Som bábikou v mužských rukách

  Peter, môj osudový muž, bol však poriadny kvietok. Ešte sa malá ani nenarodila, zbalil si tašky a vypadol z malej prenajatej izby, v ktorej sme spolu bývali. Ostala som sama, s dieťaťom na krku,“ spomína s trpkosťou v hlase Renáta z Bratislavy. Aj keď odvtedy prešlo šestnásť rokov a z jej dcérky Miladky je už veľká slečna, kolotoč nešťastia sa točiť neprestal... Práve naopak. Renáta sa za tie roky naučila ako-tak pretrápiť. Pracovala v továrni za pásom. Ranné, poobedňajšie zmeny, občas nočné. Malú nechávala u kamarátok. Svojich rodičov mala ďaleko. A aj keby žili v Bratislave, nechodila by k nim. Od detstva si s nimi nerozumela. A vlastne jej už ani nechýbali. Ale to, po čom sa jej občas zacnelo, bol chlap. Občas sa aj nejaký jej spálňou mihol, ale nič perspektívne z toho nebolo. Posledné roky však žila len pre robotu a dcéru. To, že život je aj o radosti, si pripomenula iba niekedy pohárom vínka a cigaretkou s kamarátkami či kolegyňami po robote.
Jej dcéra Milada bolo dievča ako každé iné. Teda, aspoň v určitých oblastiach. Namiesto učenia ju totiž zaujímala viac móda a šminky. Škola jej vôbec nevoňala. Len tak-tak prechádzala z ročníka do ročníka. Renáta to už vzdala. Chcela len jedno, aby si Milada dokončila posledné dva roky učňovky. Nebolo to však take ľahké... Milada bola živel, ťažko zvládnuteľný samorast.
Keď bola ešte malá, šlo to. Aj keď vychovávať dieťa sama bez muža nebolo vždy med lízať. Milada mala tvrdú hlavu, presne ako jej otec, ktorého nikdy nevidela. Renáta ho však často spoznávala v očiach svojej dcéry, v jej gestách či šibalskom úsmeve, ktorý jej tak pristal. Bála sa, že takého istého sklamania sa dočká aj od svojej jedinej dcéry. A preto ju hýčkala. To, že urobila chybu, zistila až vtedy, keď bolo neskoro.

Z problému do problému
Po müsli tyčinkách siahala Milada tak často ako po cigaretách. Nebála sa ani pred vlastnou mamou. „Raz som prišla z práce skôr,“ spomína dnes osamelá matka Renáta. „Milada spala vo svojej izbe. Vedľa postele bol na zemi popolník plný ohorkov. Zobudila som ju a opýtala sa, čo to má znamenať. Páchlo z nej víno a cigaretový dym. Vynadala som jej, ale na moje zdesenie jej to bolo jedno. Odvetila mi len: „Mama, ale veď aj ty fajčíš a piješ, tak sa tu teraz nerob.“ Zmlátila som ju, ale ani to nepomohlo. Akurát som bola pár dní v depresii. Cítila som, že ju strácam. Ale v tom čase som mala na krku množstvo problémov. Opustil ma druh, v práci nám opäť meškala výplata a ja som nemala na nájomné. Tak ako predošlý mesiac.“
Túžila po tom, aby jedného dňa prišla domov z práce a nenašla žiaden problém... Tých však neubúdalo. Práve naopak. Milada často chýbala v škole. Nervózna učiteľka Renáte často vyvolávala. A tá musela potom dodatočne posielať ospravedlnenky za dni, keď sa Milada túlavala. Na jej otázky jej dcérenka odmietala odpovedať. Vraj jej bolo zle, inokedy zaspala, potom šla k zubárke... Keď Renáte praskli nervy, občas ju aj vyfackala. K ničomu to však neviedlo. Chýbala pevná ruka. Otcovská.

Mať kľúč od jej myšlienok
Dva mesiace pred Miladinými 17. narodeninami sa udialo niečo, čo ich vzťahy ešte viac nabúralo. Milada nebola celý víkend doma. V sobotu ráno sa Renáta vrátila z nočnej. Bola uťahaná a ospalá. Milady však doma nebolo. Asi sa ešte nevrátila z diskotéky. Alebo prespala u kamarátky? Renáta nemala silu skúmať to. Unavená sa zvalila do postele. Zobudila sa až večer. Dcéry však stále nebolo. Zavolala jej dvom kamarátkam, ale ani tie netušili, kde bola. Milada sa vrátila v nedeľu pred polnocou. Vyzerala, akoby celú noc preflámovala. „Kde si bola? Čo to má znamenať? Ako si to predstavuješ?“ vyhŕkla na ňu Renáta. „Mama, nestresuj zasa. Bola som na žúre. Nesprávaj sa ku mne ako k decku...,“ nepočúvajúc už jej slová odišla do svojej izby a buchla dvermi. Renáta sa zmohla len na plač. Mala všetkého plné zuby. Nemala už síl pochopiť, čo sa deje v dcérinej hlave a rozlúsknuť jej tajomstvo.
O týždeň sa scenár zopakoval. V sobotu ráno čakal Renátu prázdny byt. Akurát na stole v kuchyni ležal zdrap papiera. Na ňom bolo drobným písmom napísaných pár slov. Boli jednoduché, no navždy zmenili osud matke i dcére. „Mami, odchádzam. Nehľadaj ma a neboj sa o mňa. Keď zarobím veľké prachy, vrátim sa. Už nemôžem žiť ako sedliačka. Odpusť mi.“ Byt bol prázdny, keď mama čítala riadky od svojej dcéry. A cítila jedno - jej Miladka neskončí dobre.
Obtelefonovala jej kamarátky, opäť počkala do nedele. Celú noc presedela v kuchyni. Od množstva vyfajčených cigariet jej už bolo zle. „Zmlátim ju, až bude modrá! Sopľaňa jedna! Celý život som jej obetovala, a ona sa ku mne teraz takto správa!“ Plakala a dusila sa zároveň. V pondelok ráno však zobrala dcérinu fotografiu a odišla s ňou na políciu. Po Milade sa o pár dní začalo pátranie.
Renáta chodila ako bez duše. Vybrala si aj dovolenku, aby ponavštevovala všetky dcérine kamarátky. Tie však Miladu nevideli od piatka, keď sa s nimi bavila na diskotéke. Renáta bola aj v škole. Všetko však márne. Po tej, pre ktorú by teraz dala všetko, aj modré z neba, akoby sa zľahla zem.

Na ceste bez konca
Prešlo päť mesiacov. Renáta, alebo to, čo z nej ostalo, žila už len ako prízrak. Nemala chuť existovať. Len jej kamarátky ju povzbudzovali a dávali jej nádej, že Milada sa nájde. Určite príde domov. Zlákal ju cudzí svet, ale ona sa vráti... Nevráti. Renáta dobre vedela, že sa nevráti. Jej dcéra mala síce jej oči, ale povahu po svojom otcovi. Ako nevydržal pri nej on, nevydržala pri nej ani jej dcéra...
Bola sobota popoludní. Renáta sa rozhodla, že konečne navštívi svoju kamarátku v Šamoríne. Už dávno jej to sľubovala, a teraz mala naozaj príležitosť. Obe mali meniny v jeden týždeň, a tak sa dohodli, že to spolu oslávia. Renáta potrebovala zapiť smútok, depresie, ale aj hnev, ktorý chvíľami k nezvestnej dcére cítila.
Viezla sa v autobuse a driemala. Na výpadovke pri bratislavskom Slovnafte sa však zrazu prebrala. Na ceste sa prechádzali sporo odeté dievčatá. Zarábali si ako prostitútky. Akože upravené, akože pekné, akože ženy...
Renátu zrazu premkol hnev. Zazdalo sa jej, že v jednej z nich spoznala... Miladu! „To je predsa moja dcéra...!“ Vyjachtala zo seba. Zvrieskla na šoféra, aby zastavil autobus a vybehla von. „Keď som ju vtedy uvidela v obtiahnutých rifľových šatách, príšerne zmaľovanú, s vyzývavým pohľadom... Nechcelo sa mi veriť, že som z mojej dcéry vychovala takúto trosku... Hanbila som sa, príšerne som sa hanbila. Nie však za ňu, ale za seba. Za to, aká som bola matka.“
Aj Milada zrazu precitla. Stála oproti svojej matke a nevedela, čo má povedať. „Miladka, čo to robíš? Prečo...?“ Po tvári jej tiekli slzy, ktoré tečú iba matkám. „Mama, nerev tu. Kde si sa tu nabrala? Dúfam, že si neprišla pre mňa. Ja nikam nejdem! Je mi tu dobre!“ rozprávala s hnevom a Renáta cítila, že z nej kričia drogy. Slzy ľútosti ju premáhali s hnevom. V tej chvíli ju chcela zbiť, vytrhať jej všetky vlasy, vymlátiť z nej všetku tú špinu, do ktorej sa namočila.
Vo chvíli, keď sa matka pokúšala objať svoju dcéru, zastavilo auto. Milada využila príležitosť a rozbehla sa k nemu. Nie, nebol to zákazník. Ale Milada ho dobre poznala, rýchlo naskočila do auta a ani sa neotočila za svojou zúfalou matkou. „Nechaj ma na pokoji!“ zvrieskla ešte, kým sa zatvárali dvere. Renáta ležala v prachu cesty. Všetko jej bolo jedno. Cítila len tupú bolesť a nekonečnú samotu.