Severské krimi Chlapec pri dverách

Túto otázku kladie napínavý psychologický triler Chlapec pri dverách zasadený do tajomného škandinávskeho prostredia.

Cecilia Wilborgová má všetko – milujúceho manžela, dve krásne dcéry a závideniahodný dom v bohatom nórskom mestečku Sandefjord – a všemožne sa snaží, aby to tak ostalo. Možno až príliš.

Jej dokonalý život zrazu naruší neznámy chlapec, ktorého rodičia zabudli vyzdvihnúť po hodine plávania. Cecilia si tam prišla po svoju dcéru, no na chlapca akoby niekto zabudol a tak ju poprosia, či by ho nevzala domov. Dajú jej aj presnú adresu.
Cecilia je predsa len matka, má silný ochranársky a materský pud, a hoci jej kontrolka kdesi v zadnej časti mozgu hovorí – nerob to, daj si pozor...

Jeho prítomnosť môže privolať nanajvýš neželané spomienky z minulosti; ten chlapec by ma mohol úplne zničiť, a tomu musím za každú cenu zabrániť...

...napokon to urobí. Cecilia neochotne súhlasí, že ho odvezie domov.
Na jeho adrese však nájde iba prázdny, opustený dom. Po rodičoch, či príbuzných akoby sa zľahla zem. A ani chlapec jej v hľadaní nijako nepomáha...

Všetko je však úplne inak. A Cecilii sa zmení život. Pritom už toľkokrát si vravela, že to povie manželovi Johanovi. Proste mu v jedno skoré ráno pošepká do ucha veci, ktoré mu nikdy nepovedala. To, čo urobila. Možno by ju aj naďalej držal, možno by ju neprestal milovať a ostal by s ňou... Teraz je však už neskoro.

„Chlapec pri dverách je ako klbko udalostí a klamstiev, ktoré sa postupne rozmotáva a to naozaj napínavým spôsobom. Doslova ma nútil neprestať čítať. Aj v tomto psychotrileri sa ukazuje stará múdrosť, že pravda vždy vyjde na povrch a môže človeka oslobodiť,“ povedala o knihe moderátorka Aneta Parišková.

Krimi Chlapec pri dverách prináša
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
 

Začítajte sa do novinky Chlapec pri dverách:

Je utorok, budím sa podráždená. Ak mám byť úprimná, stáva sa mi to často, ale dnes je to horšie ako zvyčajne. V prvom rade preto, lebo sa budím sama – Johan išiel už po tretíkrát tento mesiac do Londýna – a v druhom rade preto, lebo je október a takmer do deviatej bude úplná tma. S nevôľou vyleziem z postele, chvíľu stojím pri okne a hľadím na prístav. Ešte nie je ani sedem, ale na opačnej strane zálivu sa už dlhý rad áut pomaly posúva k diaľnici. Od vody v prístave sa cez hrozivo tenkú vrstvičku ľadu matne odráža mesačný svit. Zdola počujem, že moje dcéry sa už začali hádať. Letmo pozriem na mobil, je plný správ a zmeškaných hovorov, ale teraz sa nimi skrátka nedokážem zaoberať. Pri tom všetkom, čo sa deje, som sa minulý týždeň ledva dostala do kancelárie, ale dnes tam zájdem.
            Niekoľkokrát sa prehnane zhlboka nadýchnem a nespúšťam pohľad z mesiaca, ktorý je stále vysoko; tajomstvo zvládania stresu vraj spočíva v uvedomovaní si prítomného okamihu. Snažím sa vidieť Sandefjord taký, aký je v lete, vtedy je naozaj radosť stáť pri tomto okne a pozorovať pokojný, idylický vnútorný prístav plný motorových člnov v jasnom svetle neskorého popoludnia. Slnko tu svieti častejšie než takmer na ktoromkoľvek inom mieste v Nórsku, no musím povedať, že zimy sú tu výnimočne sychravé a pochmúrne. Podľa predpovede môžeme dnes popoludní očakávať ďalší prudký lejak, ale zatiaľ je vonku chladno a jasno. Ešte zopár ráz sa zhlboka nadýchnem a duševne sa pripravím na všetko, čo ma dnes čaká. Každý má zrejme raz za čas pocit, že sa naňho rúca celý svet.

            V mojom svete je utorok mizerný deň. Najmä teraz, keď sa od nás Marialuz rozhodla odísť v polovici obdobia, na ktoré sme s ňou boli dohodnutí, a ja som ostala bez opatrovateľky. S týmito ľuďmi je to ani z voza, ani na voz. Nie som práve šťastím bez seba, že mám doma niekoho cudzieho, ale celkom určite mi nevyhovuje, ak musím všetko zvládať sama. To sa jednoducho nedá. Hlavne v utorok, keď majú obe dievčatá mimoškolské aktivity každá na opačnej strane mesta. Nicoline chodí na piatu na balet a Hermine má o šiestej plávanie. Nicoline končí o pol siedmej, ja musím ísť do mesta po ňu a zoberiem ju na plaváreň, kde sedíme na škaredých plastových stoličkách a do štvrť na osem sa dívame, ako sa malé deti čľapkajú vo vode. Nicoline mrnčí celú polhodinu, čo sme tam, a prestane len ak jej dám svoj mobil, aby mohla pozerať videá o tom, ako si spraviť make-up, a kúpim jej k tomu nejakú sladkosť, čo, pravdaže, vždy spravím.
            Dnes večer som mimoriadne vystresovaná a popudlivá, lebo v práci sa veci nevyvíjali celkom podľa plánu. Pre svojich klientov robím doslova prvé aj posledné, no i tak si nájdu dôvod sťažovať sa. Angela Salomonsenová dnes mala tú drzosť mi poslať mail, v ktorom tvrdí, že tie ručne šité fialové hodvábne vankúše, čo som pre ňu objednala z Lyonu, vyzerajú vo svetle jej zimnej záhrady ako bledosivé, a žiada ma, nech jej okamžite zavolám, aby sme to mohli prediskutovať. S takýmito vecami sa musím zapodievať ako interiérová dizajnérka v bohatom meste plnom rozmaznaných a znudených domácich paničiek. Občas sa mi zdá ako zázrak, že vôbec pracujem, keď vezmeme do úvahy, že mám dve malé deti, manžela, ktorý je neustále na cestách a nijakú opatrovateľku. Niežeby som naozaj musela, ale mám svoju prácu celkom rada, a môj životný štýl je finančne veľmi náročný. Navyše, v mojich kruhoch sa považuje trochu za lenivosť, ak človek nechodí do práce. Jedine že by ste doma piekli cupcaky a blogovali o tom, čo teda ja nerobím, keďže neznášam cupcaky aj blogy.
            Vonku silno prší, a ako tak hľadím na prúd vody, čo šľahá do presklenej steny za bazénom, príde mi na um, že už si ani nepamätám, kedy naposledy sme mali deň bez dažďa. Október je zrejme na mnohých miestach takýto, ale nazdávam sa, že patrím k ľuďom, ktorí sú výnimočne citliví na ponuré nebo a usmoklené, veterné počasie – narodila som sa v znamení býka a potrebujem, aby prostredie, v ktorom sa pohybujem, bolo za každých okolností príjemné.
            Keď sa deti zoradia pri metrovej skákacej doske, moju pozornosť zaujme jeden malý chlapec. Vlastne ani neviem prečo. Je výrazne menší ako ostatné deti a má hladkú tmavoolivovú pokožku. Pohojdáva sa na pätách, šúcha si ramená, ale na tvári sa mu vôbec nezračí roztopašný výraz, aký majú ostatné deti, ktoré čakajú, kým na ne príde rad. Pôsobí vystrašene. Poobzerám sa a medzi ostatnými dospelými, čo čakajú v prekúrenej, zaparenej miestnosti skúšam nájsť jeho rodičov – nezdá sa mi, že by