Srdce na dlani Zora Laurinca

„Ahoj.“

„Ahoj.“
„Máš sa?“
„Fajn, a ty?“
„Fajn, veď vieš! A keby sme sa neto, akože nevideli, všetko dobré! Pozdravuj!“
„Jasné. O.K. Šťastné a veselé aj tebe! Aj ty pozdravuj!“
Povinné euforické predvianočné komunikačné klišé. Prečo si nedožičíme luxus naozaj sa s človekom pozhovárať? Vypočuť ho, zdôveriť sa mu a naozaj z duše si navzájom zapriať všetko dobré?!
Toto mi prebleslo mysľou v koncertnej sále Zichyho paláca v Bratislave pri talkshow Každý deň stretnúť... Vianoce speváka, herca, textára a režiséra Zora Laurinca. Interpretoval vlastné texty. O človeku. Pretože ten je stredobodom jeho vesmíru.
O malom, zabudnutom Ježiškovi: Uzimený sa túla ulicami, všetci ho okiadzajú, idú sa zblázniť pokorou, zvelebujú ho, ospevujú, ale v zhone bohatých príprav na jeho príchod si nik nevšimne, že je tu.
„Pane, prosím, cháp ma dnes, nie som zlý, aj keď som hriešny...“
Zoro Laurinc sa nám priznal, že texty šansónov, ktoré píše pre seba, sú svojím spôsobom jeho najintímnejšou spoveďou. A to, že ju môže vyspievať ľuďom, ktorí ho chcú počúvať (inak by na jeho koncert neprišli) ho vnútorne s nimi spája. O túto vzájomnú blízkosť mu ide. Prináša mu dobrý pocit. Očisťuje ho a oslobodzuje. Čerpá z nej silu žiť, byť, tvoriť. Cez reakciu publika vníma, že našli spoločnú reč: má to zmysel.
Poslucháč - divák cíti, že spevák mu ponúka srdce na dlani. Prestáva vnímať oddelene hudbu, spev, slová: ovládne ho povznášajúci pocit, že on, on osobne je tou súčasťou vesmíru, na ktorej záleží, a aj na ňom samom záleží, aký ten vesmír bude.
Táto previazanosť bola mimoriadne pôsobivá v duete autorskej dvojice otca Zora so 17-ročným synom Danielom.

Na svoje predvianočné stretnutie s priateľmi si Zoro Laurinc okrem svojho dvorného skladateľa, gitaristu Stana Herka pozval aj psychologičku Gabrielu Herényiovú a katolíckeho kňaza Mariána Červeného. Škoda, že iba jeho. Cirkví je u nás viac a majú svojich prívržencov. Reč bola nielen o vianočnom mystériu, ale aj o odvrátenej strane sviatkov „pokoja a mieru“. O nezvládnutej samote. O diktáte konzumu, ktorý tradičné dni rodinnej spolupatričnosti vie zmeniť na nezvládnuteľnú stresovú situáciu s tragickým koncom. Čo s tým?!
Obaja hostia v komunikácii s publikom odborne zastupovali svoje profesie kňaza a psychologičky. Akoby sa však neboli dokázali naladiť na správnu strunu, chýbal im „modrý obláčik“ duchovného nadhľadu, cez ktorý je každý problém riešiteľný...
„Nikto by nemal byť sám,“ z úst Zora Laurinca neznie ako fráza. Asi fakt by sme mali tu byť jeden pre druhého. Počúvať sa aj srdcom. Počúvať a odpovedať...
„Ahoj.“
„Ahoj. Máš sa?“
„Fajn. A ty? 

(Egl, foto Július Dubravay)