Špičková slovenská detektívka - Nenapravený omyl

„Praktiky zločineckých skupín zachádzali pred rokmi často až do zvrátených krutostí a úchylných, miestami sexuálnych deviácií,“ povedal skúsený vyšetrovateľ.

Práve vyšla jeho tretia kniha s názvom Nenapravený omyl.

Vrahov omyl rozbieha rutinné vyšetrovanie vraždy na jednom bratislavskom gymnáziu. Detektívi z oddelenia vrážd pod vedením vrchného inšpektora Ledeckého preverujú podľa zabehnutého vzorca všetky možnosti.

Zrazu príde impulz zo strany, odkiaľ ho nik nečakal. Modus operandi a štatistika hovoria svoje: Takých prípadov je na Slovensku viac! Majú detektívi veriť človeku, ktorí ich už raz sklamal? Ide o samostatné prípady alebo o vyčíňanie monštra v ľudskej koži? Všetko ukazuje na to, že obeť nie je jediná.

Postupujúce pátranie odhaľuje krutú pravdu, ale ako blízko je vrah svojim prenasledovateľom a ich blízkym, zatiaľ nik netuší. Vzťahy sú krehké a čaká ich zaťažkávacia skúška. Popri svojej hlavnej činnosti obhajuje mladý inšpektor Jakub Koreis so skúsenejším kolegom Machrákom vlastnú policajnú česť. Na vyžiadanie kolegov majú zaistiť recidivistu a odovzdať ho spravodlivosti. Nedarí sa im a ich snaha je prerušovaná dôležitejšími povinnosťami.
Ledeckého skupina sa krok za krokom blíži k ľudskej beštii, ktorá ma na svedomí už niekoľko ženských životov. Jediné, čo do poslednej chvíle nevedia, je, kto bude ďalšia obeť a ako chce vrah napraviť svoj omyl. Lenže práve v tom mu potrebujú zabrániť. Netušia, aká osobná záležitosť to bude.

Tretia kniha Václava Neuera Nenapravený omyl prichádza v čase, keď sám autor prežíva ťažké obdobie. Minulosť je nemilosrdná a po rokoch môže byť ťažké obhájiť si čistý štít. Hľadanie pravdy je preto dnes pre autora rovnako dôležité a osobné, ako pre jeho románových hrdinov.

Prečítajte si prvé strany detektívky Nenapravený omyl:

1

Potichu kráčal po dlhej neosvetlenej chodbe. Vedel, že celé tretie poschodie už bude o takomto čase prázdne. Zastal pri okne. V telocvičniach na prízemí sa svietilo. Športové krúžky boli v plnom prúde a posledný z nich sa podľa vyveseného rozvrhu skončí až niečo po ôsmej večer.

Naspäť bude musieť ísť bočným schodiskom vo vedľajšom krídle budovy. Riziko, že by niektorý zo žiakov vybehol von a zbadal ho prechádzať hlavnou chodbou, bolo príliš vysoké na to, aby si mohol dovoliť podstúpiť ho.

Pozrel na hodinky. Na druhom poschodí sa o chvíľu skončí poobedňajšie vyučovanie. Opatrne našľapoval. Tenisky s mäkkou podrážkou tlmili každý jeho krok. Preto si ich zobral aj napriek tomu, že do dnešného daždivého počasia by sa oveľa viacej hodili teplé čižmy. Spokojne si odfrkol. Vopred rozmýšľal nad každým detailom a teraz s uspokojením konštatoval, že je pripravený.

Do ticha okolo neho sa zrazu z jednej z dolných tried ozvala salva smiechu. Štvrtáci, hádal, kto iný? V tomto predvianočnom období panovala v najvyššom ročníku uvoľnená atmosféra.

Odlepil sa od okna a prešiel po celej dĺžke chodby až k pánskym záchodom. Vo výklenku oproti nim bol kabinet angličtiny. Opatrne priložil ucho na dvere a počúval. Nič. Ticho. Registroval len vlastný vzrušený dych. Zatiaľ všetko bežalo tak, ako si naplánoval. Dnes bude jeho veľký deň.

Vošiel na záchody a zamkol sa v krajnej kabínke. Sklopil si plastové veko a sadol si. Ostávalo mu len čakať. Nemal s tým problém. Už ako dieťa sa musel naučiť byť trpezlivý. Teraz to bola jeho silná stránka. Vedel čakať na svoju príležitosť.

