Slováci by mali byť hrdí na 25. november 1992

BRATISLAVA 30. novembra (WEBNOVINY) – Slováci by mali byť hrdí na 25. november 1992. Je to významný historický medzník, uviedol na dnešnej slávnosti v historickej budove Národnej rady SR pri príležitosti 15. výročia prijatia ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR) bývalý prezident SR a bývalý predseda Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR Michal Kováč. Na podujatí sa zúčastnil aj prezident SR Ivan Gašparovič, bývalí členovia Federálnej vlády (FV), bývalí poslanci FZ, ktorí za ústavný zákon o zániku ČSFR hlasovali i tí, ktorí boli proti. Ústavný zákon o zániku ČSFR schválilo FZ ČSFR 25. novembra 1992.

Diskusia o ústavnom zákone bola hektická, plná nepopulárnych dohadovaní, uviedol na slávnosti Kováč a dodal, že „vo FZ sa najprv nevedeli dohodnúť ani na tom, akú otázku by bolo dobré národu predložiť, aby na ňu mohol odpovedať áno alebo nie.“ Až 25. novembra 1992 o 13:21 sa našiel dostatočný počet mužov a žien, ktorí zdvihli ruku za zánik spoločného štátu, ktorý neposkytoval rovnaké možnosti pre občanov Slovenskej republiky a pre občanov Českej republiky a odhlasovali vznik dvoch samostatných štátov,“ pokračoval Kováč a dodal, že prijatím zákona sa zabránilo tomu, aby bol silnejší štát vo vývoji brzdený slabším. „Výsledky ukazujú, že oba štáty sa rozvíjajú rýchlejšie, než by sa mohol rozvíjať spoločný štát,“ pripomenul Kováč.

Slovensko podstúpilo veľkú tortúru aj po tom, ako sa stalo samostatným štátom, uviedol Ivan Gašparovič, ktorý bol v roku 1992 predsedom Slovenskej národnej rady. „Dohody, ktoré sa uzavreli s Čechmi neboli najprijateľnejšie, ale nič iné nám neostávalo. Zjednodušene sa hovorilo, že rozdelenie chceli Slováci,“ dodal. Pokračoval, že Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré bolo v tom čase rozhodujúcou politickou silou na Slovensku, do poslednej chvíle hovorilo o federácii, konfederácii alebo súštátí. Slovensko chcelo kompetencie na rozhodovanie o chode svojho štátu a ekonomiky, ale v otázkach zahraničnej politiky a armády chcelo byť spolu s Čechmi. „Na poslednom stretnutí s českou stranou však odznelo, že keď nie unitárny štát, tak dva samostatné štáty, to bol posledný krok, ktorý sa urobil na bratislavskom Bôriku,“ pripomenul Gašparovič a dodal, že odvtedy sa objavovali problémy, keď na Slovensku sa našli občania a politici, ktorí neboli s rozhodnutím o rozpade ČSFR spokojní. „Často sme si sami sťažovali podmienky, nepomohli nám ani nepriaznivé hlasy zo zahraničia, boli obavy z ekonomiky, novej meny.“

Otázka rozdelenia krajiny vstupuje v súčasnosti do popredia záujmu v Európe, uviedol Gašparovič. Dodal, že v Španielsku i Belgicku sa ho pýtali na to, ako sme sa mohli tak mierumilovne rozdeliť. Jozef Moravčík, ktorý bol v roku 1992 federálnym ministrom zahraničných vecí, povedal, že bolo treba zabezpečiť konštruktívnu deštrukciu. Jeho úlohou bolo vybudovať dve diplomacie a zabezpečiť, aby bol rovnaký prístup okolitého sveta k obom republikám. Svet najprv nevedel pochopiť, že sa Česi a Slováci odtrhli bez násilností. Povedal, že SR bola pripravená na rozdelenie ČSFR. Nejaké veľké technické problémy neboli. „V čom sme trochu boli pozadu oproti Česku, kde bola politická scéna viac vykryštalizovaná a u nás pokračoval rozpad VPN (Verejnosť proti násiliu), dostali sme do oneskorenia oproti ČR, najmä pokiaľ ide o vzťahy k ostatnému svetu," dodal Moravčík.

Proti schváleniu zákona o rozpade ČSFR hlasovalo 25. novembra 1992 Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a Strana demokratickej ľavice (SDĽ). Jozef Mikloško (KDH), ktorý sa hlasovania zdržal, uviedol, že v srdci bol za rozpad federácie. Hlasovanie KDH proti zákonu bolo rozhodnutím strany. Jedným z dôvodov boli obavy, že by rozpad ČSFR mohol u nás vyvolať podobnú situáciu ako na Balkáne. Mikloško dodal, že " zmluvy s českou stranou neboli pripravené, Slováci ťahali za kratší koniec a doplatili na to."

Štefan Pavlov, ktorý bol v roku 1992 poslancom FZ ČSFR, si počas svojho prejavu na slávnostnom zhromaždení dovolil malú metaforu. "Neraz som počas uplynulých 15 rokov na vás, milí kolegovia, spomínal, že či by sme niekedy nemali byť rozprávkovými sitnianskymi rytiermi, ktorí ožijú a prídu pomôcť Slovensku. Neraz som mal pocit, že mnohým slovenským politikom chýbalo a chýba to, čo sme mali my. Pocit historickej zodpovednosti a ochotu sa obetovať.

SITA