Slovenská vláda poslala 999 žien na istú smrť!

Pred pár dňami sme si pripomenuli 75. výročie ukončenia 2. svetovej vojny. Pri tejto príležitosti vyšla vo vydavateľstve Ikar jedinečná kniha s názvom 999: Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu.

„Spoločnosť posudzujeme podľa toho, ako sa správa k ženám.“
Michelle Obamová

25. marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov.

Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Vláda slovenského štátu zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek za každého takto „vysídleného“ Žida alebo Židovku. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko.

Nemalo to logiku. Prečo by niekto chcel zobrať na prácu mladé dievčatá? Vieme predsa, že mladí ľudia sú leniví a hašteriví. A dievčatá? Tie sú najhoršie! Chvíľu sa chichocú a vzápätí sa utápajú v slzách. Trápia ich kŕče a správajú sa nevyspytateľne. Väčšmi ich zaujíma manikúra a účes než práca, ktorú majú vykonať. Len sa pozrite na dlážku v kuchyni, ktorú mala Priska vydrhnúť! Alebo tuto, na umytom hrnci zostal nalepený kus kuglu, lebo slečna, čo ho umývala, sledovala cez oblok rabínovho syna Jákoba, namiesto aby sa sústredila na riad.

O prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sa vie len málo, ale tieto skutočnosti sú ešte aj dnes veľmi dôležité. V dobytčiakoch sa netlačili partizáni ani vojnoví zajatci, muži v ňom totiž vôbec neboli. Len necelá tisícka mladých dievčat a žien, ktoré slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy.

Presne o nich je nová kniha 999: Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu.
Heather Dune Macadam, uznávaná autorka z USA, odkrýva ich tragické príbehy založené na rozhovoroch s preživšími, na konzultáciách s historikmi, očitými svedkami a na rozhovoroch s príbuznými prvých žien deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu.
Jej kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien.

Heather Dune Macadam je prezidentkou Nadácie Renin sľub a aktívne vystupuje proti fenoménu popierania holokaustu. Je členkou správnej rady Asociácie miest mieru: Auschwitz a producentkou aj režisérkou dokumentárneho filmu 999 neobyčajných mladých žien z prvého oficiálneho židovského transportu do Osvienčimu.
„Je pre mňa veľkou cťou a privilégiom, že tieto ženy sa so mnou podelili o svoje príbehy, že som sa stala ich obhajkyňou a kronikárkou. Ako mladé dievčatá ich naložili do transportu a odviezli do Osvienčimu. Len veľmi málo sa ich vrátilo domov. To, ako prežili, je pocta ženám a dievčatám na celom svete. Toto je ich príbeh,“ dodáva autorka.

Začítajte sa do tejto jedinečnej knihy:

28. februára 1942

Fámy sa začali trúsiť tak ako zvyčajne. Najprv to bola iba akási predtucha. Čudný pocit v žalúdku. No zatiaľ to všetko boli iba fámy. Čo ešte môžu urobiť Židom? Vyzeralo to, že aj počasie sa spriahlo proti nim. Zúrila najhoršia zima od čias, keď sa začali robiť záznamy. Záveje siahali ľuďom ponad hlavy. Keby vláda uvažovala prakticky, vydala by nariadenie, že ľudia územčistej postavy istý čas nesmú vychádzať von, aby sa v tom snehu nestratili. Odhadzovanie snehu si vyžiadalo svoju daň – ľudí rozboleli kríže. Chodníky sa stali ihriskom pre deti, ktoré nemali sánky a z naviatych kôp snehu sa šmýkali po zadku. Sánkovačka a kĺzanie sa na ľade boli teraz pre ľudí široko-ďaleko novou zábavou.

 Každú metelicu sprevádzali mínusové teploty a silné poryvy vetra od Tatier, ktoré prenikli pod každý kabát, hrubší či tenší, a nemilosrdne drvili bohatých aj chudobných. Vietor si našiel cestičku aj pod najkvalitnejšie ušitý zimník a jeho majiteľovi bolestivo vyštípal kožu. Ľudia mali pery i ruky popraskané od mrazu. Nosné dierky si znútra natierali zvyškami husacej masti, aby im netiekla krv. Studený prúd vzduchu sa tlačil do domov cez nedoliehajúce obloky a medzery pod dverami. Unavení rodičia vítali rovnako unavených susedov, ponúkli im miesto pri teplej piecke a rozčúlene preberali reči, čo sa trúsili. Mnohí však vyjadrovali svoje obavy v studenej izbe, lebo aj drevo na kúrenie sa dalo len ťažko zohnať. Niektoré židovské rodiny mali sotva čo do úst vložiť. Boli to ťažké časy pre všetkých, no pre niektorých ešte ťažšie.

 Záblesky pochybností a neistoty tlmili rozumnými úvahami. Ak sú tie chýry pravdivé, dôvodili tí najrozumnejší, a vláda vezme dievčatá, určite ich neodvezú ďaleko. A keby aj, tak to bude len nakrátko. Iba počas jari – ak teda jar tento rok vôbec príde a ak sú tie chýry pravdivé.

 To ak bolo také veľké, že sa nikto neodvážil vysloviť ho pre prípad, že už samotné to slovo by ich preklialo svojou reálnosťou. To sú určite len plané reči. Prečo by niekto mal záujem brať niekam mladé dievčatá?

Rozsnežilo sa práve vtedy, keď židovské matky v celej východnej Európe pripravovali šabatové sviece. Emmanuel Friedman vošiel do domu a tlieskajúc zanôtil: „Šabat šalom! Šabat šalom! Šalom! Šalom! Šalom!“ ¹ Hneď sa k nemu pridali deti, všetci sa zhromaždili okolo stola a sledovali matku, ako zapaľuje šabatové sviece. Najprv trikrát zakrúžila rukami nad plameňom, pritisla si ich na srdce – lebo úlohou ženy je priniesť svetlo do domu –, potom si nimi zakryla oči a zamrmlala požehnanie:

Baruch ata Adonaj elohejnu, melech haolam, ašer kidešanu, bemicvotav vecivanú, lehadlik ner, lehadik ner šel šabat” (“Požehnaný buď Pane, náš Boh, Kráľ vesmíru, ktorý si nás požehnal svojimi príkazmi a prikázal nám rozsvecovať šabatové sviece.”)

 Edita a jej sestra Lea s úctivým obdivom sledovali matku, ktorá sa potichu modlila, potom trikrát zažmurkala a napokon otvorila oči. „Dobrý šábes!“ Dcéry ju objali a ona im požehnala a pobozkala ich v poradí podľa veku, od najstaršej po najmladšiu, no o čosi dlhší bozk dala mladým slečnám Lei a Edite. Už sa šírili kadejaké fámy a nenaplnili sa, vravela si v duchu, keď ich držala v objatí. V noci sa tajne modlila k Bohu, aby aj táto fáma bola falošná.

 Vonku sa na oblohe križovali blesky a rachot hromu sa po nej valil ako veľký bubon. Snežilo husto ako z roztrhnutej periny. Už mnoho rokov sa neprehnala krajom takáto snehová búrka.

 Fujavica naviala do šabatového rána tridsať centimetrov snehu a dopoludnia ho už napadlo vyše kolien. Ako zvyčajne niekoľkí statní muži začali lopatami odhŕňať sneh, lebo si vraveli, že je lepšie odhrnúť ho na dvakrát než počkať a odhŕňať iba raz, ale pritom sa dvakrát toľko narobiť. Pred obchodom s tabakom bol nielen čiastočne vyčistený chodník, dokonca mali otvorené. Silného fajčiara neodradí ani počasie.

 V sobotu mestský bubeník chodieval po uliciach a oznamoval nové správy ešte zriedkavejšie, než sa pritrafí hrmenie počas snehovej búrky. Za normálnych okolností hlásil v piatok alebo v pondelok, keď sa konal trh. V to popoludnie sa však napriek metelici ozýval pred radničnými budovami po celom východnom Slovensku rachot bubnov a aj napriek psiemu počasiu sa pristavilo pár Nežidov a počúvali. Vietor fičal a vysoké snehové záveje navôkol tlmili krik mestského bubeníka. Nikto zo židovskej štvrte na opačnej strane nízkeho brehu rieky meandrujúcej okolo južného konca mesta ho nepočul. A ani počasie – vždy bolo nejaké počasie, ale to dnešné bolo naozaj výnimočné – mestskému bubeníkovi neprialo.