Stala sa väzňom vo vlastnom tele

Román, ktorý s detektívkami nemá veľa spoločného. Temný príbeh dánskej autorky Živica je o nezvyčajnej rodine žijúcej na izolovanom ostrove. Ďaleko od ľudí sa tam dejú veci, ktoré pripadajú normálne iba samotným zúčastneným...

Čo sa stane, ak je jedinou usadlosťou na malom ostrove statok stolára, ktorý tam žije s rodinou obklopený nádhernou, no drsnou prírodou a nevyspytateľným morom? A ak otec rodiny, citlivý a vnímavý muž, opakovane prichádza o to, čo považuje vo svojom živote za najdôležitejšie?
Niekto by na jeho mieste možno utiekol. Iný by začal zhromažďovať veci, ktoré ľudia vyhodili ako nepotrebné a nedokázal by sa ničoho vzdať, hoci by hrozilo, že ho odpad zavalí a pochová pod sebou. A možno by sa taký muž odhodlal ku hrozným veciam, len aby mu nezobrali to, čo mu ešte ostalo.

Kam až je žena ochotná zájsť kvôli láske k mužovi a rodine? Ak matka dobrovoľne odstrihne od sveta seba i svoje potomstvo a napokon sa stane väzňom vlastného tela, je to lojalita, oddanosť, zločin alebo šialenstvo?

Živica je románom o láske, rodine a strachu. O paranoji a krutosti. Úmyselnej aj neúmyselnej. Voňavá ihličnanová živica z názvu knihy symbolizuje schopnosť zakonzervovať a uchovať na dlhšie obdobie. Živica dokáže uväzniť drobný hmyz, kúsky lístia, či konáriky...ale v prenesenom zmysle aj naše city, túžby, sny. Dokáže nás izolovať od okolitého sveta. Od reality, až podľahneme nebezpečnej posadnutosti...

Začítajte sa do knihy Živica:

Liv

Keď otec zabil starú mamu, bola v bielej izbe tma. Bola som pri tom. Aj Carl tam bol, ale nevšimli si ho. Bolo to na Vianoce, ráno, a trošku snežilo, ale také naozajstné biele Vianoce z toho veru v ten rok neboli.
Vtedy bolo všetko iné. Bolo to ešte predtým, ako začali otcove veci zapĺňať obývačku tak, že sme sa do nej viac nedostali.
A predtým, ako sa mama zväčšila natoľko, že prestala vychádzať zo spálne. Ale bolo to potom, ako sme ohlásili, že som umrela, aby som nemusela chodiť do školy. Alebo to bolo predtým? Veľmi nevynikám v určovaní poradia, čas sa mi zlieva dokopy. Prvé roky života sa zdajú nekonečné.
To preto, že všetko zažívame prvý raz – robí to na nás dojem, povedala mi jedna pani.
Iste som vtedy toho zažívala veľa a mnohé veci som zažila prvý raz. Ako napríklad, keď som videla, ako mi zabíjajú starú mamu.
Takže vianočný stromček visel zo stropu. Nebolo to nič výnimočné a nové, pretože otec vešal veci zo stropu rád, aby čo najviac využil priestor v izbe. Darčeky ukladal pod kmeň, a tak sme vždy dúfali, že príde domov s nízkym stromčekom.
V ten rok bol stromček zrejme riadne malý, pretože pod ním ostalo dosť miesta pre velikánske darčeky. Jedným z nich bola šialene krásna minikára. Otec ju spravil v dielni a mama do nej ušila červené vankúšiky. Mama s otcom vyrábali darčeky vždy vlastnoručne. V tom čase mi ešte nedochádzalo, že iní rodičia darčeky kupujú. Veľmi sme sa takými vecami nezaoberali. S Carlom sme boli vďační za to, čo sme dostali, a najmä za nášho otca a mamu. No dobre, Carl bol niekedy na nich trochu nahnevaný, ani sám však nevedel povedať prečo.
Tie Vianoce boli iné preto, že stará mama bola mŕtva. To sa ešte nikdy predtým nestalo, bolo to niečo nové, nevyskúšané a určite to bolo nové aj pre ňu. Vyzerala ohromene, ako tam tak sedela v zelenom kresle a civela na stromček bez toho, aby zažmurkala. Napadlo mi, že tak uprene hľadí na srdce, ktoré som uplietla z hnedého papiera. To ona ma naučila skladať a splietať papier, zatiaľ čo hovorila otcovi všetky tie veci, ktoré mu radšej hovoriť nemala.
Mysleli sme si, že by mala byť v ten večer pri stromčeku s nami. Predtým, ako ju pošleme preč. A mala by dostať aj darček. No dobre, to sme si mysleli my dvaja s otcom. Vlastne skôr ja. Mama na to len prikývla, lebo som ju s tým otravovala.
Stará mama si vyložila nohy na šamlík – na to si spomínam. To asi preto, že som sedela na zemi hneď pred ňou. Jej nylonové pančušky boli také priesvitné, že som pod nimi videla spodné nohavičky a hnedé topánky jej sladkasto páchli po akomsi prípravku, ktorý ich mal chrániť pred dažďom.
Boli to úplne nové topánky, povedala mi, že si ich kúpila v obchode na pevnine. Okrem toho mala na sebe sivú sukňu, červenú blúzku a šatku s bielymi čajkami – oblečenie som našla celkom na dne jej tašky. To ja som trvala na tom, aby sme ju na Vianoce pekne obliekli. Vyzeralo by čudne, keby tam sedela s nami v nočnej košeli.
Odvtedy si nik do zeleného kresla nesadol. Nemohli sme.
Spájalo sa s ním priveľa vecí.
Keďže si stará mama nemohla vybaliť svoj darček z novinového papiera sama, dovolili mi, aby som to spravila ja. Na prvý pohľad sa mi zdalo, že otec aj jej postavil motokáru, lebo to bola dlhá drevená škatuľa na kolieskach. Tiež ju vyrobil.
Nebol v nej však volant, ani červené vankúšiky. Nepotrebuje ich, ba ani veko, vyhlásil. Jediné, čo bolo vnútri, bol vankúš, ktorým ju ráno zadusil.
Keď sme starú mamu uložili dovnútra – tentoraz mala hlavu na vankúši, nie pod ním – vyviezol ju otec zadnými dverami, tisol ju okolo domu, popri drevárni, až do polí za stajňou. S Carlom sme za ním šli na motokáre a, samozrejme, ja som musela tlačiť jeho, lebo opačne by sme sa nepohli z miesta. Mama šla ako posledná. Mame vždy všetko trochu dlhšie trvalo.
Vonku bola tma ako vo vreci, ale my sme poznali okolie nášho domu aj potme. Nebo v ten večer oťaželo mračnami, nebolo vidno hviezdy, a len s ťažkosťami sme rozpoznávali obrysy lesa a polí, čo obkolesovali náš dom. Ráno trochu pofukovalo, ale teraz vietor ustal, nič sa ani nepohlo a prestalo aj snežiť. Vianoce sa očividne rozhodli, že budú tiché a tmavé.
Potom sme starú mamu podpálili pevným podpaľovačom, novinovým papierom a dlhými zápalkami, s ktorými sa nemôžeme hrať (Carl sa teraz s nimi predsa len hral). Samozrejme, najprv sme si museli dať dole rukavice, boli predsa celkom nové, mali nás chrániť pred zimou.
Netrvalo dlho a museli sme ustúpiť dozadu, lebo nám bolo teplo. Čoskoro plamene osvetlili všetko natoľko, že z tmy vystúpilo napájadlo za plotom a kroviny na okraji lesa. Keď som sa obzrela, videla som svoj tieň, tancoval po osvetlenej stene stajne a celkom zreteľne som v žiare ohňa dovidela aj na otca s mamou. Držali sa za ruky.
Opäť som sa zahľadela na starú mamu. Ležala tam a horela aj so svojimi bielymi vlasmi. Náhle mi zovrelo žalúdok.
„Naozaj ju to nebolí?“ spýtala som sa.
„Nie, neboj sa,“ odvetil otec. „Nič necíti. Už tu nie je.“
Keď som sa v motokáre postavila, dovidela som na starú mamu. Stále tam ležala. Trochu som sa čudovala jeho odpovedi.
No verila som všetkému, čo otec povedal. Všetko vedel. To on si ryby jednoducho nevšimnú, že sa navlečú na háčik, zajace si v noci nevšimnú, že sa dostanú do pascí. „Tma odnáša bolesť,“ vravieval otec. „A my si berieme len tie zajace, ktoré potrebujeme.“
To preto mohli chodiť dobrí ľudia ako my na lov len v noci. Navyše, stará mama nevydala ani hláska, zatiaľ čo horela, čo bolo vlastne dostatočným dôkazom. Zvykla dávať hlasno najavo, keď ju niečo bolelo alebo sa jej priečilo. Nikdy som nepočula nikoho tak nahlas kričať, ako ju v to predpoludnie, keď jej spadla na hlavu škatuľa s tuniakom v plechovkách.
Skutočne sa vedela rozhnevať.
Ešte stále trochu dymila, keď sme sa boli na ňu ráno pozrieť. Či skôr jej pozostatky dymili, pretože z nej veľa neostalo. Svojím spôsobom mi prišlo trochu ľúto, že je preč, lebo niekedy sa mi páčilo, že u nás býva. Robila úžasné palacinky. Keď som sa za ňou zašla pozrieť neskôr, už tam nebola, našla som len tmavú zem a trochu oškvŕknutej trávy. Otec mi vysvetlil, že všetko poupratoval a jej pozostatky pochoval.
Nikdy mi nepovedal, kde.
Neskôr som často premýšľala nad tým, či bolo správne, čo otec spravil – to, že ju zadusil poduškou. Ale on trval na tom, že áno. Inak by bolo všetko bývalo oveľa horšie.
Stará mama nehovorila nič, keď sa to stalo. Tak čudne sa mykala v posteli, až kým celkom neumrela – trochu mi pripomínala ryby, ktoré postupne dusí vzduch, keď ležia na dne člna. Tresli sme ich vždy po hlave, aby netrpeli. Nechceli sme predsa, aby niekto trpel.