Uvedomil si, čo o pár minút urobí, a pocítil vzrušenie. Zavrel oči. Predstavil si jej dlhé vlnité vlasy, jej driek, a zrazu, napriek tomu, na akom mieste sa ukrýval, mal dokonca pocit, že zacítil jej vôňu. V duchu už videl jej oči vytreštené od hrôzy a nevedel sa dočkať, aká bude prekvapená, keď konečne zbadá jeho premenu. V hlave už teraz počul jej od strachu preskakujúci hlas, márne prosiaci o život.

Zazvonilo. Precitol zo svojich predstáv, no nával vzrušenia, ktorými ho stihli naplniť, už neustúpil. Nastražil uši. Vedel počúvať. Bez problémov dokázal registrovať, ako sa dvere tried na poschodí pod ním s buchotom pootvárali a prúd pomiešaných hlasov, ktorý z nich vyrazil, zamieril na schodisko a potom ďalej na prízemie, kde postupne slabol, až sa mu definitívne stratil niekde v dlhej chodbe smerujúcej k šatniam a k vestibulu s hlavným vchodom.

Po pár okamihoch už bolo zasa ticho. Nepočul už ani posledných oneskorencov. Striaslo ho. Uvedomil si, že teraz to príde. Na zlomok sekundy zaváhal, no nikdy by si to nepriznal. Z vrecka svojej sivočiernej mikiny vytiahol chirurgické rukavice. Mali charakteristický nepríjemný gumený zápach a prášil sa z nich jemnučký púder. Natiahol si ich až na rukáv a tam ich dôkladne prelepil lepiacou páskou. Videl to vo filme, nezanechá tak po sebe ani najmenšie stopy. Bol opatrný. Pozeral kriminálky, čítal detektívky. Vedel, že ak urobí všetko tak, ako si naplánoval, stupídni poliši ho nikdy nedostanú.

Zdalo sa mu však, že čaká akosi pridlho. Už po niekoľkýkrát skontroloval čas. Všetci študenti už dávno odišli a ona už mala vojsť do svojho kabinetu. Začal pochybovať. Mal pocit, akoby jeho dôkladný plán práve utŕžil prvú trhlinu. Čas bol dôležitý.

Už to chcel vzdať, keď konečne započul jej kroky. Podpätky klopali po dláždenej chodbe, počul, ako stúpajú po schodoch. Celkom zreteľne sa začali približovať až k nemu. Od vzrušenia sa mu zrýchlil dych. Ide. Nemôže to byť nikto iný ako ona. V spánkoch cítil tlkot vlastného srdca. Uvedomil si, že sa v priebehu niekoľkých sekúnd celkom spotil. Zadržal dych tak, aby ho dostal naspäť pod kontrolu, a schúlený na záchodovej mise nevydal zo seba ani ten najmenší zvuk, no aj tak mal pocit, že sa každým okamihom prezradí.

Neprezradil. Podpätky doklopkali k dverám kabinetu. Už nebolo pochýb – jeho obeť dorazila na miesto. Nemala ani potuchy, že práve vstúpila do pasce, ktorú jej tu nastražil. Zachytil jej dych, ako sa ponáhľala po schodoch, a štrnganie kľúčov. Chvíľku nevedela nájsť ten pravý. Mal pocit, že to trvá večnosť. Konečne počul, ako odomkla a vstúpila dnu.

Nesmel váhať. Nemala dôvod zdržať sa v kabinete dlho. Postavil sa a vyšiel z kabínky. Pozorne načúval, či nezačuje na chodbe ešte niekoho iného.

Nič... Vytiahol nôž. Klasickú vyskakovačku, dýku s dlhou, silnou a prekvapivo ostrou čepeľou. Ešte včera si ju nabrúsil. Po špičkách vyliezol zo svojho úkrytu von. Bol rozhodnutý nedať jej šancu. Je mladá a silná a napriek nožu si nemôže dovoliť s ňou zápasiť. V boji o život by ho mohla poraziť. Hoci nechcel, musel pripustiť, že je nielen nižší, ale zrejme aj fyzicky slabší ako ona. Musí teda vojsť a okamžite bez varovania zaútočiť. Prudko a smrteľne. Zostane jej pár prchavých okamihov života a tie mu budú stačiť. Naposledy sa rozhliadol po chodbe. Nikde nikto. S neuveriteľne vzrušujúcim pocitom a zvláštnym úsmevom na perách sa načiahol po kľučke.