Strach je stály spoločník

Aj nešťastný pád z výšky mimo výseč môže mať fatálne následky. Našťastie, podobné hororové scény nie sú v tomto športe na dennom poriadku. No ak predsa, ak sa niekomu prihodí takáto nehoda, ak sa nebodaj pritom ešte aj vážne zraní, dokáže sa vrátiť do sektora a znovu skákať? Alebo je strach oveľa silnejší a premôže ho?
Svetová rekordérka tejto disciplíny Ruska Jelena Isinbajevová lieta v piatich metroch, jej súperky síce väčšinou zaostávajú za ňou o vyše 40 centimetrov, aj tak  už len pohľad na ne človeku naháňa strach. Nehovoriac o mužoch, fenomenálny Sergej Bubka lietal
v oblakoch  ešte o dobrý meter vyššie. Na jeho svetový rekord 615 cm si síce súčasní pretekári netrúfajú, no šesť metrov skáču aj oni. Padnúť z takejto výšky nie je sranda.
Okúsil to na vlastnej koži i Sergej Bubka,
či britský olympijský víťaz desaťboja Daley Thompson. Tomu sa  na soulskej olympiáde zlomila pri pokuse žrď, vyviazol však s menšími škrabancami. Napriek tomu Bubka skákal - a nie málo, veď na konte má 35 svetových rekordov
a takisto sa nezľakol ani Thompson.
Nie každý však má toľko šťastia i rutiny, ako títo dvaja. Mladší, menej skúsenejší si odnesú trvalé následky. Alebo ešte horšie. V roku 1995 15-ročný Colin Larkin-Thompson z USA podľahol zraneniam - a to už bol od roku 1983 desiaty prípad.

Prežila horor
Vlani vo februári prežila horor aj známa nemecká žrdkárka Annika Beckerová. V tréningu absolvovala skok za skokom, ako každý deň to robievala. Keď sa však naposledy rozbehla a oprela sa do žrde, tá sa zlomila. Annika už bola vo vzduchu, nič nemohla robiť, celé sa to odohralo
v zlomku sekundy. Dopadla na hlavu, poranila si krčný stavec. Pritom mala obrovské šťastie v nešťastí - úraz mohol byť aj smrteľný.
Nemecká žrdkárka, ktorá výkonom 477 cm stále drží rekord svojej krajiny, sa po zranení telesne síce dala dokopy, psychicky ju však tragédia poznačila. Pokúsila sa opäť skákať, no vyššie než 420 sa už nikdy nedostala. Strach zapracoval, ten, nap-riek snahe psychológov nedokázala prekonať.
Rozhodla sa síce skákať, no nie vysoko,  ale do diaľky. To je bezpečnejšie.

Hra s rizikom
Piloti Formuly 1 sú si vedomí, že sa zahrávajú so životom, aj skokani na lyžiach si uvedomujú riziko, ktoré na nich číha. Skok o žrdi sa zase považuje za najnebezpečnejšiu disciplínu v atletike, s tým sa musí aktér vyrovnať. Niekdajšia svetová rekordérka Češka Daniela Bártová mi raz v rozhovore tvrdila, že ,,skok o žrdi je hra s rizikom‘‘ a viacerým práve zvýšený adrenalín dodáva tú patričnú šťavu, motiváciu. Žrdkári, podobne ako piloti Formuly, či skokani na ly-žiach, vedia, že ich šport môže byť nebezpečný, no túto myšlienku sa snažia zahnať, nemyslia na to.
Hranica medzi túžbou po čo najväčšej výške a starosťou o svoje zdravie sa nedá určiť. Pravda, reakcia je u každého odlišná, vždy závisí od jednotlivca. Jedných rajcuje práve riziko, zvýšený adrenalín, nebezpečie, pocit voľnosti pri prelete nad latkou - tento zážitok potláča všetok strach. Strach, ktorý podľa odbornej štúdie pocítilo dve tretiny aktérov aspoň raz pred skokom.

Názor psychológa

Psychológovia tvrdia, že najlepším liekom, ako prekonať šok, je hovoriť o tom - či už doma, alebo
s ostatnými športovcami, priateľmi,  známymi. A dobre si pamätáme radu, ktorá odznela po strašnom páde jedného skokana na lyžiach, že ešte v ten deň musí znovu skákať ( pravda, ak nie je zranený), aby prekonal strach. Ak vyčkáva, strašný zážitok sa mu ukladá hlboko do pamäti a ostane dlho traumatizovaný.

Stevenson nosí helmu

Koncom roku 2002 zomreli v USA počas tréningu traja športovci na následky zranení pri skoku o žrdi. Na amerických školách platí odvtedy predpis, že pri skoku musia žrdkári nosiť helmu. Tento zvyk si ponechal známy Američan Toby Stevenson, strieborný na lanskej olympiáde
v Aténach, ktorý ako jediný profesionálny žrdkár skáče s helmou na hlave.