So 17.novembrom 1989 sa nerátalo ako s dňom veľkého odporu

Bratislava 17. novembra (TASR) - Demonštrácie proti komunistickému režimu sa v Československu vo väčšom meradle začali v roku 1988. Potom sa opakovali vo výročných dňoch, ako bol napríklad 21. august, 28. október alebo aj v deň výročia upálenia Jana Palacha.


Na jeseň 1989 bolo naplánovaných viacero demonštrácií, no 17. novembra sa nepočítalo s kľúčovým vystúpením proti režimu. Povedal pre TASR český historik Jiří Suk.

„So 17. novembrom sa nepočítalo ako s prejavom veľkého odporu proti režimu, pretože to bola povolená manifestácia, ktorú organizovali nezávislí študenti so Socialistickým zväzom mládeže. Väčšina disidentov bola mimo Prahy, pretože nechceli vziať túto demonštráciu študentom. Nakoniec sa však ukázalo, že to bola rozhodujúca demonštrácia,“ zdôraznil Suk.

Podľa Suka išlo o povolenú demonštráciu a neočakávalo sa, že by ju policajné zložky rozohnali a zbili študentov. Bola však prekvapujúco mohutná a nebolo možné ju jednoducho zastaviť. „Eufória v dave rástla a demonštranti sa pohli do centra, na Václavské námestie a do Opletalovej ulice. Cítili sa silní. Bezpečnostné zložky nedokázali eliminovať také množstvo ľudí, ktoré sa zhromaždilo. Posily k nim prichádzali na poslednú chvíľu. Úsilie zastaviť sprievod a rozptýliť jeho účastníkov sa diala v hektickej atmosfére a tak došlo k zásahu,“ vysvetlil Suk.

Pasívna KSČ

Po zásahu bola vládnuca Komunistická strana Československa (KSČ) pasívna a počas nasledujúcich dní nedokázala adekvátne zareagovať a odpovedať. Suk tvrdí, že zvažovali zvolanie vlastných podporovateľov do Prahy na Letenskú pláň, aby ukázali lojalitu k režimu. „Keď však videli, že v pondelok 20. novembra prišlo na demonštráciu proti nim na Václavské námestie 200.000 ľudí, vedeli, že toto nemajú šancu prekonať,“ dodal český historik.

Revolúcia získavala prevahu, no režim mal stále v rukách páky, ako situáciu zvrátiť. Zasiahnuť mohla armáda i ľudové milície. „Minister obrany Milan Václavík navrhol, že armádu by mali použiť na prejazd ulicami a zastrašenie demonštrantov. Politické vedenie KSČ však túto alternatívu odmietlo vzhľadom na to, ako sa vyvíjala situácia v krajine. Bola snaha využiť aj ľudové milície, ktoré sa zišli v Prahe, no napokon ich nechali rozpustiť,“ povedal Suk s tým, že išlo o výraz nepripravenosti a neschopnosti KSČ reagovať na situáciu v krajine.

Generálny štrajk

Po strate námestí prehrali napokon komunisti aj informačnú vojnu. Podľa Suka bol rozhodujúcim momentom úspešný generálny štrajk v krajine 27. novembra 1989. „Generálny štrajk, do ktorého sa zapojila väčšina obyvateľov i podnikov v krajine, bol plebiscitom, ktorý ukázal, že KSČ stratila vedúcu úlohu v spoločnosti. Komunisti si uvedomili, že vývoj sa už zvrátiť nedá a bude potrebné seriózne vyjednávať. Tým zároveň aj akceptovali nové politické sily, ktoré vznikli, Občianske Fórum a Verejnosť proti násiliu,“ uzavrel Suk.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR