Slečna Marplová v akcii

Prečítajte si úryvok z novej detektívky Karibské tajomstvo:
Smrť v hoteli
Raňajky priniesli slečne Marplovej do postele ako zvyčajne. Čaj, varené vajce a kúsky nakrájanej papáje.
Ovocím na ostrove bola slečna Marplová dosť sklamaná. Večne dostávala papáju. Mala chuť na obyčajné poctivé jablko – no jablká tu zjavne nepoznajú.
Po týždňovom pobyte sa slečna Marplová vyliečila z nutkania opýtať sa na počasie. Počasie bolo vždy rovnaké – bolo pekne. Nijaká zaujímavá zmena.
„Koľko druhov počasia spozná človek v Anglicku za jediný deň!“ šomrala si popod nos a uvažovala, či je to citát alebo múdrosť, ktorú práve sama vymyslela.
Prirodzene, občas sa tu vyskytovali hurikány, aspoň o nich počula. No v predstave slečny Marplovej hurikány neboli počasím. Skôr Božím prstom. A zavše aj zapršalo. Krátky výdatný lejak, ktorý sa po piatich minútach skončil, akoby uťal. Všetko a všetci ostali premočení, no o ďalších päť minút boli znovu úplne suchí.
Domorodá dievčina položila slečne Marplovej podnos na kolená a zaželala dobré ráno. V tmavej šťastnej tvári jej svietili nádherné biele zuby. Všetky tieto dievčatá mali príjemnú povahu, škoda, že sa tak nerady vydávajú. Aj kanonika Prescotta to sužovalo. Krstov je dosť, vravel, aby sa trocha utešil, len svadby sa nekonajú.
Počas raňajok sa slečna Marplová rozhodovala, ako strávi dnešný deň. V skutočnosti si nemala veľmi z čoho vyberať. Vstane, až sa jej bude chcieť, všetko bude robiť pomaly, lebo už teraz je dosť teplo a ani prsty nemá také ohybné ako voľakedy. Nato si takých desať minút odpočinie, vezme si pletenie a pomalou chôdzou sa pustí k hotelu. Tam sa rozhodne, kde sa dnes usadí. Na terase s výhľadom na more? Alebo zájde na pláž, kde sa môže pozerať na kúpajúcich sa hostí a hrajúce sa deti? Zvyčajne si vybrala to druhé. Keď si popoludní trochu zdriemne, mohla by sa niekam odviezť. Ale bolo to vlastne celkom jedno.
Dnešný deň bude taký istý ako každý iný, pomyslela si.
Lenže, prirodzene, nebol.
Slečna Marplová teda postupovala podľa plánu, a keď napokon pomaly vykročila po cestičke k hotelu, stretla sa s Molly Kendalovou. Tvár mladej ženy tentoraz nezdobil zvyčajný úsmev. Jej skľúčenosť bola taká zjavná, že to slečnu Marplovú zarazilo.
„Stalo sa niečo, anjelik?“ spýtala sa.
Molly prikývla. Zaváhala, no hneď sa rozhovorila: „Nuž, aj tak sa to dozviete – všetci sa to musia dozvedieť. Ide o majora Palgrava. Je mŕtvy.“
„Mŕtvy?“
„Áno. Zomrel niekedy v noci.“
„Ach, to mi je ľúto.“
„Je hrozné, že musel zomrieť práve tu. Na všetkých to zapôsobí deprimujúco. Aj keď bol starý.“
„Ale ešte včera vyzeral úplne zdravý a veľmi dobre naladený,“ uvažovala nahlas slečna Marplová, trochu dotknutá priamočiarym konštatovaním, že každý, kto je v pokročilejšom veku, môže zomrieť kedykoľvek z ničoho nič. „Vyzeral celkom zdravý,“ zopakovala.
„Mal vysoký tlak,“ pripomenula Molly.
„Ale ten sa už dnes dá dobre upravovať tabletkami. Veda napreduje.“
„Áno, ale možno zabudol užiť lieky, alebo, naopak, užil ich priveľa. Tak ako pri inzulíne.“
Podľa slečny Marplovej však diabetes a vysoký krvný tlak vonkoncom nie sú jedno a to isté, a preto sa spýtala: „Čo povedal lekár?“