Severské krimi Čo je ľudské

Jørgen Brekke vytvoril mimoriadne silnú dvojicu vyšetrovateľov. „Brekkeho schopnosť vybudovať príbeh a okoreniť ho ďalšími prvkami, aby všetko zapadlo do jedného celku, nadchne každého čitateľa. Detektívny autor, na ktorého nezabudnete," napísal o ňom Trønder-Avisa.

Policajného inšpektora Singsakera nedávno opustila manželka Felicia. Teraz sa však rozhodne vrátiť k nemu, ale akoby jej v tom chcelo zabrániť počasie. Lietadla nelietajú, vlaky nejazdia a tak si Felicia musí požičať auto. Vyráža na sever, no po ceste zmizne v snehovej búrke...

Na ostrove Hitra vybuchol starý dom. Reťaz udalostí a náhod sem privádza aj inšpektora Singsakera, ktorý pátra po svojej nezvestnej manželke. Niekoľko hodín po explózii sa ocitá vo vyhorenom dome, vedľa neho leží mŕtvy muž a on mieri brokovnicou na ženu sediacu na pohovke. Odvtedy, ako zmizla Felicia, sa toho stalo očividne veľa.

Ľahkovážny študent, čo sa rád zabáva, chladnokrvný policajt, žena na úteku a chlap, ktorý vie, ako z ľudí vymlátiť peniaze − všetci hrajú v tomto zamotanom príbehu dôležitú rolu. V príbehu, v ktorom uviazol aj Odd Singsaker a Felicia Stoneová.
Čo je ľudské je príbeh o zločinoch a zločincoch, o vášni a ľahostajnosti a o štyroch osobnostných typoch. O veciach, ktoré nás robia takými, akými sme.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu na
www.severskekrimi.sk.

Jørgen Brekke je nórsky spisovateľ, autor detektívnej série s inšpektorom Singsakerom. Prednášal o vzdelávaní, neskôr pracoval ako novinár na voľnej nohe. Za svoj debut V ľudskej koži získal cenu Norlis za najlepší debut roka, ako aj cenu Nová krv za najlepší kriminálny debut. Po prvej knihe série nasledovala druhá s názvom Uspávanka a teraz je tu tretí diel Čo je ľudské.
Je autorom piatich detektívnych románov, v ktorých sa súčasnosť prelína s dávnejšou minulosťou.

Začítajte sa do novinky Čo je ľudské:

„To veru nie je žiadna detektívka,“ ozvalo sa z obhorenej pohovky. „To bol predsa triler. Čo ja viem... či nie? Trilery nemusím. Detektívky mám rada. Srší z nich taký zádumčivý pokoj. Ale toto bolo príliš trilerové. Čo poviete?“
Zvyšok miestnosti načisto zničil výbuch. Rozbil sklo na oknách. Od mora vanul vlhký a slaný vietor, všade bolo cítiť spáleninu. Mierila pištoľou na inšpektora Singsakera a neprítomne sa usmievala. Akoby nič z toho, čo sa stalo, nebolo skutočné.
„Mne sa to videlo ako detektívka,“ odpovedal Singsaker.
Pištoľ sprvu nemierila priamo naňho, len jeho smerom. Na podlahe medzi nimi ležala brokovnica a ľudské telo. Singsaker uvažoval, ako je možné, že sa dokáže takto odosobniť. Hovoriť o tom, čo sa stalo, ako o jednotlivých scénach v akomsi filme.
„Viem, že máte chuť zastreliť ma, ale aj to, že ako policajt trváte na istých zásadách, ktoré neporušíte. Zjednoduším vám to: zodvihnite tú brokovnicu!“
Singsaker stál a ani sa nepohol. Takmer dovidel do ústia pištole, ktorá bola šesť, sedem metrov od neho.
„Zodvihni tú brokovnicu, inak ťa zastrelím.“ Hlas sa jej nechvel. Bol plochý a bezvýrazný.
Singsaker spravil dva kroky dozadu, ešte stále nevedel, čo spraviť. Stál obkročmo nad brokovnicou. Srdce mu búchalo...
Dva týždne po tom, ako sa to stalo...
Odd Singsaker zavrel oči, aby si to dokázal lepšie vyvolať z pamäti. Teraz ich otvoril. Zdalo sa mu, akoby sa čas odvtedy, ako stál v tom dome s brokovnicou pri nohách, zastavil. Sedel vo výsluchovej miestnosti s Kurtom Melhusom, vyšetrovateľom z úradu inšpekčnej služby. Vypytoval sa ho na to, čo sa stalo.
„Čo si cítil, keď si tam stál? Mohol by si mi to opísať?“ spýtal sa Melhus a pozrel sa naňho pátravým pohľadom.
„Neviem, čo som cítil,“ odpovedal popravde Singsaker.
„Bola to nenávisť?“
„Ak mám byť úprimný, neviem. Nenávisť je pre mňa príliš abstraktný pojem.“
„Nikdy si k nikomu necítil nenávisť?“
„Neviem.“
„A čo láska? Počas tohto výsluchu sme sa rozprávali aj o láske, o tvojom vzťahu s Feliciou Stoneovou.“
„Áno,“ povedal Singsaker a z tesnej miestnosti sa mu klaustrofobicky zatočila hlava.
„Nenávisť je protikladom lásky, či nie?“ Zdalo sa, že Melhusa táto téma naozaj zaujala.
„Nič nie je protikladom lásky. Keď miluješ, neexistuje k tomu protiklad. No... možno smútok,“ pripustil Singsaker a uprel pohľad do stola.
„Skutočne si to myslíš? Nuž, hovorí sa, že láska nepozná protivníka,“ povedal Melhus.
„Neviem, či existuje nenávisť. Ale nechajme to tak. Asi som bol nahnevaný, zúril som.“
„A tak si zodvihol tú brokovnicu?“
„Áno, zodvihol som ju a namieril som,“ povedal Singsaker.
„A potom, čo sa stalo potom?“
„Potom som povedal: Vieš, že ťa nikdy nezabijem. Nie predtým, ako mi povieš, kde je Felicia a čo si s ňou spravila.“

1.časť
Hlien

Zima plní telo hlienom.
Hippokrates

Deň predtým, ako sa to stalo...
Dobre sa na toho chlapca pozri. Koľko má rokov? Jedenásť? Trinásť? Taký mätúci vek.
Keď spí, tvár má ešte stále ako malé dieťa. Je v obchode, v zadnej miestnosti. Hlavu má položenú na písacom stole, po líci mu stiekla slina a zanechala na ňom vlhkú slimačiu stopu. Na obrazovke bliká videohra, pri ktorej zaspal. Zrejme sa mu zunovala. Možno dúfal, že sa mu bude snívať čosi zábavnejšie. Nevieš, čo sa mu odohráva v hlave. Z času na čas sa strhne ako spiaci pes. Má jemné čierne vlasy, leží na nejakej knihe. Je to zriedkavé španielske vydanie Dona Quijota a iných diel od Pierra Menarda. Slina zanechala na obálke fľak, vyzerá ako myšlienka, otázka, ktorá sa vpíja do papiera. Čo na to povie jeho otec?
V kuchyni sa poobzeral, či niekde neuvidí nejaký pohár, ale skrinky boli úplne prázdne. Len prach a mastné fľaky. Vodovodná batéria sa najprv zachrípnuto rozštekala, nechal odtiecť hrdzavú vodu a čakal, kým sa prečistí. Potom sa sklonil a napil sa. Keď uhasil smäd, odpľul si do výlevky a sledoval, ako hlieny obmýva prúd vody. Znovu otvoril skrinku. Niečo si tam predtým všimol.
Na spodnej poličke ležala anglická detská kniha Charlie the Choo-Choo. Nechali ju tu ľudia, ktorí tu bývali. Vybral ju a oprášil gumenými rukavicami. Keď v nej zalistoval, objavil starú vyblednutú fotku, ktorú ktosi používal ako záložku. Bolo na nej dievčatko s vrkôčikmi. Stálo v obývačke a nebojácne sa usmievalo. Fotograf však nezaostril naň, ale na kreslo za ním, na ktorom bol prevrhnutý pohár s vínom. Pokrčil dievčatko a vopchal si ho do vrecka.
V obývačke prekročil brokovnicu a zamieril k ďalekohľadu na parapete, bol to Zeiss Victory Diascope 85 T FL. Model z roku 2011.
Stále mal na rukách natiahnuté gumené rukavice a prihladil si vlasy. Naposledy sa pozrel na obchod na rohu dole na ulici, do cestovnej tašky vložil brokovnicu s odpílenou hlavňou, ďalekohľad a skladaciu trojnožku a zanechal byt rovnako prázdny, ako bol, keď doň vošiel.
Snežilo a fúkal silný vietor. Metelica, ktorá sa prehnala mestom začiatkom týždňa, sa vrátila, ale vraveli, že nebude dlho trvať. Keď prešiel cez ulicu, zastal pred dvermi obchodu a otriasol zo seba sneh, ktorý mu napadal na plecia a kapucňu. Tá bunda nebola dobrá kúpa. Na jeseň si ju obliekol na túru a načisto mu premokla.
Na okienku z vnútornej strany dverí visela fľakatá lepenková tabuľka. Zatvorené, bolo na nej napísané písmom schyľujúcim sa nabok.
Vošiel dnu.
Majiteľ obchodu Isaac Casaubon sa naňho ospalo zahľadel.
Položil cestovnú tašku na zem.
„Nevideli ste oznam?“
„Videl. To sa mi hodí.“
„Neviem, či sme sa pochopili. Dnes zákazníkov neprijímam.“
„Chápem. Ja nie som zákazník.“ Otočil sa, dal si dole kapucňu a zamkol. „Teraz už žiadni zákazníci neprídu,“ povedal, zodvihol tašku a zamieril k pokladnici.
„Kto ste?“ Muž už nevyzeral ospalo.
Naklonil sa ponad pult. Casaubon sedel na vysokej stoličke. Ich dych neviditeľne splýval v priestore medzi nimi.
„Poďte, pozrieme sa z okna von,“ povedal a položil mu ruku na plece.
Casaubon vstal a schúlil sa, akoby mal na ramenách závažie.
„Čo chcete?“
„Len poďte.“
Váhavo ho poslúchol.
„To je teda počasie,“ povedal. „Takmer nedovidíme na činžiaky na druhej strane ulice.“
„Čo odo mňa, kurva, chcete?“ zažmurkal Casaubon nervózne.
„Viete, kto býva v rohovom byte na treťom poschodí?“
„Ako to mám vedieť? Koho to zaujíma?“
„Nikoho...“