Slovenský rodič supluje úlohu inštitúcii, tvrdí psychológ

Bratislava 3. októbra (TASR) - Pozícia rodiča v športovom vývoji dieťaťa je všade na svete kľúčová a nenahraditeľná. V špecificky slovenskom prostredí o to ťažšia, že musí suplovať aj úlohy štátu a inštitúcií, ktoré svoju spoluzodpovednosť za pohybovú výchovu mladej generácie neprebrali.


Bez obetavosti rodičov by rozvoj výkonnostného i vrcholového športu na Slovensku nebol vôbec možný, tvrdí známy športový psychológ Tomáš Gurský. "Telesná výchova je u nás veľmi slabá, na dostatočnej úrovni sa už nerobí ani v kluboch a na športových zväzoch. Tie sa často sťažujú na nedostatok peňazí, ale nie je to iba o tom, ale najmä o nedostatku entuziazmu a odbornosti. Na školách často chýbajú kvalifikovaní učitelia. Inštitúcie na Slovensku teda neprebrali za pohybový vývoj a pohybovú výchovu detí zodpovednosť a tak to robia za nich rodičia. Stojí ich to veľa času, energie a často aj veľa peňazí, ale ak by do toho nevstúpili, tak deti nešportujú," povedal v rozhovore pre TASR Gurský.

Počas takmer tridsaťročnej praxe pomáhal desiatkam talentov, spolupracoval s olympionikmi i hráčmi špičkových slovenských klubov. Pečať rodiča bola cítiť všade a je to tak prirodzené."Pri športovom vývoji dieťaťa je od samého začiatku a mal by byť jeho najväčšou oporou. Dôležité je, aby rodič v každom okamihu a v každej fáze vývoja správne vedel posúdiť, aká je jeho úloha. Kedy a v čom je užitočný on, kedy druhý rodič, prípadne niekto iný z rodiny. Aby bola zodpovednosť rozdelená na viacerých. Vtedy je dieťa spokojné, dobre sa mu športuje a neuniká zo športu ani vtedy, keď nie je prvotriedne. Keď cíti, že šport je super napriek tomu, že nevyhráva každé druhé preteky."

Rodič môže pomôcť mladému talentu dostať sa až na vrchol

"Musí to ale zvládnuť a nerobiť chyby. Svoje dieťa v každom okamihu psychicky podporovať, byť pozitívny, učiť dieťa prekonávať prekážky a ísť za stanoveným cieľom." Podľa Gurského je základom rodičovskej výchovy aj v športe disciplína: "Šport je spojený s disciplínou a musí byť vyžadovaná. Dnes je v móde veľmi liberálna výchova a výsledok je vidieť v slabých výkonoch. Som prekvapený, koľko sa dnes rodičia detí vypytujú, čo majú sami robiť. To je negatívny trend. Ak chcú spolu niečo dosiahnuť, je nutné dodržiavať disciplínu a vyžadovať koncentráciu. Často chodia za mnou rodičia s tým, že chcú zlepšiť koncentráciu dieťaťa. Ja im odpovedám - musíte obmedziť počítačové hry, facebook, teda virtuálnu realitu, ktorou majú súčasné deti zaplavenú hlavu."

Ďalším stavebným kameňom úspechu je komunikácia. "V žiadnom momente v nej neprestávať. Nehovorím, že neustále dieťa zaťažovať otázkami, ale vedieť sa s ním v správny čas porozprávať o zážitkoch, o pocitoch. Aby sme vedeli, čo prežíva. Zároveň komunikovať aj s trénerom, pýtať sa ho na hodnotenie dieťaťa, kde vidí jeho rezervy a perspektívu. A nebáť sa hovoriť otvorene, úprimnosť v tomto smere je nutná." Vo vzťahu tréner-rodič je okrem komunikácie nesmierne dôležitá aj vzájomná dôvera. "Sú tréneri, ktorí si rodičov púšťajú až príliš blízko a tréneri, ktorí ich zasa majú až príliš na dištanc. Ideál je niekde v strede. Tréner by mal vhodne odkomunikovať, čo si predstavuje od rodiča, pretože rovnako aj on výrazne pomáha vo výchove dieťaťa. Ale na druhej strane patria niektoré veci výhradne do kompetencie trénera, napríklad hodnotenie výkonu," tvrdí Gurský.

Kariéra dieťaťa

Nie každý rodič ale vstupuje do vývojovej fázy dieťaťa pozitívne a nádejne sa vyvíjajúcu kariéru môže aj zabrzdiť, či úplne zastaviť. Nezvládnutie emočnej naviazanosti, nedostatok reflexie a zdravého úsudku, nesprávne nastavená motivácia dieťaťa, či nadmerné zasahovanie do remesla trénerom majú škodlivý vplyv. "Rodičia robia chyby a často si ich dodatočne aj uvedomia. Pokiaľ sú schopní ich korigovať, tak je to ešte v poriadku, ale niektorí to nedokážu a robia ich opakovane. Napríklad majú pocit, že keď do toho dávajú peniaze, tak musia všetko kontrolovať a vstupovať aj do tréningového procesu. Zasahovanie rodičov do tréningu je negatívnym javom, ktorý ide proti duchu súťažného športu. Na akadémiách v niektorých krajinách dokonca zaviedli pravidlo, že rodičia nesmú byť prítomní na tréningovom procese. Videl som jeden zaujímavý tenisový turnaj, kde rodičia prístup nemali. A zdalo sa mi, že deti oveľa viac bojovali, neboli v strese a mali výrazne vyššiu sebakontrolu."

Umením často býva aj vedieť dieťa správne motivovať. "Keď dostávajú veľa vecí rýchlo a zadarmo, tak to zvyčajne nefunguje. Lepšie veci si treba vždy zaslúžiť. Motivácia musí primárne vychádzať zvnútra, priamo od detí v tom, že sa z pohybu a zo športu tešia a majú z toho radosť. Robiť niečo za odmenu alebo kvôli rodičom nie je správny postoj a nemal by byť v popredí motivácie. Častou chybou rodičov je aj to, keď sa snažia u detí presadiť svoje nenaplnené ambície. Keď si na deťoch chcú vynahradiť to, čo sami v športe nemohli mať alebo nemohli dosiahnuť. To má trochu patologický nádych, ale z veľkej časti je to aj prirodzené. Máme to v sebe asi všetci, pretože jednak im chceme to najlepšie a jednak sa v nich vidíme. Ale ak rodičia nútia dieťa do športu napriek jeho negatívnym reakciám, nie je to správna cesta. Dieťa by nemalo robiť šport preto, že to otec či mama chcú. Tam potom chýba vnútorná motivácia, ktorá je základom dlhodobého úspechu."

Rodič - tréner

Plavkyňa Martina Moravcová, vodní slalomári Hoschschornerovci a Michal Martikán, zjazdárka Veronika Zuzulová, bratská lyžiarska dvojica Žampovcov, plážová volejbalistka Natália Dubovcová, kladivár Libor Charfreitag, strelec Filip Praj, cyklistka Tereza Medveďová, či triatlonistka Ivana Kuriačková - to je iba časť z plejády špičkových slovenských športovcov, ktorých rodičia zobrali na svoje plecia dvojúlohu a stali sa zároveň trénermi či manažérmi svojich detí. "To sú práve rodičia, ktorí zvládli aj zdvojenú funkciu. A tá vôbec nie je ľahká. Ale zvládli to preto, že vždy dostatočne chápali potreby vyvíjajúceho sa dieťaťa, ktoré sú iné keď má 5, 10, 15 alebo 20 rokov. Ale mnohí ďalší to nezvládli, lebo nedostatočne reflektovali aktuálnu situáciu a nároky."

Športová kariéra dieťaťa znamená najmä obetu. Rodičia sa často vzdajú aj tej svojej, investujú čas i množstvo finančných prostriedkov do rozvoja svojej ratolesti. "V rannej fáze to ešte tak zreteľné nie je, tam ide najmä o to, aby si dieťa našlo ten svoj šport a vybudovalo si k nemu vzťah. O výsledky začína ísť až vo fáze súťaženia na výkonnostnej úrovni pri deťoch od 10 do 15 rokov. Tam sa rodina už začína prispôsobovať, súťažný šport sa stáva súčasťou jej denného režimu. Je nutné upravovať prázdniny, platiť trénerov, sústredenia, výjazdy. To už je zo strany rodičov dosť veľká obeta a často s nejasným výsledkom. Preto zastávam názor, že aspoň do maturity by mala škola aj pri talentovaných deťoch zostať na prvom mieste," myslí si psychológ.

"Rodičia vždy investujú do športu čas, energiu a peniaze. Športovanie by nemalo ísť na úkor rodiny, tá by mala fungovať normálne. Prípadné obmedzenia treba zvážiť vopred a nevytvárať na dieťa tlak zodpovednosťou. Hlavnou emóciou v detskom veku by mala byť radosť z pohybu. Čo rodičia umelo urýchľujú, sa vráti v podobe preťaženia a zranení. Ale bez rodičov to v športe nejde u nás a ani zahraničí," pridáva zo svojho blogu Gurský, ktorý bol v minulosti juniorským a akademickým reprezentantom v zjazdovom lyžovaní. Neskôr sa začal venovať športovej psychológii a stal sa predsedom Spoločnosti športovej psychológie na Slovensku i členom medzinárodnej skupiny FAST. Medzi jeho klientov patrili napríklad olympijská víťazka vo vodnom slalome Elena Kaliská, bývalý tenista a neskôr kouč Novaka Djokoviča Marián Vajda, či golfistka Zuzana Kamasová. Z kolektívnych športov spolupracoval s mládežníckymi reprezentáciami Slovenska vo futbale, hokeji, volejbale i s hokejovým Slovanom a futbalovým Interom.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR