Slovensko najviac smútilo za Zednikovičom a Mikulíkom

BRATISLAVA 31. decembra (WEBNOVINY) - Slovensko sa v roku 2007 rozlúčilo s niekoľkými hercami, hudobníkmi, spisovateľmi, výtvarníkmi a vedcami. V spoločnosti najsilnejšie zarezonovali odchody hercov Mariána Zednikoviča a Pavla Mikulíka. Nitrianske divadelníctvo prišlo o päť významných osobností. V priebehu pol roka zomrel scénograf Vladimír Čáp, herci Divadla Andreja Bagara (DAB) Milan Kiš a Ernest Šmigura, herečka DAB Adela Gáborová a riaditeľ Starého divadla v Nitre Karol Spišák. Slovenské divadelníctvo je chudobnejšie o choreografa, pedagóga a tanečníka Karola Tótha a choreografa Miroslava Štaudera. Literárna obec sa v lete rozlúčila so spisovateľkou Hanou Ponickou, o pár dní neskôr s jej bývalým manželom Štefanom Žárym, so spisovateľom Milošom Krnom a prekladateľom Jeanom Grosuom. V tomto roku zomrel jeden z prvých televíznych moderátorov Ivan Balaj, novinárka Elena Šipošová a scénický výtvarník a architekt Dušan Seliga. Všetci traja pôsobili v Slovenskej televízii (STV). Do hudobného neba tento rok odišiel popredný hudobný skladateľ Ilja Zeljenka, operná diva Margita Česányiová a sopranistka Mária Palkovičová-Dóková. Spomedzi umelcov zomreli: medailér a sochár Karol Lacko, fotograf Anton Podstraský, sochár a medailér William Schiffer, akademický maliar Juraj Kresila a akademický sochár Jozef Mazan. Slovensko tento rok prišlo o popredných vedcov a vedkyňu, ktorí sa stali uznávanými i v zahraničí. Zomrel kardiochirurg Ivan Šimkovic, vedec Jaroslav Němec, virológ Milan Labuda, vedkyňa Milena Sedliaková a neuromorfológ Jozef Maršala. SITA Január V januári zomrel scénický a kostýmový výtvarník Vladimír Čáp. Ťažkej chorobe podľahol 31. januára vo veku nedožitých 48 rokov. Čáp spolupracoval s profesionálnymi i amatérskymi divadlami na Slovensku aj v zahraničí. Viacero scénografií vytvoril pre Slovenské národné divadlo (SND). Od roku 1984 pracoval ako scénograf v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Svojou tvorbou obohatil činohernú inscenáciu Hypermarket, ako i operné diela Dcéra pluku, Maškarný bál, Nápoj lásky či Turandot. Február Vo veku nedožitých 65 rokov zomrel 27. februára významný slovenský scénický výtvarník a architekt Dušan Seliga. Po skončení Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave pracoval ako scénický výtvarník v STV. V rokoch 1966 až 1989 pôsobil v STV ako vedúci oddelenia scénického výtvarníctva. Seliga spolupracoval s významnými slovenskými režisérmi, podieľal sa na tvorbe známych pondelňajších inscenácií, rôznych dokumentov a súťaží. Taktiež spolupracoval pri priamych prenosoch z návštev pápeža Jána Pavla II. Marec Divadlo Andreja Bagara prišlo 5. marca o výrazného komediálneho herca Milana Kiša. Ťažkej chorobe podľahol vo veku 72 rokov. Stálym členom DAB sa stal v roku 1967. Predtým pôsobil v Dedinskom divadle Bratislava, v Spišskej Novej Vsi, v Trnave a v slávnej Tatra revue. Na televíznej obrazovke sa Kiš objavil ako mladý Cigánik v televíznom filme Martina Hollého Balada o siedmich obesených (1968). Zahral si v snímke Horúčka (1975) a vo filme Pomocník (1982) stvárnil večne opitého a chorého malomestského lekárnika Filadelfiho. Pred kameru si ho pozval aj režisér Juraj Jakubisko. Hral v Tisícročnej včele (1983) a v televíznom triptychu Nevera po slovensky (1980). Na divadelných doskách zažiaril Milan Kiš ako mliekar Tovje v Bednárikovom muzikáli Fidlikant na streche. Za úlohu získal dokonca prvú Cenu Jozefa Kronera. Diváci ho však poznajú aj z divadelných hier Sen noci svätojánskej, Prefíkaná vdova, Sluha dvoch pánov, Ženský zákon alebo Hra lásky a náhody. Naposledy sa predstavil v najnovšom Bednárikovom muzikáli Divotvorný hrniec. Akademický sochár Jozef Mazan zomrel 6. marca vo veku 87 rokov. Zviditeľnil sa ako spoluzakladateľ prvého Zväzu slovenských výtvarných umelcov a člen Spolku voľných výtvarných umelcov. Na Vysokej škole technickej v Zlíne vyštudoval maľbu a sochárstvo, rok strávil na Akademie der Bildenden Künste v Mníchove. Z jeho dielne pochádzajú pamätníky k Slovenskému národnému povstaniu v Nemeckej, Dolných Hámroch, Osľanoch a Cígeli. V Divadle P. O. Hviezdoslava vytvoril plastickú ornamentálnu výzdobu stropu pod balkónmi. Podobne vyzdobil slovenské galérie a múzeá, interiéry Ministerstva kultúry SR, Ministerstva vnútra SR či Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V ten istý deň, teda 6. marca, zomrel i choreograf Miroslav Štauder. Člen baletu SND, choreograf a pedagóg by v predposledný deň tohto roka oslávil 70 rokov. V roku 1949 prišiel do Baletného štúdia pri Balete SND, kde účinkoval postupne ako tanečník, asistent choreografie, baletný majster a choreograf. Miroslav Štauder študoval tanec na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a odbor choreografia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Od roku 1966 pôsobil ako pedagóg v Hudobnej a tanečnej škole v Bratislave, neskôr v tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pôsobil na VŠMU v Bratislave ako odborný asistent. Ako choreograf spolupracoval s televíziou a s divadlami v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Zvolene, Martine a Prešove. Slovensko reprezentoval na viacerých medzinárodných baletných súťažiach a stážach. Ťažkej chorobe podľahol 13. marca divadelný a televízny režisér a herec Karol Spišák. Jeho domovskou divadelnou scénou bolo nitrianske DAB. Ako riaditeľ pôsobil v Starom divadle v Nitre. Režisérsky hosťoval v SND, na Novej scéne a v Košiciach. Režíroval úspešný muzikál Mníšky a televízny film Adam Šangala (1972). Herecké umenie predviedol v Balade siedmich obesených (1968), v snímkach Kosenie Jastrabej lúky (1981), Pavilón šeliem (1982), Sladké starosti (1984), či Nylonový mesiac (1965). Vo veku 74 rokov zomrel 22. marca akademický maliar Juraj Kresila. Venoval sa krajinomaľbe, komornej maľbe, figurálnej tvorbe, portrétu, knižnej grafike, ilustráciám a kresbám. Vo svojich maľbách zachytil s istou dávkou nostalgie atmosféru, náladu a rytmus krajiny. Najradšej maľoval svoj rodný kraj pod Vihorlatom a Karpatský región. Kresila študoval výtvarné umenie na Štátnej umelecko-priemyselnej škole Dr. Z. Nejedlého v Zlíne, pokračoval na UMPRUM v Uherskom Hradišti. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesorov Dezidera Millyho a Jána Želibského na oddelení krajinárstva a figurálnej maľby. Juraj Kresila pôsobil ako odborný asistent na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Jedenásť rokov prednášal na VŠVU v Bratislave. V prešovskej Galérii Átrium viedol medzinárodné sympóziá. Svoje diela vystavoval doma i v zahraničí. V roku 2004 získal Cenu predsedu Prešovského samosprávneho kraja. Máj V máji sa Slovensko rozlúčilo s vynikajúcim filmovým a divadelným hercom Mariánom Zednikovičom. Vo veku nedožitých 56 rokov podľahol rakovine lymfatických uzlín. Vo februári skolaboval počas predstavenia hry Macocha a 5. mája zomrel. Marián Zednikovič vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Po ukončení štúdia pôsobil v trnavskom Divadle pre deti a mládež, kde si zahral Nevedka, Toma Sawyera či Chlesťakova v Gogoľovom Revízorovi. Na bratislavskú Novú scénu prešiel v roku 1980. Bol jedným zo zakladajúcich členov Divadla Astorka Korzo '90. Za postavu Vojnického v Čechovovej hre Ujo Váňa získal v roku 1996 cenu DOSKY za najlepší mužský herecký výkon. V dráme Obchod na korze si zahral postavu Antona Brtka, za ktorú mu udelili v roku 2000 Výročnú cenu Literárneho fondu. Zednikovič bol tiež spoluorganizátorom Letných shakespearovských slávností. Zednikovičova usmiata tvár i charakteristický hlas vynikali v rozhlase, televízii, dabingu i filmoch. Nezabudnuteľné sú najmä jeho postavy Lorda Nortona v rozhlasovom sitcome Lord Norton a jeho sluha James, kde hral spolu so Stanom Dančiakom. Hral aj vo filmoch: Demokrati (1980), Zbohom, sladké driemoty (1983), Kára plná bolesti (1985), Pětka s hvězdičkou (1985), Utekajme, už ide!(1986), Volná noha (1989), Dávajte si pozor (1990), Rošáda (1991) a Tajomstvo alchymistu Storitza (1991). Jeho poslednou filmovou úlohou bol vodič vo filme Orbis Pictus (1997). Júl Na začiatku júla zomrel v Bukurešti významný prekladateľ zo slovenskej, českej a švajčiarskej literatúry Jean Grosu. Vo veku 87 rokov podľahol dlhej chorobe. Preslávil sa prekladom Haškovho Dobrého vojaka Švejka. Preložil takmer kompletnú dramatickú tvorbu Petra Karvaša a viaceré romány Ladislava Ťažkého. Jean Grosu získal slovenské, české, švajčiarske a rumunské literárne vyznamenania. V zahraničí sa vo veľkej miere podieľal na propagácii slovenskej kultúry. Bývalý umelecký šéf Baletu SND z obdobia šesťdesiatych a osemdesiatych rokov Karol Tóth zomrel 9. júla vo veku 74 rokov. Na divadelnej scéne zažiaril ako choreograf, pedagóg a tanečník. Študoval choreografiu na VŠMU v Bratislave a absolvoval GITIS (Štátny inštitút divadelných vied) v Moskve. V roku 1951 sa stal členom Baletu SND a približne o desať rokov neskôr sa stal choreografom a umeleckých šéfom súboru. V rokoch 1980 až 1989 bol umeleckým šéfom SND. Pôsobil však aj v Slovinsku, Chorvátsku, Rakúsku, Francúzsku, Holandsku, na Islande, v Mexiku a USA. Karol Tóth bol členom medzinárodnej poroty na baletných konkurzoch a súťažiach v Moskve či v japonskom meste Nagoj. Zosnulý choreograf bol nositeľom čestného titulu Profesor, ktorý mu udelila spoločnosť Gesellschaft fűr Muzik und Theatre vo Viedni. Počas života získal mnoho domácich a zahraničných vyznamenaní. Významná slovenská vedkyňa doc. MUDr. Milena Sedliaková, DrSc. zomrela 6. júla vo veku 80 rokov. Štyridsať rokov pracovala v Slovenskej akadémii vied (SAV), kde založila pracovnú skupinu, ktorá dodnes študuje mechanizmy opravných procesov DNA, najprv na modelovom organizme baktérií, neskôr kvasiniek a cicavčích buniek. Prácami zaoberajúcimi sa reguláciou nukleotidovej excíznej opravy a toleranciou neopravených poškodení v DNA baktérií dosiahla európsku i svetovú prioritu. Publikovala 98 prác, väčšinu z nich v zahraničných časopisoch. Je autorkou dvoch objavov, za ktoré jej spolu s kolektívom udelil Federálny úrad pre vynálezy v rokoch 1991 a 1992 autorské osvedčenia. Dr. Sedliaková spolupracovala so zahraničnými odborníkmi, s ktorými sa skontaktovala vďaka dlhodobým študijným pobytom v laboratóriách dr. Billena na University of Florida a profesora Setlowa v Brookhaven National Laboratory v USA. Vychovala viacero diplomantov a doktorandov, pokračovateľov v jej práci. V rokoch 1970 až 1990 bola zodpovednou riešiteľkou Štátnych úloh základného výskumu. Je držiteľkou Zlatej medaily SAV Jana Jessenia za zásluhy v lekárskych vedách. Svojou odbornosťou v oblasti opravných procesov poškodenej DNA v baktériách patrila medzi popredné slovenské vedkyne. Vytvorila vo svojej špecializácii vedeckú školu, ktorá zastáva významné miesto nielen v krajinách Európy, ale aj vo svetovom meradle. Dr. Sedliaková pracovala v SAV od roku 1961. Najskôr v Biologickom ústave SAV, na oddelení technickej mikrobiológie, neskôr na oddelení molekulárnej genetiky Ústavu experimentálnej onkológie SAV. Na tomto oddelení pôsobila do roku 1989 ako jeho vedúca a ako vedúca vedecká pracovníčka až do roku 2001, keď odišla do dôchodku. O spisovateľa a publicistu Miloša Krna prišla slovenská literatúra 21. júla. Ťažkej chorobe podľahol vo veku 84 rokov. Ako básnik debutoval zbierkou surrealistických básní Šialené predstavenie. Neskôr sa venoval predovšetkým próze a tematike druhej svetovej vojny. Napísal dve románové trilógie - Dve cesty, Lavína, Míľový krok a Cnostný Metod, Udatný Radúz a Statočný Celo, romány a novely: Vrátim sa živý (o kapitánovi Jánovi Nálepkovi), Jastrabia poľana, Kým dohorela cigareta, Hra so smrťou, Hory čierne, Republika a ďalšie. Pre deti a mládež napísal diela Lišiak Šibal, Zbojník Šíp, Sivá vlčica, Tisíc neviditeľných krídiel či Modrooká zem. V roku 2002 mu vyšla posledná kniha spomienok a esejí o Gruzínsku Ak je na zemi raj. Jeho väčšie literárne práce preložili do jedenástich jazykov. Sám prekladal poéziu a prózu najmä ruských, nemeckých, gruzínskych a arménskych autorov. Krno písal i rozhlasové hry a scenáre k celovečerným i televíznym filmom. Miloš Krno študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa zapojil do protifašistického hnutia mládeže. Počas Slovenského národného povstania bol generálnym tajomníkom Spolku bojujúcich vysokoškolákov v Banskej Bystrici, kde pôsobil ako partizánsky osvetár a publicista, neskôr ako člen IV. československej partizánskej brigády v Nízkych Tatrách. Po prechode frontu bol redaktorom denníka Pravda v Košiciach. Následne pracoval ako osobný tajomník štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa na ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V rokoch 1946 až 1953 pôsobil na Veľvyslanectve ČSR v Moskve. V rokoch 1954 až 1959 bol vedúcim kultúrnej rubriky Pravdy, potom tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktorom časopisu Obzor socializmu a napokon ústredným dramaturgom Slovenského filmu. Od roku 1977 pôsobil ako slobodný umelec. V rokoch 1954 až 1964 bol poslancom SNR za Liptov, Oravu a Kysuce. Vynikajúca herečka Adela Gáborová, ktorá v nitrianskom DAB strávila takmer 45 rokov, zomrela po dlhej a ťažkej chorobe 12. júla vo veku 67 rokov. Medailér a akademický sochár Karol Lacko zomrel vo veku nedožitých 69 rokov 13. júla. V roku 1964 absolvoval VŠVU v Bratislave u profesora Rudolfa Pribiša. Pôsobil ako slobodný umelec v Bratislave. Pri koncipovaní medailí využíval maximálne zjednodušené tvaroslovie geometrických telies a ich kombinácií. Tradičný postup plastickej modelácie nahrádzal tvaroslovím. V monumentálnych realizáciách uplatňoval zjednodušené architektonizované formy, pričom uplatňoval kompozično-skladobný princíp symetrie. Z jeho dielne pochádza pomník Ľudmily Podjavorinskej v Bzinciach pod Javorinou a plastika obetiam fašizmu v Mauthausene. V roku 1967 získal za kolekciu medailí cenu na Bienále mladých v Paríži. Bol nositeľom Ceny Cypriána Majerníka z roku 1969. V rovnaký deň navždy opustil hudobnú obec popredný skladateľ Ilja Zeljenka. Do hudobných dejín sa zapísal skomponovaním opier Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy, deviatich symfónií, klavírnych sonát, sláčikových kvartet, scénických pašií a mnohých koncertných a komorných kompozícií. Taktiež skomponoval hudbu k stovke hraných a dokumentárnych filmov ako Slnko v sieti (1962), Panna zázračnica (1966), Drak sa vracia (1967). Ako študent gymnázia súkromne študoval harmóniu a kontrapunkt a hru na klavíri. V roku 1956 ukončil štúdium kompozície na VŠMU v Bratislave u Jána Cikkera. V Slovenskej filharmónii a Československom rozhlase pôsobil ako dramaturg. V sedemdesiatych rokoch ho vylúčili zo Zväzu slovenských skladateľov a zakázali hrať jeho hudbu. Na oficiálnu hudobnú scénu sa vrátil až po novembri ´89. Stal sa predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos Étos (1990 - 1991) a na VŠMU vyučoval kompozíciu. Ilja Zeljenka experimentoval s elektroakustickou a konkrétnou hudbou, aleatorikou. Inšpiráciu čerpal aj vo folklóre. Neopakovateľný rukopis vedúcej osobnosti slovenskej hudobnej avantgardy sa vykryštalizoval v 70. rokoch. Počas života mu udelili Cenu Jána Levoslava Bellu za dielo Symfónia č. 4 Baletná (1980), Cenu SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby - Musica slovaca (2001), Veľkú cenu SOZA za celoživotný prínos k slovenskej hudobnej kultúre (2001), Cenu ministra kultúry SR za celoživotnú tvorbu (2002) a cenu Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (2004). V tomto roku získal Cenu predsedu Národnej rady SR. Rok 2007 ochudobnil DAB aj o herca Ernesta Šmiguru. Tragicky zahynul 26. júla. Do divadelného neba odišiel v priebehu šiestich mesiacov spolu s ďalšími štyrmi kolegami. V DAB pôsobil od roku 1960, kde stvárňoval zväčša zemité, plastické, realitou života bezprostredne inšpirované postavy. Jeho poslednou premiérou bola v októbri 2006 inscenácia muzikálu Jozefa Bednárika Divotvorný hrniec, kde sa predstavil v úlohe Scottyho. Diváci ho poznajú aj z inscenácií U nás taká obyčaj, Smrť Ďurka Langsfelda, Pomocník, Herodes a Herodias, Krysiar, Tom Sawyer, 1 + 1 = 3, Fidlikant na streche, Grék Zorba, Čajka, Príbehy obyčajného šialenstva, Mariša, Peter Pan, Svätenie jari, Šoumeni či Búrlivé výšiny. V divadle, v televíznych inscenáciách a rozprávkach dokázal svojim postavám vdýchnuť energiu spontánnosti, životnej pravdivosti a uveriteľnosti. Nechýbala im láskavosť, humor, ale ani precízna psychorealistická kresba. Kolegovia ho považovali za dobroprajného, priateľského a zábavného človeka, ktorý bol vášnivým futbalovým fanúšikom a veľkým Nitranom. August Významná slovenská sopranistka Mária Palkovičová-Dóková zomrela vo veku 81 rokov. Dlhoročný boj s vážnou chorobou prehrala 7. augusta. Na bratislavskom Štátnom konzervatóriu študovala koloratúrny soprán. Pôsobila ako sólistka spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, kde stvárnila postavy v známych operách a operetách renomovaných skladateľov. Keď porodila dvoch synov a jednu dcéru, zostala na žiadosť manžela doma a vystupovala len príležitostne. Starala sa o rodinu a manžela, povolaním gynekológa, sprevádzala ho na domácich i zahraničných odborných expertízach v Iraku či Kuvajte. Odmietla angažmán na bratislavskej Novej scéne i ponuku na účinkovanie v Nemeckej demokratickej republike. Napriek tomu, že sa svojej kariére nevenovala naplno, absolvovala koncerty doma i v Maďarsku, NDR, Poľsku, Mongolsku a ďalších krajinách. Spolupracovala so Slovkoncertom a Slovenským rozhlasom. Slovensko-francúzsky sochár a medailér William Schiffer zomrel 7. augusta. Narodil sa 26. augusta 1920 neďaleko Trnavy, po druhej svetovej vojne však odišiel do Francúzska. Vyštudoval výtvarné umenie, oženil sa a usadil v Paríži. Schiffer sa stal uznávaným medailérom, ktorého prácu ocenil aj starosta Paríža. Venoval sa monumentálnej a dekoratívnej plastike, kde využíval spojenia netradičných materiálov. Ťažisko jeho tvorby tkvelo v medailérstve. K najznámejším patria medaily s portrétmi osobností českej a slovenskej kultúry, no vytvoril aj svetové unikáty, vďaka ktorým získal medzinárodné uznanie. Medzi ne patrí medaila k 200. výročiu nezávislosti USA, medaila pre Matku Terezu a medaila pre anglickú kráľovnú matku k 100. výročiu jej narodenia. Za umelecké zásluhy získal viacero významných ocenení. Slovenská publicistka Elena Šipošová zomrela vo veku 67 rokov 18. augusta. Pôsobila v STV, neskôr v novinách Bojovník, Čas, Ľud, Meridian a Smena. V deväťdesiatych rokoch písala pre denníky Slovenská Republika a Nový deň. V Banskej Bystrici zomrela 21. augusta vo veku 85 rokov spisovateľka Hana Ponická. So svojím prvým manželom prežila časť života v Ríme, kde pôsobil ako dopisovateľ ČTK. Ponická bola redaktorkou Smeny na nedeľu, po auguste 1968 však musela z tohto miesta odísť. Ako predstaviteľka slovenského disentu sa v roku 1977 stala jednou zo signatárov a signatárok Charty 77. Za snahu uctiť si po dvadsiatich rokoch obete 21. augusta 1968 sa dostala pred súd, z väzenia ju prepustili v novembri 1989. Hana Ponická napísala diela Ábelovský dom, Prísť, odísť, Bosými nohami, Lukavické zápisky. Deťom venovala knižky Slávikove husličky, O Štoplíkovi, Halúzky. Prekladala z taliančiny, francúzštiny, maďarčiny a nemčiny. Podľa jej scenára nakrútili film Zlatá réva (1977). V ten istý deň prišlo Slovensko i o 68-ročného fotografa Antona Podstraského. Po ukončení štúdia na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave sa pätnásť rokov venoval dokumentárnej fotografii filmovej tvorby. Veľa rokov pracoval v Národnej galérii ako fotogalerista. Po revolúcii v roku 1989 pôsobil na voľnej nohe. Fotografoval pre viaceré slovenské denníky a týždenníky. Často zachytával slovenský ľud. Sociálna fotografia mu priniesla niekoľko úspechov. Vo veku 88 rokov odišiel na druhý svet Ponickej prvý manžel Štefan Žáry. Po ťažkej chorobe zomrel 25. augusta, teda štyri dni po smrti bývalej manželky. Žáry študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po návrate z vojenskej služby sa stal redaktorom v Národnej obrode a v ČTK v Ríme. Od roku 1950 pracoval vo Zväze slovenských spisovateľov, pôsobil i vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1970 písal knihy pre dospelých, ale aj pre deti a mládež. Do dejín literatúry sa zapísal ako predstaviteľ nadrealistickej poézie. Prvú zbierku básní Srdcia na mozaike vydal ako 20-ročný v roku 1938. Svoje prvotiny dovtedy uverejňoval v časopisoch. Protivojnové názory a obavy z vývoja spoločnosti v povojnových rokoch prezentoval v zbierkach Zvieratník, Stigmatizovaný vek, Pečať plných amfor, Pavúk pútnik a Dobrý deň, pán Villon. Je autorom epickej skladby Meč a vavrín, zbierok Cesta, Aká to vôňa, Návšteva, Po mne iní, Ikar večne živý, Zázračný triezvy koráb a mnohých ďalších. Pre deti napísal knihy Kukučkové hodiny či Zázračné oči. Časť jeho tvorby obsahuje prozaické diela ako Apeninský vzduch, Úsmevné údolie či Dolu na juhu. Spolu napísal vyše 35 poetických a prozaických diel a niekoľko výberových kníh. Venoval sa tiež prekladom z talianskej, francúzskej a španielskej literatúry. Významný slovenský neuromorfológ a bývalý riaditeľ Neurobiologického ústavu SAV v Košiciach Jozef Maršala zomrel 26. augusta. Preslávil sa výskumami v oblasti metodiky epidurálneho chladenia miechy, čím sa mu podarilo dokázať vysokú účinnosť ochladzovania miechy ako protektívneho opatrenia počas operácií veľkých ciev. Tento pôvodný postup využívajú od roku 1993 popredné svetové pracoviská cievnej chirurgie v USA a Japonsku. Maršala vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Ako odborný asistent sa na Anatomickom ústave fakulty zaoberal porovnávacou a experimentálnou neuroanatómiou. V roku 1960 vydal prvý stereotaxický atlas mozgu laboratórnych zvierat na svete, ktorý preložili do viacerých svetových jazykov. Publikoval vyše 230 pôvodných vedeckých publikácií v domácich a zahraničných časopisoch, napísal sedem kníh a monografií. Medzi najvýznamnejšie patrí monografia Tkanivá a orgány človeka a kniha Systematická a funkčná neuroanatómia, za ktorú získal v roku 1988 Národnú cenu SSR. Dvadsaťpäť rokov viedol Ústav histológie a embryológie na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Súbežne viedol i Ústav experimentálnej biológie SAV v Košiciach. Z jeho iniciatívy vznikla v roku 2005 Slovenská spoločnosť pre neurovedy, ktorá združuje výskumníkov a klinických pracovníkov v oblasti neurovied na Slovensku. O ďalšiu osobnosť v oblasti vedy a výskumu prišlo Slovensko 31. augusta. Vo veku 62 rokov podľahol ťažkej chorobe vedec, virológ RNDr. Milan Labuda, DrSc. Po absolvovaní štúdia biológie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil ako odborný asistent v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Vo Virologickom ústave SAV pracoval od roku 1970 najprv ako odborný, neskôr ako vedecký pracovník a v rokoch 1991-1994 ako vedúci Oddelenia ekológie vírusov. V rokoch 1995 až 2006 bol riaditeľom Ústavu zoológie SAV. Dr. Labuda izoloval v roku 1991 ako prvý v strednej Európe vírus West Nile. Neskôr sa venoval štúdiu kliešťov a nimi prenášaného vírusu kliešťovej encefalitídy. Najvýznamnejším vedeckým výsledkom z tohto obdobia je príspevok k poznaniu ekológie vírusu kliešťovej encefalitídy, najmä objasnenie prenosu a špecifickej úlohy kliešťov. Tým sa zároveň vyvrátila predstava o virémii ako zdroji infekcie pre cicajúce vektory. V roku 1996 obhájil hodnosť doktora vied na Virologickom ústave SAV v Bratislave v odbore virológia na tému Prenos vírusu kliešťovej encefalitídy: nový pohľad na ekológiu kliešťami prenášaného vírusu. Dr. Milan Labuda bol členom Učenej spoločnosti SAV, členom Atestačnej komisie Virologického ústavu SAV, členom Komisie pre posudzovanie vedeckej kvalifikácie, Komisie pre udeľovanie veľkých doktorátov (DrSc.) vo vedných odboroch virológia, parazitológia a zoológia, etológia a fyziológia. Pôsobil ako tajomník Vedeckého kolégia SAV pre biologické a ekologické vedy, člen Vedeckej rady Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, člen Komisie VEGA pre biologické a ekologické vedy a riaditeľ WHO Collaborating Centre for Arbovirus Reference and Research. Bol členom vedeckých spoločností American Society for Tropical Medicine and Hygiene, Slovenskej entomologickej spoločnosť pri SAV a Slovenskej parazitologickej spoločnosti pri SAV. Absolvoval niekoľko dlhodobých stáží v zahraničí na London School of Hygiene and Tropical Medicine, London, Instituto de Medicina Tropical Pedro Kouri, Habana, Cuba, National Institute of Virology, Pune, India, Department of Microbiology, Colorado State University, Fort Collins, Colorado, USA, NERC Institute of Virology and Environmental Microbiology, Oxford, United Kingdom, Instituto Nacional de Saude, Aguas de Moura, Portugal. September Slovenská akadémia vied sa v septembri rozlúčila s vedcom Jaroslavom Němcom. Ekonóm SAV zomrel 7. septembra vo veku 77 rokov. Do Ekonomického ústavu SAV v Bratislave nastúpil ako vedecký ašpirant v polovici 