Spomienkou na Štúrov pobyt v Levoči je jeho socha na námestí

Bratislava 25. augusta (TASR) - Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach vydalo v roku 1975 pre Odbor kultúry Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi a pre Mestský národný výbor v Levoči rozsiahlu dvojzväzkovú monografiu Dejiny Levoče. Autorom druhého dielu, ktorý ma 520 strán rozšíreného formátu A5 je historik Ivan Chalupecký. Je to vedecké dielo, ktoré má i popularizačné poslanie. Autor ho chronologicky rozdelil na tri základné časti. Prvá má názov Pád feudalizmu a nástup kapitalistického spoločenského poriadku a je rozdelená na osem kapitol. Z pohľadu našej témy nás zaujíma hneď tá prvá - Revolučný rok 1848/49 v Levoči.


Autor na základe dôkladného výskumu mestského archívu podrobne opisuje dianie v revolučných dňoch a týždňoch meruôsmych rokov v Levoči, kde Slováci síce mali väčšinu, ale mocensky ťahali za kratší koniec. „Druhú skupinu vytvárali tzv. nemajetní mešťania. Narodili sa v meste, väčší majetok nemali, obyčajne len drevený domček a kus role. Boli povinní znášať mestské ťarchy, ale vlastnili aj všetky mestské práva: mali pasívne právo volebné, mohli slobodne vykonávať remeslo i obchod, prevážať tovar bez cla, súdiť ich mohla len mestská rada atď. Tvorili väčšinu obyvateľstva. Boli to zväčša Slováci a katolíci a tvorili časť mestskej chudoby.“

Lenže: „Pod navonok pokojnou hladinou odohrávalo sa však triedenie duší. Vrelo to najmä medzi študentmi tunajšieho lýcea, ktorí pochádzali z rôznych krajov Slovenska a dlho boli v priamom styku napr. s Jánom Franciscim. (...) S príchodom jari čoraz častejšie sa schádzali pod košatými lipami neďalekej horárne v Kohlwalde a tam pretriasali svoje problémy. Mimoriadne na nich zapôsobili Žjadosťi slovenskjeho Národu, prijaté na spoločnej schôdzke slovenských národovcov 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Študenti sa o ich obsahu čoskoro dozvedeli, pretože Žjadosti sa tlačili v tlačiarni Jána Werthműllera v Levoči. V Kohlwalde zorganizovali zhromaždenie za aktívnej účasti Dohnányho, Šefránka, Šípku, Čajaka, Kubániho a bratov Čechovcov. Dohnány predniesol ohnivý prejav o tom, že Slováci patria k slovenskému, a nie maďarskému národu. Podobné zhromaždenie sa zišlo aj nasledujúceho dňa. Ako hlavný rečník vystúpil Pavol Dobšinský. Študentské zhromaždenia boli však vyzradené a 21. mája sa začalo vyšetrovanie. Skončilo sa zatvorením lýcea 31. mája 1848.“

Do občiansky a politicky viditeľne rozdeleného mesta, no už s čerstvou študentskou revolučnou skúsenosťou, prišli do Levoče začiatkom februára 1849 aj slovenskí dobrovoľníci a ich vojenskí i politickí vodcovia. „Spolu s Gőtzovou divíziou došli do Levoče aj tri stotiny slovenských dobrovoľníkov, s nimi aj Štúr a Hurban. (...) Slovenskí dobrovoľníci pôvodne nemali ostať na Spiši. (...) No vzhľadom na to, že zásobovacia situácia bola všeobecne veľmi zlá a už len na Spiši sa dali zohnať nejaké zásoby, Gőtz 13. februára rozhodol, že slovenskí dobrovoľníci ostanú rozložení na Spiši a budú strážiť cesty určené pre zásobovanie vojska. Levoča sa tak stáva na niekoľko týždňov mestom, ktorého posádku tvoria slovenskí dobrovoľníci. Ich veliteľom bol Zach. S nimi chodili na koči Hurban a Štúr. Už v prvých dňoch po príchode dobrovoľníkov dali zvolať slovenské obyvateľstvo z mesta i okolia na verejné zhromaždenie. V Levoči sa zhromaždenie konalo pred župným domom a Jozef M. Hurban mal na ňom ohnivý prejav.“

Z tejto faktograficky veľmi podrobnej, ale štylisticky veľmi vecnej historickej monografie sa teda dozvedáme, že Ľudovít Štúr sa druhý a tretí februárový týždeň roku 1849 zdržiaval na Spiši, a to prevažne v Levoči. S určitosťou však vieme i to, že 23. februára odišiel do Košíc. Tam sa o deň neskôr, teda 24. februára večer, stretol na gréckokatolíckej fare s básnikom, prozaikom a dramatikom Jonášom Záborským a tam aj prenocoval. (Toto stretnutie už mnoho rokov zaznamenáva aj pamätná tabuľa s reliéfnym portrétom oboch aktérov na pôvodnej budove.)

Štúrov viacdňový pobyt v Levoči mal veľký ohlas medzi študentmi levočského lýcea i medzi slovenskými občanmi Levoče. Je preto celkom prirodzené, že jeho pamiatka je tu náležite zachovaná a pripomínaná. Už 30. októbra 1949 v severnej časti historického námestia odhalili Štúrovu sochu v nadživotnej veľkosti od akademického sochára Graňa Gibalu.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR