Slovenský národovec Michal M. Hodža zomrel ako vyhnanec v exile

Rakša/Bratislava 25. marca (TASR) - Michal Miloslav Hodža bol slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik a jazykovedec. Spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom sa podieľal na kodifikácii slovenského jazyka. Jeho názory na pravopis sa však líšili od Štúrových radikálnych reforiem. Bol za zachovanie ypsilonu a samohlásky ä, dvojhlások ia, ie, iu, písanie d, t, n, l bez mäkčeňa pred e, i, í, ia, ie. Jeho návrhy boli v roku 1852 prijaté a zahrnuté do Hattalovej Krátkej mluvnice slovenskej. Vo štvrtok 26. marca uplynie 145 rokov od jeho úmrtia.


Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v Rakši, okres Turčianske Teplice. Študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove (1829-1832), na evanjelickom lýceu v Bratislave (1832-1834). Tu začal pôsobiť v Spoločnosti česko-slovanskej (bol jej podpredsedom), bol zástancom biblickej češtiny ako spoločného literárneho jazyka Čechov, Moravanov a Slovákov, Kollárovej slovanskej koncepcie a idey národnej jednoty česko-slovenskej. Štúdiá dokončil na teologickej fakulte vo Viedni (1834-1837). V roku 1837 ho vysvätili za kňaza. Pôsobil ako evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši (1842-1866).

Bol spolutvorcom Prosbopisu liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Z jeho iniciatívy sa začali vydávať poučné a náučné časopisy (Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela). V roku 1840 bol dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy, 1841 členom redakcie evanjelického Spěvníka, 1842 členom posolstva slovenských evanjelických vzdelancov k rakúskemu cisárovi so Slovenským prestolným prosbopisom (protest proti nútenej maďarizácii v cirkvi a na školách, v novodobých dejinách Slovákov sa to považuje za prvé verejné tlmočenie národných požiadaviek na najvyššom vládnom fóre).

Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahe o novú spoločenskú angažovanosť a organizovanosť slovenského národného hnutia. V roku 1843 sa podieľal na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka, v roku 1844 spoluzakladal kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín a stal sa jeho prvým predsedom.

V revolučných rokoch 1848-1849 mal M.M. Hodža zásluhu na stretnutí národovcov v Liptovskom Mikuláši (máj 1848), na ktorom sa prijalo 14 bodov Žiadostí slovenského národa (návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v rámci Uhorska). Po vyhlásení stanného práva sa rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol policajnému stíhaniu. Aktívne sa zúčastnil na rokovaniach Slovanského zjazdu a zapojil sa do príprav na letné ozbrojené slovenské povstanie. Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady (SNR) i aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav v rokoch 1848-1849. Po porážke povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 1849-1850 bol stoličným notárom Liptovskej župy. V roku 1859 sa podieľal na vypracovaní Protestantského patentu a zasadzoval sa za reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku. V jeho realizácii videl dôležitý prostriedok, ako vylúčiť vedúcu úlohu maďarských svetských kruhov a šľachty v riadení cirkvi, chcel ho využiť v prospech školstva, kultúry a iných potrieb slovenského národa. V rokoch 1863-1867 spoluzakladal a bol členom (výborníkom) Matice slovenskej, 1866 bol vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine. Nakoľko sa aktívne zúčastnil boja o tzv. patent (cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov), bol suspendovaný. V roku 1867 ho na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovali a donútili odísť do exilu. Odišiel do Tešína (dnes Poľsko), kde sa venoval iba literárnej činnosti.

Hlavné Hodžove literárne diela vznikli v porevolučných rokoch. Sú to epická báseň Matora (1856), esej Slavomiersky (1862), cyklická báseň Vieroslavín (vyšla posmrtne 1911). Je autorom Šlabikára (1859), Prvej čítanky pre slovenské evanjelické a. v. školy (1860) a i. Ako spolukodifikátor spisovnej slovenčiny napísal obranný spis Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo (1847) a ďalšie spisy, v ktorých vysvetľoval dôležitosť prijatia spisovnej slovenčiny.

Michal Miloslav Hodža zomrel 26. marca 1870 v Tešíne. V roku 1922 boli jeho pozostatky prevezené do Liptovského Mikuláša, pochovaný je na cintoríne Vrbica. Jeho hrob je národnou kultúrnou pamiatkou. V roku 1999 vydala Národná banka Slovenska s Hodžovým portrétom zlatú pamätnú mincu v hodnote desať tisíc slovenských korún.




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR