Slovenskí démoni a strašidlá: Táto bytosť pchala ľuďom obrovské ňadrá do úst, až kým ich nezadusila

Mýtických drakov, ktorí žijú nielen v jaskyniach, ale aj v horách, sme si už spomínali. V lesnom prostredí však žilo viacero tajomných bytostí. A niektoré by ste rozhodne nechceli stretnúť.

Mnohé kultúry sveta si vybájili príbehy o obroch. O obrovských ľuďoch, ktorí disponovali mimoriadnou silou. Grécka mytológia pozná Titanov - synov matky zeme Gaie a boha Urana. Aj Amerika má svojho legendárneho siláka - bol ním Paul Bunyan. Keď sa narodil, tak ho muselo priniesť päť bocianov, a práve on mal úderom sekery do zeme vytvoriť svetoznámy Grand Canyon. Írsky obor menom Finn McCool mal zas vytvoriť ostrov Man, ale aj prepojiť Obrím chodníkom Írsko a Škótsko. 

Obri svoju mohutnosť považovali za veľkú výhodu, čo sa im však mohlo aj vypomstiť. Tak to bolo aj v prípade biblického Goliáša z Gatu, ktorého porazil drobný David. Ten mu trafil prakom kameň rovno do čela a obor na mieste padol mŕtvy. Napokon mu ešte odťal hlavu jeho vlastným mečom.

Aj na našom území sa v minulosti občas našli obrovské kosti, čo vytvorilo príbehy o mohutných ľuďoch. V slovenskom folklóre sa najviac preslávil obor Lomidrevo. Matka ho porodila vo veku deväťdesat rokov a ďalších jedenásť ho ešte pridájala. 

Pri Záskalí na Orave sa zas nachádza vŕba, do ktorej je zakliaty obor, a preto sa k nej nik nepribližuje. Svojich obrov má vraj aj Zemianske Podhradie. Lokalita bola archeologicky bohatá na rôzne železné predmety, a tak si ľudia vymysleli príbehy o tom, že patrili kedysi dávno mocným obrom.

A viete, prečo je Kriváň krivý? Bol za tým súboj obrov. Jeden z nich sa rozhodol pokoriť obrovitánsky končiar. Toľko po ňom dupal, až sa z neho polovica odvalila - to mu odpadla z hlavy kráľovská koruna. Obor ju však pohŕdavo odhodil, a tak sa končiar naklonil na jednu stranu, až sa jeho vyzývateľ skotúľal do priepasti. Ľudia krivý vrch nazvali Kriváňom.
 

Ilustračné foto.

 

Na snímke záber z knihy Čerti, bosorky a iné strašidlá (Katarína Nádaská – Ján Michálek).

 

Na ilustračnej snímke rozkvitnuté zvončeky.

 

Svoje deti mali za tie ľudské zamieňať aj divožienky. Tieto lesné bytosti mohli byť však aj dobré, pretože si rady hľadajú ľudského ženícha. V slovenskom folklóre však dochádza občas k ich prelínaniu s vílami. Istý druh lesných víl totiž láka mládencov alebo pútnikov. Tých však utancuje na smrť. Nad jedným takýmto nešťastníkom uľútila sa divožienka od Štrby, pretože mal pred svadbou, nuž ho nechala odísť aj so začarovanými koláčmi. 

Víly však mali naozaj mnoho podôb, vystupujú aj ako krehké stvorenia. Mohli to byť rusalky, strážiace vodné pramene, vzdušné víly, čo roznášali vzduchom vôňu rastlín, ale aj víly rozvážne, ktoré učili človeka liečiť a gazdovať, ochrankyne krajiny, no i roztopašné stvorenia, tancujúce za svitu mesiaca v čarovných kruhoch na čistinke. To je však už iná kapitola.