Slovák skúmal hroby v Katyni, pravda sa mu kruto vypomstila

BRATISLAVA 28. apríla (WEBNOVINY) - Pred 70 rokmi bolo Slovensko konfrontované katynskou tragédiou.


Slovenský lekár František Šubík, ktorý bol známy i pod básnickým menom Andrej Žarnov, bol členom medzinárodnej lekárskej komisie, ktorá skúmala hroby 29. – 30. apríla 1943.

Následne vydala stanovisko konštatujúce zodpovednosť Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) za vraždy.

Ako povedal pre agentúru SITA historik Martin Lacko z Ústavu pamäti národa, v polovici apríla 1943 Európou preletela správa nemeckej tlačovej agentúry, že v okolí ruského Smolenska sa našiel masový hrob s údajne až 10 000 poľskými dôstojníkmi, postrieľanými Sovietmi. Tento počet bol neskoršími výskumami znížený na vyše štyritisíc.


Na Stalinovu stranu sa postavil aj Beneš

„V situácii nemeckých porážok a rozširujúcich sa vedomostí o zločinoch nacistického Nemecka nemeckej informácii mnohí neverili. Poľská exilová vláda, ktorá od roku 1939 bezvýsledne pátrala po viac ako 20-tisíc svojich nezvestných záložných dôstojníkoch, desivej správe verila,“ povedal Lacko s tým, že ZSSR ju označil za „fašistickú propagandu“. Katynské hroby vyhlásil za oblasť „archeologických vykopávok“ a s poľskou vládou úplne prerušil diplomatické styky.

Na Stalinovu stranu sa postavil aj exilový československý prezident Edvard Beneš. Winston Churchil podľa Lacka dokonca poľskému premiérovi Śikorskému odkázal, aby nechal vec na pokoji, vraj „mŕtvych už k životu neprebudí“. Od celej veci dal podľa historika alibisticky ruky preč aj Medzinárodný Červený kríž so sídlom v Ženeve.

„V tejto situácii Nemecko zorganizovalo medzinárodnú komisiu 12 súdnych lekárov z rôznych krajín nemeckého vojnového bloku. Jej členom za Slovenskú republiku bol František Šubík,“ povedal Lacko.


Poľských dôstojníkov strelili do hlavy zozadu

Zistenia komisie – i svoje vlastné – Šubík široko medializoval aj po svojom návrate do Bratislavy. Ako v tlači, tak i vo verejnej prednáške po návrate z Katyne Šubík opakovane potvrdil, že obeťami sú poľskí dôstojníci, zastrelení v čase, keď oblasť kontrolovali Sovieti.

Príčinou smrti všetkých vykopaných mŕtvol bola podľa neho strela do hlavy zozadu. Potvrdil tiež, že komisia pracovala samostatne a bez akéhokoľvek nátlaku Nemcov.

„Ak by bol o Katynskom lese opak pravdou, neváhal by som to povedať úplne otvorene, alebo by som protokol rozhodne nepodpísal. Nie som človekom ani zadných dvierok, ani človekom, ktorého možno podplatiť alebo dokonca prinútiť popísať nepravdu“, vyslovil sa.

Okrem odbornej náplne však jeho slová mali i politický záver. Katynský prípad podľa neho ukázal, že „v sovietskom Rusku sa teroristické metódy ani o vlas nezmenili, že tam niet ani nacionalizmu, slavjanofilstva, ale (...) sociálna úbohosť“.


Lekárovi sa svedectvo kruto vypomstilo

Svedectvo kompromitujúce ZSSR sa podľa Lacka lekárovi kruto vypomstilo po zmene politickej situácie v rokoch 1944/1945. Už počas Slovenského národného povstania (SNP) sa Šubík ocitol na zozname 38 spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, pre ktorých povstalecká SNR žiadala od exilového prezidenta Beneša rozsudok smrti.

Je pravdepodobné, že ak by ho sovietske bezpečnostné orgány boli zastihli, hrozilo by mu odvlečenie do ZSSR. Z obavy o život preto v apríli 1945 s maloletým synom i tehotnou manželkou utiekol do americkej okupačnej zóny.

Po zatknutí vládnych predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky americkou vojenskou políciou v októbri 1945 bol spolu s dotyčnými deportovaný do Česka. V obnovenom Československu mu odňali profesúru, uväznili ho a postavili pred Národný súd.

V obžalobe z apríla 1947 sa Šubíkovi kládlo za vinu, že sa zúčastnil „komisionálnej obhliadky masových hrobov asi 900 poľských dôstojníkov povraždených Nemcami v známom Katynskom lese“. Následne vraj verejne „opakoval vymyslené tvrdenia osočujúce bezpečnostné orgány ZSSR“, čím vraj „dával svoje služby k dispozícii fašistickému režimu“, teda spáchal trestný čin „kolaborantstva“. Do zániku Národného súdu však rozsudok nestihli vyniesť. Vyniesol ho až Ľudový súd v apríli 1948.

V situácii hroziaceho vysokého trestu Šubíkovou obranou bolo podľa Lacka len tvrdenie, že do Katyne vraj musel ísť na nátlak Nemcov a ministra vnútra Alexandra Macha, a tiež že zápisnicu z exhumácií všetci členovia „museli“ podpísať.

V každom prípade svoj podpis ani po mnohomesačnom väzení neodvolal a nikdy nepovedal, že Katyn je dielom Nemcov, ako sa to od neho očakávalo. „Tým, možno povedať, zachránil česť slovenského intelektuála v krutej dobe,“ konštatoval Lacko.


ŠtB šikanovala celú jeho rodinu, emigroval

Keďže proti Šubíkovi žaloba – okrem katynskej kauzy – nenašla jediné negatívne svedectvo, po 30 mesiacoch väzby bol podľa historika odsúdený „iba“ na verejné pokarhanie a náhradu súdnych trov, ktoré však súd vyhlásil za nedobytné.

Aj potom bol však pod dozorom ŠtB a mal zákaz publikovania. „V súvislosti so šikanovaním zo strany ŠtB, neustálym sledovaním jeho i rodiny, sa ich život stal neznesiteľným. Jediným riešením bola emigrácia. Po tom, ako sa mu v apríli 1952 podaril útek s celou rodinou do Rakúska a Nemecka, sa od roku 1953 trvalo usadil v USA. Zomrel v roku 1982,“ povedal Lacko.

Nielen v Československu, ale v celom sovietskom bloku sa pojem „Katyn“ stal tabu. „Zmizol zo všetkých učebníc i encyklopédií. Bolo tomu tak až do roku 1990, keď najvyšší predstavitelia ZSSR otvorene priznali zodpovednosť sovietskych orgánov za masaker,“ pripomenul historik.