Spoločná mena euro ako jeden zo symbolov procesu zjednocovania Európy

Bratislava 15. júna (TASR) - Európsky parlament (EP) odhlasoval pred desiatimi rokmi 17. júna 2008 vstup Slovenskej republiky (SR) do eurozóny k 1. januáru 2009. Európsky zákonodarný zbor, ktorý mal v tejto otázke len poradný hlas, postupoval v súlade s rozhodnutím výboru pre ekonomické otázky, ktorý podporil správu maltského poslanca Davida Casu o zavedení eura na Slovensku.


Slovenská republika sa pridala ku krajinám, ktoré používajú euro 1. januára 2009, a to súčasne v hotovostnom aj bezhotovostnom obehu. Euro je oficiálnou menou v 19 z 28 členských štátov EÚ. Tieto krajiny sú spoločne známe ako eurozóna.

Spoločná mena euro ako jeden zo symbolov procesu zjednocovania Európy priniesla ako organický doplnok jednotného trhu nové možnosti pre bankové a finančné inštitúcie, ale aj obchodné a priemyselné spoločnosti.

Najvyšší predstavitelia 15 členských krajín Európskej únie (EÚ) prijali 16. decembra 1995 na záver svojho 54. summitu komuniké k jednotnej mene. V dokumente sa okrem iného uvádzalo, že tretia fáza hospodárskej a menovej únie sa začne 1. januára 1999 stanovením kurzov na prepočet mien členských štátov vo vzájomnom pomere a v pomere k mene euro. Vrcholná schôdzka EÚ odmietla návrhy členských štátov, ktorými chceli pridať k názvom meny v jednotlivých krajinách termín "euro" (euromarka, eurogulden).

Nová menová jednotka euro sa od 1. januára 1999 začala používať v 11 štátoch Európskej únie (EÚ) - Belgicku, Francúzsku, Fínsku, Holandsku, Írsku, Luxembursku, Nemecku, Portugalsku, Rakúsku, Španielsku a Taliansku. Z ostatných 15 členských štátov EÚ menu euro odmietli Spojené kráľovstvo, Dánsko, Švédsko. Grécko ju v tom čase ešte neprijalo pre nesplnenie kritérií pre jeho zavedenie. Postupne sa však do toho procesu pridalo a k 1. januáru 2002 začali platiť eurobankovky aj v tejto krajine.

Euro bolo oficiálne zavedené 1. januára 1999 o 00.00 miestneho času. V dôsledku rozdielnych časových pásem bolo Fínsko prvou krajinou s novou menou eurom, Írsko a Portugalsko zas o hodinu zaostali za Nemeckom, Francúzskom a ostatnými štátmi.

Tento termín však neznamenal vznik Európskej hospodárskej a menovej únie (EHMÚ), ktorej prvá etapa sa začala už 1. júla 1990 liberalizáciou pohybu kapitálu vo väčšine krajín. Druhá etapa nastala 1. januára 1994 vznikom Európskeho menového inštitútu (EMI), predchodcu Európskej centrálnej banky (ECB). Tretia a posledná etapa prišla o polnoci z 31. decembra 1998 na 1. januára 1999. Európske štáty združené v EHMÚ museli spĺňať základné kritériá pre výšku štátneho dlhu, deficit štátneho rozpočtu a infláciu, nevyhnutnou podmienkou bolo aj členstvo v európskom mechanizme výmenných kurzov (ERM - exchange rate mechanism).

Euro má, tak ako ktorákoľvek oficiálna mena, vlastnú menovú politiku, určovanú Európskou centrálnou bankou. Má stanovený menový kurz, čo znamená, že je to mena normálne obchodovateľná na európskom trhu a úročená úrokovou sadzbou. Vo svojich začiatkoch sa nová mena používala v bezhotovostnom platobnom styku v uvedených 11 európskych štátoch, kde sa postupne nahrádzali dovtedy používané bankovky a mince jednotlivých krajín. Tri roky euro existovalo len v bezhotovostnej podobe. Prvé bankovky a mince v hotovostnej podobe boli vydané k 1. januáru 2002 a začali platiť v 12 krajinách EÚ. Od mája 2001 boli zavádzané nové bankovky eura, aby bolo možné od októbra 2001 vymieňať ich podľa presne stanovených a prepočítaných šesťčíselných koeficientov. Koeficienty vyhlásila 1. januára 1999 Rada Európskej únie pre každú menu zúčastnených krajín. K 31. decembru 1998 zanikla Európska menová jednotka (European Currency Unit - ECU) a všetky účty vo všetkých bankách, ktoré obchodovali s ECU, boli prevedené na euro.

Eurobankovky navrhol rakúsky umelec Robert Kalina v celoeurópskej súťaži, ktorú vypísali všetky európske centrálne banky. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou "Európske obdobia a štýly".

Eurobankovky sa vydávajú v siedmich hodnotách: 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 EUR. Každá z bankoviek sa dá ľahko rozoznať podľa farby a veľkosti. S hodnotou bankovky rastie aj jej veľkosť.

Euromince majú spoločnú prednú európsku stranu a zadnú stranu majú národnú, preto je viac podôb verzií každej euromince.

Každá členská krajina eurozóny môže vydávať pamätné mince v nominálnej hodnote 2 eurá, ktoré sú zákonným platidlom vo všetkých krajinách eurozóny.

Úsilie európskych politikov o zavedenie jednotnej meny sa datuje už od 50. rokov minulého storočia a v roku 1991 sa stalo oficiálnou politikou EÚ. Časový plán neexistoval až do roku 1970, keď predstavitelia Európskeho spoločenstva (ES) požiadali bývalého luxemburského premiéra Pierra Wernera o jeho vypracovanie. Tzv. Wernerov plán stanovil 10-ročný termín pre zavedenie jednotnej meny (do roku 1980). Plán vtedy odložili pre krízu, ktorú spôsobilo zvýšenie cien ropy v roku 1974.

Bývalý prezident Európskej komisie Roy Jenkins oživil nápad jednotnej meny v roku 1977 a rok na to ES pod francúzskym a nemeckým vedením vytvorili Európsky menový systém so zameraním na novú menu pod názvom ECU (European Currency Unit - Európska menová jednotka). Intenzívne prípravy na spoločnú menu sa začali rozpadom komunistického bloku v Európe a zjednotením Nemecka. Predseda Európskej komisie (EK) Jacques Delors, francúzsky prezident François Mitterrand a nemecký kancelár Helmuth Kohl presadzovali spoločnú menu, pretože ju vnímali ako zavŕšenie jednotného trhu.

Konkrétne rozmery dostala nová mena 7. februára 1991 v Maastrichte podpisom Zmluvy o Európskej únii a o Hospodárskej a menovej únii. Do platnosti vstúpila 1. novembra 1993. Podľa tejto zmluvy sa národné meny mali nahradiť jednotnou európskou menou pod podmienkou, že príslušné krajiny splnia určité ekonomické kritériá.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR