Starobylí Inkovia na lietajúcich strojoch

Bádatelia sa dodnes pokúšajú rozličnými teóriami vysvetliť, čo tieto obrazce predstavujú a prečo vznikli. Jedna z nich dokonca nevylučuje, že Indiáni z Nazca a starobylí Inkovia vedeli lietať.
Prvé zmienky o kresbách vyrytých v púšti môžeme nájsť v poznámkach španielskych cestovateľov zo 16. storočia. Pre súčasnosť ich však „objavil“ a zaznamenal v dvadsiatych rokoch minulého storočia zakladateľ tamojšej archeológie Julio Tello. Predmetom seriózneho bádania sa však stali až v roku 1941, keď sa do púšte Nazca vypravil americký archeológ Paul Kosok. Po ňom sa mapovaním a pokusmi o interpretáciu diel obrej galérie už vyše štyridsať rokov zaoberá nemecká matematička a astronómka Maria Reiche. Vyskúšala aj možnosť datovania historických nálezov pomocou merania rádioaktívneho uhlíka C 14. Výsledky ukázali, že vznikli okolo rokov 520-600 nášho letopočtu. V tomto období územie obývali nazcanskí Indiáni.
Ale čo vlastne chceli dávni ľudia zobraziť v púšti? V súpise a dešifrovaní trojitého druhu kresieb našla Maria Reiche určité súvislosti. To, že sa kresby zachovali, nie je nič zvláštne. V oblasti Nazca prakticky neprší a vďaka konštantným teplotám nad povrchom nedochádza ani k erózii povrchu.
Hádankou teda už zostáva iba to, prečo vznikli kresby. Všeobecne prijatou teóriou je, že sú to astronomické mapy, čo potvrdzuje aj nemecká archeologička. Domnieva sa, že obrazce predpovedajú pozície hviezd a súhvezdí v rôznych fázach roka a že ich používali na určovanie obdobia siatia či zberu úrody.
Ako je však možné, že komplexný systém kresieb sa dá pozorovať iba z výšky? Myšlienku, že by Indiáni pred Kolumbusom poznali tajomstvo vzduchoplavby, experti na dejiny starej Ameriky odmietajú. No látky objavené v hrobkách tvrdia niečo iné. Ľudia pred pol druha tisícom rokov vedeli ručne vyrobiť niekoľkonásobne hustejšie látky než najmodernejšie stroje dnes. Neuveriteľnú vec preukázali aj testy priepustnosti vzduchu. Tkaniny z hrobky prekonali aj tie, z ktorých sa vyrábajú dnešné padáky.
Výskumníci pod vedením Marie Reiche postavili balón a vystúpili ním nad nazcanskú pampu. Na počesť vtáčieho kráľa oblakov, uctievaného v celom Peru, dostal meno Condor. Pripomínal obrovský farebný trojuholník, vysoký 25 metrov. Kôš uplietli ľudia z kmeňa Aymaru z totory, rákosia rastúceho pri jazere Titicaca. Let sa uskutočnil priamo v Nazce a svojrázne plavidlo naozaj vystúpilo do výšky zhruba 130 metrov. Posádka uvidela kresby tak, ako ich kedysi videli tvorcovia a projektanti tejto obrovskej galérie.
Inžinieri, ktorí pre bádateľský tím teplovzdušné vznášadlo vyrábali, upozornili na jednu zvláštnosť - na akýsi slnečný efekt. V určitej výške - asi 1 500 metrov - sú údajne slnečné lúče také intenzívne, že ich teplota vyrovná ochladzovanie vzduchu v balóne. Ten potom stúpa stále vyššie a letí ďalej, až kým nepríde chladnejšia noc. V tejto súvislosti mnohým z tímu prišla na um staroperuánska povesť o panovníkoch, ktorí boli po smrti navrátení svojmu prapredkovi - Slnku. Telo vraj bolo po úmrtí vložené do gondoly čierneho balóna, ten potom odniesol pozostatky mŕtveho späť k najväčšej hviezde. Večer potom pozorovatelia mohli vidieť, ako pohrebný stroj zapadol spolu so Slnkom do vĺn Pacifiku.
Možno Indiáni z púšte Nazca a ich nasledovníci - Inkovia - naozaj dokázali nebeské telesá nielen uctievať, ale možno poznali aj tajomstvo letu k hviezdam.