack, prior Philip, Merthin Fitzgerald, ktorý okrem mosta postavil aj hlavnú vežu, a všetci kamenári, miešači malty, stolári a sklári, jednoduchí ľudia, ktorí dokázali pozoruhodnú vec: povzniesli sa nad vlastné skromné pomery a vytvorili večnú krásu.

Milan Buno, literárny publicista