Sochár Július Bártfay žil plodným umeleckým životom

Nitra/Bratislava 28. septembra (TASR) - Sochár Július Bártfay bol zakladateľskou osobnosťou slovenského sochárstva v medzivojnovom a povojnovom období. Od jeho narodenia uplynie v piatok 28. septembra 130 rokov.


Popri mramore, v ktorom docielil výraz mäkko plynúcich objemov a obrysov, využíval i hlinu a rovnocennou súčasťou jeho tvorby sa stalo aj drevo.

Sochárska tvorba Júliusa Bártfaya bola v súvislostiach vývojového kontextu interpretovaná v základných prehľadových publikáciách - Výtvarná moderna Slovenska: maliarstvo a sochárstvo 1890-1945 a Dejiny slovenského výtvarného umenia 20. storočia.

Július Bártfay sa narodil 28. septembra 1888 v Nitre. Základné vzdelanie získal v meste pod Zoborom a štúdium dokončil v dnešnom maďarskom meste Székesfehervár. Od útleho veku Bártfay prejavoval záujem a zmysel pre výtvarné cítenie. Vyučil sa za stolárskeho učňa v dielni umeleckého stolára Antona Kökoviho v Nitre. V roku 1905 odišiel pracovať do Budapešti do továrne na výrobu vyrezávaného nábytku. Tu sa oboznámil s umením intarzie na nábytku, kde sám umelecky a detailne stvárňoval dekoratívne vzory, ale aj figurálne námety.

V roku 1906 nastúpil na povinnú vojenskú službu do nitrianskych kasárni. Nedostatok pracovných príležitostí a zhoršujúce sa hospodárske podmienky prinútili Bártfaya odísť za prácou. V rokoch 1913 až 1914 pracoval vo Viedni. Jeho umelecko-rezbársky talent a nápady vzbudzovali zvýšenú pozornosť. Poverili ho prípravou výzdoby výstavného pavilónu mesta na svetovú výstavu vo francúzskom Lyone. Vo svojich spomienkach jeho syn Tibor Bártfay uviedol, že tu začala otcova cestu k umeniu.

Počas prvej svetovej vojny v rokoch 1914 až 1917 bojoval na viacerých frontoch Európy v uniforme vojaka rakúsko-uhorskej armády. Kvôli zraneniu sa dostal do vojenskej nemocnice v Sedmohradsku a zoznámil sa so svojím budúcim učiteľom Alexandrom Fintom. Práve tam dostal príležitosť zhotoviť monumentálny pomník padlým, ktorý venoval padlému spolubojovníkovi. Po vyliečení a dokončení diela sa v roku 1917 vrátil do rodnej Nitry, kde sa opäť stretáva aj s Fintom. Spoločne realizovali mramorové súsošie, ktoré je dodnes umiestnené v nitrianskom mestskom parku na Sihoti. V roku 1918 si Bártfay otvoril svoj prvý sochársky ateliér v Nitre. Výsledky umelcovho úsilia odprezentovala jeho prvá samostatná výstava v lete 1919. Po výstave mu zomrela jeho prvá manželka a zostala mu dcérka Anička. S druhou manželkou Alžbetou bol po celý zvyšok života a mali spolu syna Tibora Bártfaya. Priaznivci umenia mu pomohli finančnou sumou na študijnú cestu do Paríža. V rokoch 1920 až 1923 študoval v Paríži u francúzskeho sochára Alberta Bartholomého, či talianskeho kameňosochára Ateniho na Rue Vogirardes. Dostal sa aj do ateliéru významného francúzskeho sochára Antoina Bourdelleho, kde získal poznanie zásad plastickej tvorby. Tento pobyt mu umožnil zúčastniť sa na kolektívnej kompozícii Pamätníka generála Carlosa Maria de Alveara pre argentínske Buenos Aires.

Po narodení svojho syna Tibora Bártfaya 12. mája 1922 ostal istý čas v Nitre. Na prelome rokov 1925 a 1926 odišiel na krátky študijný pobyt do Talianska. V Ríme navštevoval Akadémiu krásnych umení. Po návrate do Nitry si v máji 1926 zriadil spoločný ateliér s Lolou Erdészovou. Nezostal tu dlho a v roku 1928 odišiel aj s rodinou späť do Paríža, pobudli tu do roku 1930. Pracoval pre spoločnosť, ktorá sa venovala vytváraniu reliéfnych fotografií. V Paríži sa Bártfayovi narodil ďalší syn Július. V dôsledku hospodárskej krízy bola spoločnosť zrušená a rodina Júliusa Bártfaya sa v roku 1930 vrátila už natrvalo do Nitry.

Po návrate sa od roku 1931 aktívne podieľal na rozvoji výtvarného života na území Slovenska a stal sa členom Umeleckej besedy slovenskej. K prvým výstavám, ktorých sa zúčastnil patrila výstava zorganizovaná v Trnave v roku 1932 a nasledovali ďalšie. Patril v tom období medzi výrazné osobnosti v rámci rozvíjajúceho sa slovenského sochárstva.

Po druhej svetovej vojne zmenil námety svojej tvorby, aby zodpovedali predstavám vládnucich komunistických činiteľov. Z tohto obdobia sú známe jeho diela ako Partizán, Tankista či Hutníci, bronzový reliéf vytvorený spolu so synom Tiborom Bártfayom.

V sochárskom umení pokračoval aj jeho syn Tibor Bártfay, s ktorým v roku 1968 vystavoval pri príležitosti 80. narodenín. Na tejto výstave dostal Július Bártfay vyznamenanie Za vynikajúcu prácu. Najvyššie vyznamenanie Rad práce za celoživotné tvorivé úsilie dostal v roku 1973 pri príležitosti svojich 85. narodenín. V tomto období ešte Július Bártfay realizoval poslednú pomníkovú prácu v Brvišti. V roku 1978 mu nitrianska galéria pri jeho životnom jubileu 90. rokov usporiadala poslednú výstavu.

Umelec Július Bártfay zomrel 25. augusta 1979 vo veku takmer 91 rokov v bratislavskej nemocnici.

Výstavu Umenie socialistického realizmu na Slovensku 1948-1963 sprístupnili v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy v roku 2003. Prezentovali na nej aj prácu tohto umelca. Diela hodnotnej slovenskej moderny prezentovala v roku 2012 Slovenská národná galéria v Bratislave. Vystavený bol aj Ikarus Júliusa Bártfaya z roku 1934. Žabia fontána, ktorá stojí v nitrianskom parku od roku 1935, je tiež jeho dielom a čaká ju rekonštrukcia.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR