Smutný osud zastihol v r. 1849 slovenských dobrovoľníkov pri Muráni

Bratislava 14. septembra (TASR) - Hlavné „leženie“ na moravsko- slovenských hraniciach, železničná stanica Přerov, potom sústredenie v Těšíne, Jablunkov, Čadca, Kysuce, Budatín, Žilina, Rajec, Prievidza, Slovenské Pravno,Mošovce, Turčiansky Svätý Martin, Sučany, Turany, Kraľovany, Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Liptovský Hrádok, Vyšná Boca, Čertovica, Brezno – to bola cesta slovenských mužov a mladoňov v druhej dobrovoľníckej výprave na čele s ideovým a politickým vodcom Jozefom Miloslavom Hurbanom.


Hurban si neskôr na Brezno zaspomínal takto: „Národa sa, ako vravím, množstvo nahrnulo do Brezna, inteligencia, páni i dámy, zaujali všetky teremy mestského domu a námestie nabilo sa ľudstvom. Pekný, nádejný to zjav pre nás. Reči naše vo dvoranách a z balkóna národu držané, aplauz a na slávu volanie, všetko ako inde, len duch petície náuk našich i nádeje všetky dobre skladané do budúcnosti stýkali sa svorne s našimi, ale predsa bolo to všetko iba pekné divadlo.“ Hurban videl, že Brezňania sú zneistení, lebo provokatéri každý deň šírili nezmysly o víťazstvách košútovských Maďarov, ba stalo sa, že jeden z nich šíril klebetu o Hurbanovej smrti, no keď ho uvidel na vlastné oči, utiekol do balockých hôr. Napriek takejto situácii Hurban s potešením priznáva, že z Brezna a okolia „štyridsať dobrovoľníkov stalo do radov našich.“

Hurban sa v Brezne ubytoval u Janka Čipku, už vtedy známeho advokáta a úspešného podnikateľa, zakladateľa strojárskeho hámra v Brezne. Ako praktický človek, komplexne posudzujúci svet, mal radosť z toho, že už aj medzi
technickou inteligenciou máme národne uvedomelých jednotlivcov, čo chápu potreby slovenského národa. (Tam ho našiel aj Ľudovít Štúr, ktorý sa ešte v Kremnici - počas operácií v Turci - odpojil od hlavnej armády a išiel agitovať do Banskej Bystrice. Tam vystúpil na zhromaždeniach v stoličnom dome a v biskupskom seminári. Z Banskej Bystrice potom odišiel do Brezna.)

Najväčší dojem v Brezne však na Hurbana urobila návšteva barda slovenskej drámy, kňaza Jána Chalupku, autora slávneho kocúrkovského cyklu veselohier a obávaného satirika. „Prvá ale moja návšteva“, spomína si Hurban, „platila slávnemu Jánovi Chalupkovi, vzdať poklonu a hold veľkému géniovi stred šíreho, ale opusteného Slovenska. (...) Ohnetený, uštípaný, usekírovaný sedel veľký kárateľ hriechov národných, ostrý bič satirický na prechmaty Maďarov, prenasledovník blbosti samozavinilej maďarónov a odrodilcov na pohovke, majúc založené nohy na kríž, keď ja vstúpil do chyžky jeho. ´Hurban ide!´ zvolal zhliadnuc ma vo dverách, a po bezceremoniálnom uvítaní v humore svojom pokračoval: ´Takto sa niesol hlas Breznom pred príchodom vašich. Mali ste vidieť ten poplach, to trtosenie tetiek a to rozplývanie sa radosťou našich! No ale, vitajte, vitajte!“
Hurban bol rád, že sa na chvíľu ocitol v inom prostredí a že si okrem politizovania mohol pohovoriť aj o ďalších vyhliadkach slovenského „literného umenia“. No bol najvyšší čas vrátiť sa do reality. Síce nepokojnej, ale nádejnej.

Dňa 19. februára 1849 dobrovoľníci i profesionálne cisárske vojsko opustilo Brezno. Celá kolóna sa pohla smerom na Tisovec. „Čo som z voza nohy spustil, už tu obkolesený som vernými našincami, ktorí mi stav vecí v Tisovci
vylíčili, takže už 9. februára večer veľa poriadkov vydaných byť mohlo...“ V Tisovci hurbanovci „pobudli“ deväť dní. Na cestu cez Muráň v stále mrazivých februárových dňoch sa bolo treba dobre pripraviť. A aj si oddýchnuť. Potom mali tiahnuť na Jelšavu a Rožňavu a odtiaľ najkratšou cestou do Košíc. Tu treba pripomenúť, že prvá i druhá dobrovoľnícka výprava sa počas celého ťaženia prísne pohybovala len na historicky doloženom slovenskom území. A mesto Košice celkom prirodzene považovali za slovenské. Preto aj malo byť „strediskom slovenských síl“. V meruôsmych rokoch bol Hurban predovšetkým bojovník. A v posledných týždňoch ťaženia aj politik. No napriek tomu, ani v týchto dňoch nezaprel svoju podstatu spisovateľa a novinára a občas aj živiteľskú profesiu kazateľa. Počas cesty z Tisovca do Rožňavy „si nemohol odoprieť navštíviť v Hačave slepca národného - Hrebendu“ a v Hnúšti rodinu Jána Francisciho.

„Bola tu stará mať, starý otec, mať a bratia Jankovi, potom sesternice, priatelia, ktorí všetci pretekali sa vo vypravovaní mi o ňom. (...) Pekný obrázok rodiny slovenskej, k nezabudnutiu.“ V kruhu tejto rodiny, a to priamo od matky, sa dozvedel všetky podrobnosti o zlapaní Janka i Štefana Marka Daxnera a Michala Bakulínyho, o štatariálnom súde v Plešivci, aj tom, ako už stáli pod šibenicou so slučkou na krku. Chýr o krutej porážke honvédov (pravdepodobne pri Kápolne) však spôsobil, že trest smrti obesením sa nekonal. Odsúdených potom odviezli do Pešti a Francisciho mama kohortu sprevádzala až do Rimavskej Soboty.

„No vo vojne platí: Človek mieni a Boh mení!“ – napísal Hurban v súvislosti s udalosťami v Muráni. „Hlavná časť mladej našej čaty posmyknutá bola napred k Muráňu. Ja vybral som sa s Borikom a deviatimi dobrovoľníkmi od prvej kompánie ako sprievodom dňa 25. februára z Tisovca. Na ceste stavili sme sa v Muráni, prehliadnuc našu tamojšiu posádku a nenazdávajúc sa, že zajtra už nastával tragický koniec oddielu tomuto“, diplomaticky napísal Hurban o smutnom osude časti našich vojakov v Muráni. Kronika Slovenska je lakonickejšia: „Asi 500 maďarských a slovenských gardistov porazilo pri Muráni približne rovnaký počet nepripravených slovenských dobrovoľníkov.“ Hurban má na to v Rozpomienkach iný názor. Hovorí skoro o 4000 gardistoch a husároch, ktorých prvé dva útoky naši „nováci, čo nevoňali ešte pušného prachu“, odrazili, no gardistom sa dostalo veľkej pomoci od miestnych maďarónov a iných renegátov, ktorí strieľali na našich vojakov z okien domov. Na Muránskej planine našlo smrť vyše 50 dobrovoľníkov. Ostatní ustúpili na „liptovskú stranu“ a na pochod do Košíc sa museli vybrať inou cestou. Najkratšie to bolo cez Spiš a kráľovské mesto Levoču.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR