Škaredá krása služobných ciest

. Výnimkou nebola ani Juhoslávia, pre napäté vzťahy so Sovietskym zväzom stačila malá poznámka, jemne sa odkláňajúca od ospevovania Stalina, a ľudia „boli okamžite zmiznutí“. Niektorí sa nevrátili vôbec, iní len fyzicky. Perzekúcie päťdesiatych rokov nie sú príjemnou, ale o to zaujímavejšou témou, ktorú si Emir Kusturica v roku 1985 vybral pre svoj debut Otec na služobnej ceste. V našich kinách sa film po dvadsiatich rokoch objavuje vďaka Projektu 100.
Ironický názov napovedá osud hrdinov. Bezvýznamná veta vo vlaku privedie Mešu, otca rodiny, k zatknutiu a následne do pracovného tábora. Nechce zraniť svojich synov, preto spolu s manželkou predstierajú, že odchádza na služobnú cestu. Zatiaľ, čo deti očakávajú jeho návrat, otec tvrdo pracuje a matka sa snaží sama uživiť potomkov. Kusturica sleduje každodenný život rodiny bez otca z pohľadu mladšieho syna Malika. Sila filmu je práve v úprimnosti a prostote chlapcovho vnímania reality: vzťahov trápiacej sa matky, otca sukničkára, svojského dedka, strýka udavača a brata, ponoreného do sveta filmu. Politická téma je skôr odrazovým mostíkom, pozadím skúmania „normálnej“ rodiny, konfliktov detského a dospeláckeho sveta. Režisér je výborným pozorovateľom. Nikoho neodsudzuje, postavy vo filme s odstupom času hodnotia samy seba (napríklad tragikomický pokus o obesenie sa na šnúre od splachovača). Spoločným menovateľom oboch svetov je magickosť a humor, aj keď oveľa jemnejší než v ďalších Kusturicových filmoch. Dodáva ťažkým situáciám veľké čaro, filmu humanizmus a divákom poznanie. Režisér za film získal Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes.
Eva Michalková