50. rokov. V rokoch 1960 až 1972 pracoval v ústave ako vedecký pracovník. Následne pôsobil vo Výskumnom ústave ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva v Bratislave. Od roku 1989 pracoval na Prognostickom ústave SAV ako samostatný vedecký pracovník, neskôr ako vedúci vedecký pracovník. Tri roky ústav viedol. Svoje vedecké poznatky uplatňoval ako školiteľ externých ašpirantov, posudzovateľ projektov, spoluriešiteľ domácich projektov, v publikačnej činnosti i vystúpeniach na medzinárodných seminároch. V roku 1994 vystúpil s príspevkom k systémovej transformácii v slovenskej spoločnosti na medzinárodnom seminári Problems and Futures of Small Countries (Problémy a budúcnosť malých krajín). Od roku 2003 do 2006 vykonával funkciu Výkonného redaktora Ekonomického časopisu. Október Ivan Balaj, jeden z prvých televíznych moderátorov, zomrel 3. októbra vo veku 75 rokov. Pôvodne moderátor Československého rozhlasu pracoval od roku 1957 ako moderátor Televíznych novín vo vtedajšej Československej televízii. V šesťdesiatych rokoch ho diváci mohli vidieť aj v rôznych populárno-zábavných či súťažných televíznych programoch. Za nevhodné komentovanie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v Televíznych novinách mu po roku 1968 zakázali objavovať sa na obrazovke. V televízii však pôsobil aj naďalej. Okrem televízie mal pozitívny vzťah i k futbalu. Ako pravý obranca získal pre svoj klub dva tituly majstrov republiky. Operná diva 50. a 60. rokov Margita Česányiová zomrela vo štvrtok 25. októbra vo veku nedožitých 96 rokov. V rokoch 1933 a 1976 bola sólistkou Opery SND. Úspechy slávila už ako primadona v operetách Lehára, Straussa, v povojnovom období sa stala vedúcou osobnosťou SND v mladodramatickom a dramatickom sopránovom odbore. Vynikla v belcantovej talianskej literatúre, ale tiež v slovanskom repertoári. Významný kardiochirurg, profesor Ivan Šimkovic, zomrel 26. októbra vo veku 88 rokov. Medicínu vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave. Základy chirurgie si osvojil na I. chirurgickej klinike v Bratislave u profesora Čárskeho. Hrudnej chirurgii sa venoval na II. chirurgickej klinike v Bratislave. V roku 1957 dosiahol vedeckú hodnosť kandidát vied. Zameriaval sa na chirurgiu srdca a ciev a zaslúžil sa o vznik a rozvoj tohto odboru na Slovensku. V odborných časopisoch publikoval vyše 200 odborných článkov, je autorom štyroch knižných publikácií a spoluautorom ďalších dvoch. Za svoju prácu získal mnoho vyznamenaní. V januári 2006 si za zásluhy v kardiochirurgii prevzal z rúk prezidenta Pribinov kríž II. triedy. November Herec, pedagóg a režisér, dlhoročný člen Činohry SND Pavol Mikulík zomrel 27. novembra vo veku 63 rokov na zlyhanie srdca. Pavol Mikulík sa narodil 2. marca 1944 v Prešove. Od detstva hrával v rozhlasovej detskej družine. Bol členom Činohry SND, Divadla na Korze, Novej scény v Bratislave. Patril medzi najobsadzovanejších hercov v divadle, rozhlase i televízii. Bol tiež prorektorom na VŠMU v Bratislave. V júli 1993 prekonal mozgovú porážku, po dlhej pauze sa v roku 2000 vrátil na javisko v hre Simona Graya Na konci hry. Za stvárnenie hlavnej postavy získal ocenenie Krištáľové krídlo (2000). V roku 2005 ho uviedli v ankete OTO do Siene slávy. Pavol Mikulík si zahral v Jakubiskovom filme Tisícročná včela (1983) a jeho rozprávke Perinbaba (1985). Diváci ho mali možnosť vidieť i v Párnického Južnej pošte (1987) či v snímkach A pobežím až na kraj sveta (1979), Šípová Ruženka (1990) a mnohých ďalších. V roku 2003 vydal knihu A just nie! s príbehmi zo života hercov.