ŠIMO: Kniha o Jankovi Zacharovi je hriešne skromná

Chmelár, Šimo, Zachara

Foto: SITA

BRATISLAVA 26. januára (WEBNOVINY) - Úvod 38. valného zhromaždenia Slovenského olympijského výboru (SOV) patril nevšednej slávnosti - krstu monografie známeho športového publicistu Mariána Šimu s názvom "Zlatá za život". Je to životný príbeh najstaršieho žijúceho slovenského olympijského víťaza a medailistu, 81-ročného pästiarovi Jána Zacharu, ktorý si na OH 1952 v Helsinkách vybojoval zlatú medailu v hmotnostnej kategórii do 57 kg.

"Bolo to pre mňa dnes také zvláštne. Po dlhých 58 rokoch som mal v rukách opäť rukavice, v ktorých som boxoval vo finále olympiády v Helsinkách. Priznávam, ani v tom najodvážnejšom sne som si nemyslel, že sa takejto peknej chvíle ešte dožijem," úprimne sa vyznal vždy usmievavý rodák z Kubrej pri Trenčíne, ktorý napriek ôsmim krížikom na pleciach v Dubnici stále pomáha pri kondičných cvičeniach detí, dospelých i čerstvých dôchodcov, ktorí sú od neho minimálne o 20 rokov mladší. "Všetci, ktorí sa chcú hýbať, sú v telocvični vítaní a ja stále medzi nich rád zájdem. Kým je o mňa záujem, tak pomáham, koľko viem a môžem. Kým mi zdravie ako-tak slúži," tvrdil dlhoročný tréner mladých dubnických pästiarov, atlétov či tenistov.

"Dávno sa toľko mladých ľudí nezaujímalo o moje helsinské víťazstvo ako dnes. Stál som pred týmto publikom prevažne mladých ľudí a tešil som sa, že sa interesujú o takého starého človeka ako som ja," povedal hneď po krste bývalý dlhoročný československý reprezentant a účastník OH 1952 v Helsinkách (zlato) a 1956 v Melbourne (štvrťfinále), ktorý v ringu absolvoval viac ako 500 majstrovských zápasov.

"Keďže o mne bolo známe, že pri mojej subtílnej postave som nemohol mať žiadny zabijácky úder, musel som každého súpera zdolať svojou technikou a umením - na body. Preto som musel vedieť uhýbať pred tvrdými údermi, v ringu veľmi dobre tancovať nohami a šermovať rukami. Ja som mal vždy radšej, keď som súpera porazil na body a nie k. o. Dnes sa však box uberá úplne iným smerom. Chodia naň ľudia, ktorí chcú vidieť neľútostný tvrdý boj - a mnohokrát na hranici únosnosti. Chcú vidieť krv, zranenia. Tvrdo povedané: úplné dorazenie súpera. To nikdy nebol môj štýl. Dnes sa už technický box v zmysle fair play a rytierskeho správania sa medzi športovcami nenosí. Žijeme veľmi zvláštnu dobu, pre ktorú som ja už iba starý človek, hoci mám olympijské zlato," vyznal sa úprimne zo svojich pocitov Ján Zachara.

Ešte počas aktívnej boxerskej kariéry nastúpil v Dubnici do hutníckej výroby a vydržal tam dlhých 29 rokov a štyri mesiace. Od roku 1972 musel vo svojej útlej postave nájsť fyzické a psychické sily nie iba na civilné zamestnanie a tréning mladých talentov, ale aj na starostlivú opateru ťažko chorej manželky. "Nikdy som sa nesťažoval, no mal som aj obdobie, keď mi na každom kroku pripomínali moje olympijské zlato, ale nič - žiadne výhody, ani úžitok - som z toho nemal. Každá delegácia, čo prišla do našej fabriky, sa aspoň na chvíľu pristavila pri mne vo výrobe. Oni z toho mali zážitok, veď si podali ruku s olympijským víťazom, ale ja som z toho nijako neprofitoval. Vtipne som vtedy hovoril: z majstra športu sa stal majster šrotu. Robil som na pracovisku, kde sa šrotovalo staré železo, ktoré sme pridávali do hutníckych pecí," skonštatoval s typickým plachým úsmevom Ján Zachara.

"Písať knihu o výnimočnom živote vzácne skromného Janka Zacharu bolo pre mňa veľkým zážitkom. Vzhľadom na silu tejto výnimočnej osobnosti je to však hriešne skromná kniha. Ján Zachara je veľmi vzácny človek. Je poctivý, skromný, ústretový, čestný a najmä neuveriteľne ľudský. Navyše, je výborný rozprávač, ktorý o každej etape svojho vyše 80-ročného života môže bez rozpakov kedykoľvek smelo hovoriť. Janko Zachara nemá vo svojom živote žiadnu etapu, o ktorej by nechcel hovoriť, alebo nebodaj, ktorú by chcel zamlčať. Celý svoj neľahký život prežil ako priamy človek a rovný chlap. Pri písaní knihy sa nevyhol ani okamihov, keď mu bolo v športe a v živote veľmi ťažko. Robiť s ním knihu bolo krásne. Horšie však bolo dať dokopy na malom priestore všetko, čo Ján Zachara prežil," povedal pre agentúru SITA autor knihy Marián Šimo.

"Vzácnym okamihom bol aj slávnostný akt krstu našej knihy "Zlatá za život", lebo Janko Zachara pri ňom po dlhých 58 rokoch opäť mal na svojej pravačke natiahnutú jednu z rukavíc, v ktorých v roku 1952 v Helsinkách získal zlatú medailu. Ľavú rukavicu mal na ruke natiahnutú prezident SOV František Chmelár, druhý aktér krstu. Sú to rukavice dánskeho výrobcu, ktoré boli špeciálne urobené iba na jeden pästiarsky zápas - na finálový duel OH 1952 v Helsinkách. Teda na najcennejší súboj, ktorý Janko Zachara vo svojej bohatej športovej kariére vybojoval, a v ktorom získal olympijské zlato. Neskôr ich ochotne daroval Múzeu telesnej kultúry SR. "Aj to veľa hovorí o jeho vzácnej povahe a charaktere," zdôraznil Marián Šimo.



SITA