Slovensko sa lúči s kňazom Antonom Srholcom (†86)

Tagy: Anton Srholec

Kňaz Anton Srholec zomrel vo štvrtok 7. januára vo 86 rokov, jeho život bol symbolom zápasu o vieru, o slobodu a o ľudskosť.

BRATISLAVA 12. januára  - V Bratislave a následne v Skalici sa v utorok uskutoční posledná rozlúčka s kňazom Antonom Srholcom, ktorý zomrel vo štvrtok 7. januára.

 

Zádušnú bohoslužbu v bratislavskom kostole Blumentál o 9:30 podľa želania zosnulého celebruje provinciál saleziánskej rehole na Slovensku Jozef Ižold, v kázni sa prihovorí kňaz Ján Sucháň. Bohoslužbu a poslednú rozlúčku vo farskom kostole v Skalici o 13:30 bude viesť miestny dekan Roman Stachovič a v kázni sa prihovorí provinciál saleziánov Jozef Ižold. Následne bude Anton Srholec pochovaný na skalickom cintoríne. V deň rozlúčky bude možné v kostole Blumentál podpísať kondolenčnú knihu

Srholcovým želaním podľa jeho príbuzných bolo, aby ľudia na rozlúčku s ním nenosili kvety, ale aby konali skutky lásky, pamätali naňho v modlitbe a podporili jeho diela - RESOTY, Nenápadní hrdinovia či Konfederáciu politických väzňov Slovenska.

Život Srholca bol symbolom zápasu o vieru, o slobodu a o ľudskosť. Zomrel po 68 rokoch rehoľného života, z ktorých 45 bol kňazom. Bojoval s vážnym onkologickým ochorením, ktorému však napokon podľahol.

Kňaz, salezián, charitatívny pracovník, spisovateľ Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici. V roku 1944 ako 15-ročný prišiel prvý raz do saleziánskeho domu v Šaštíne. V máji 1946 napísal žiadosť o vstup do noviciátu saleziánskej rehole. Mal hneď jasný cieľ – chcel slúžiť Bohu a mládeži.

Po absolvovaní noviciátu zložil 9. augusta 1947 v Hronskom (vtedy Svätom) Beňadiku svoje prvé rehoľné sľuby. Skladal ich na tri roky, ale kým sa toto obdobie skončilo, v noci z 13. na 14. apríla 1950 sa uskutočnila Akcia K, známa tiež ako Barbarská noc, keď komunistický režim zrušil mužské rehole. Tak sa aj on dostal do internačného tábora v Podolínci. Odtiaľ ho, keďže patril medzi najmladších, poslali domov. O niekoľko mesiacov, 9. apríla 1951, bol aj on účastníkom tretej výpravy pod vedením Titusa Zemana, ktorá tajne mierila cez rieku Moravu za hranice. Pre rozvodnenú rieku sa však prechod nepodaril a účastníkov v nasledujúcich dňoch pochytala štátna moc.

Anton Srholec bol zatknutý 13. apríla 1951 a väznený v Leopoldove. Ako dvadsaťdvaročný bol 22. februára 1952 v Bratislave odsúdený v procese Titusa Zemana a spoločníkov na dvanásť rokov za trestný čin pokusu o nepovolené prekročenie štátnych hraníc. Vo väzení strávil desať rokov, z toho prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. O svojej tamojšej skúsenosti neskôr napísal: "Denne sme zápasili o holé prežitie. Keď som pri odstrele horniny, v závale alebo pri havárii doslova o vlások unikol smrti, prežíval som radosť z nového narodenia. Skoro denne som sa delil s priateľmi o podobné šťastie a posilňoval som v sebe nádej, že Boh má s nami svoje plány." Z väzenia ho prepustili 9. mája 1960.

Anton Srholec sa zamestnal ako robotník na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a neskôr pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach. Tajne popritom študoval teológiu, ba v Ostrave si urobil aj štátnu skúšku z anglického a nemeckého jazyka. Dvakrát sa márne snažil prihlásiť sa do kňazského seminára v Bratislave. Ako salezián zložil svoje večné rehoľné sľuby tajne 9. augusta 1964. V roku 1969 sa dostal na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok a na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne dokončil teologické štúdiá.

Za kňaza ho vysvätil dnes už blahoslavený pápež Pavol VI. v Ríme 17. mája 1970. Ako novokňaz sa Anton Srholec vrátil domov, pretože chcel byť užitočný vo vlasti pre cirkev aj pre národ. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, kde mu neskôr tamojší dekan vybavil štátny súhlas pre kňazskú službu. A tak sa celkom vložil do pastoračnej služby. Kládol dôraz na kázne, na kultúru slova a venoval sa najmä mladým.

Pre jeho aktivitu s mládežou ho Štátna bezpečnosť neprestajne sledovala a docielila, že v roku 1974 bol preložený mimo Bratislavy, do farnosti Pernek na Záhorí. Aj tam za ním prichádzalo veľa veriacich i niektorí tajní saleziáni. Z Perneka ho po troch rokoch preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec v roku 1982 do Záhorskej Vsi. Počas slávnosti na Velehrade 7. júla 1985 zorganizoval mládežnícky program, a to bol asi posledný dôvod na to, že 7. októbra 1985 mu komunistická moc odobrala štátny súhlas pre duchovnú správu. Mal už 56 rokov.

Štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave. V duchovnej činnosti sa usiloval presadzovať "model dynamického duchovného pastiera, ktorý nie je v službe len veriacim, ale všetkým občanom", napísal o ňom v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska filozof Ján Letz.

Po revolúcii v roku 1989, keď ho ani rehoľa, ani diecéza nezapojili do pastorácie, využil priestor novonadobudnutej slobody na rozvíjanie sociálnych i pastoračných aktivít pre ľudí na pokraji spoločnosti a cirkvi. Ako dôchodca sa stal činným aj v Slovenskom helsinskom výbore na ochranu ľudských práv, bol členom rady Konta nádeje a tiež členom Konfederácie politických väzňov, ktorej bol istý čas aj čestným predsedom. V roku 1995 zriadil v Bratislave - Podunajských Biskupiciach útulok pre bezdomovcov pod názvom RESOTY a stal sa jeho správcom.

Ako publicista prispieval do rôznych samizdatov už počas komunizmu a v období slobody do viacerých periodík. Spomedzi jeho publikácií treba uviesť spomienky na obdobie väzenia Svedectvo z hlbín Jáchymovských lágrov z roku 1991, jeho meditácie uverejňované v Katolíckych novinách v rokoch 1989 – 1990 a publikované v roku 1995 ako Každodenné zamyslenia, či výber z jeho denníkov vydaný v roku 1999 pod názvom Ako čerstvý chlieb.

 

Tagy: Anton Srholec