Slovenská rozprávkarka, o ktorej veľa nevieme...a jej Zabudnuté rozprávky

Že ste o nej veľa nepočuli? Nuž, jej meno aj dielo sú dnes celkom neznáme nielen bežným čitateľom, ale neveľmi známe boli aj v roku 1860, keď ju Pavol Dobšinský po prvý raz spomenul verejne.
Pritom je to najstaršia známa slovenská zberateľka rozprávok, ktorej rukopisná zbierka sa zachovala.
A teraz vyšli jej Zabudnuté rozprávky.

Zachované zošity rozprávok svedčia o tom, že ich písala už ako zrelá žena, štyridsiatnička, v čom sa líši od okruhu zberateľov okolo Pavla Dobšinského – väčšina nimi zapísaných rozprávok je totiž výsledkom mladíckeho entuziazmu študentov, ktorých k tejto práci povzbudzovali a priamo viedli.
„Čo viedlo Amáliu Sirotkovú?“ pýta sa Jana Piroščáková? „Osamelosť, keď brala do rúk brko, kým iné ženy uspávali deti? Sny? Vízie? Jej prvé manželstvo bolo azda spokojné. Manžel Ján ju v listoch aj po dvadsiatich rokoch spolužitia stále spomínal ako „drahú Máliku“.“

V knihe nájdete napríklad rozprávky:

• O zlatej hviezde
• O zakliatom kniežati
• O chlapčekovi, čo sa ničoho nebál
• O hadovi, čo ho traja chlapci bili
• O troch zakliatych pannách
• O prefíkanej žene
• O ohnivej peci

Zbierka Zabudnuté rozprávky je súbor 17 zachovaných rozprávok obohatených čarovnými ilustráciami Zsolta Lukácsa.
„O živote Amálie Sirotkovej vieme veľmi málo, nevieme ani to, ako vyzerala. V tom je čosi symbolicky „kráľovské“. Či ešte menej, lebo o Jankovi Kráľovi sa aspoň zachovali svedectvá prerastajúce do mýtov o jeho kráse. Fiktívny portrét Amálie Sirotkovej je celkom nekonkrétny. Azda sa za jeho neurčitými kontúrami skrýva milovaná žena, „drahá Málika“. Nechajme teda za ňu (a o nej) hovoriť jej rozprávky,“ tvrdí Jana Piroščáková.

Sirotková sa v niektorých aspektoch odkláňa od rozprávkovej tradície, ako ju poznáme z iných zbierok. Dianie sústreďuje viac do reálneho priestoru, ktorý jej je dôverne známy, často do miest. Jej ženské hrdinky sú aktívne a odvážne, hrdinovia ľudskejší, skutočnejší.

Rozprávkarka priam vystupuje z tieňa autority čarovného sveta rozprávok Pavla Dobšinského a vo svojich rozprávkach prináša jedinečné posolstvo – nepatrným umenšením toho zázračného približuje postavy ku každodennému životu „smrteľníkov“.
V Zabudnuté rozprávky sú viaceré veľké činy dosiahnuteľné s pomocou ľudských vlastností.
Na vydanie ich pripravila a sekundárne texty napísala Mgr. Jana Pirošcáková z Ústavu slovenskej literatúry SAV.
Kniha Zabudnuté rozprávky vyšla s prispením Fondu na podporu umenia.