som ho tu predtým videla. Je tu matka tej bucľatej Sary, ktorej sa zakaždým snažím vyhnúť – od viacerých ľudí som počula, že zúfalo túži po spoločnosti a posledné, čo potrebujem, je, aby sa na mňa prilepila nejaká neodbytná mamička. Tam je zas Emrikov otec – príťažlivý chlapík, kedysi dávno to bol môj spolužiak zo školy a teraz je z neho policajt. Občas naňho letmo pozriem a vzápätí rýchlo uhnem očami. Cítim, že na mňa hľadí, no počkám o desať sekúnd dlhšie, ako by som chcela, a až potom mu pohľad opätujem. Venujem mu sotva badateľný úsmev a on sa okamžite usmeje tiež, ako vďačné šteniatko. Teraz už sa správam slušne, i keď mi to nepadne ľahko; no boli časy, keď by som z tejto našej hry bola od vzrušenia celá bez seba, možno by som si rozopla vrchný gombík na blúzke a pomaly prešla jazykom po zadnej strane zubov. Prezerám si ostatných rodičov, skúmam, ku komu by chlapec mohol patriť, a nápadne ignorujem žiadostivý pohľad Emrikovho otca.
            Sú tu starí rodičia Amalie, Hermininej najlepšej kamarátky zo školy, sedia tesne vedľa seba a jedia sušienky zo starej, vyblednutej červenej dózy. Neďaleko dverí sedí štíhla červenovláska, na bielej, pehami posiatej hrudi jej v horúčave rozkvitajú červené škvrny. Aj ona chlapca uprene pozoruje, takže odhadujem, že to asi bude jeho matka, hoci ma mierne prekvapí, keď si pomyslím, že to dieťa mala zaiste s nejakým miešancom; ak má ten chlapec takú tmavú pleť, jeho otec musel byť ešte tmavší, a táto žena na prvý pohľad nevyzerá ako niekto, koho priťahujú exotické typy.
            Nik iný tu nie je; predpokladám, že ostatní rodičia sú na parkovisku, rozhodli sa, že ostanú s novinami v bezpečí svojich áut a radšej budú počúvať bubnovanie dažďa než piskľavé detské výkriky pretínajúce ťažký, horúci vzduch.
            Lekcia plávania sa po dvoch neveľmi vydarených pokusoch o potápanie napokon skončí a Hermine podíde ku mne s Nicoline.
            „Videli ste to?“ Hermine sa žiarivo usmeje a odhalí zívajúcu štrbinu, v ktorej chýba šesť zubov.
            „Úžasné,“ zhodnotím, zdvihnem sa, pozbieram naše veci a pobádam k odchodu Nicoline, ktorá sleduje, ako si desaťročná Američanka na drobnú tváričku nanesie hustú vrstvu krycieho krému a potom si ju začne profesionálne kontúrovať. „Bež sa rýchlo prezliecť, počkáme ťa vo vestibule.“
            Hermine sa s prezliekaním vôbec neponáhľa a ja s Nicoline ju netrpezlivo čakáme v tehlami obloženom vestibule a hľadíme na zvislé prúdy dažďovej vody, čo sa premávajú hore-dole po parkovisku ako tanečníci. Raz za čas pozriem na hodinky. Hermine sa objaví o pol ôsmej s čerstvo vyfénovanými vlasmi a ružovým leskom na perách, napriek tomu, že za okamih vonku celá zmokne.
            Medzi prstami už takmer cítim štíhlu, chladnú stopku vínového pohára a pri pomyslení, ako dlho sa ešte budem musieť s dievčatami dnes naťahovať, sa ma zmocňuje mierna hystéria. Keď vychádzame z plavárne, začnú sa o niečom hádať a ich prenikavé škriepiace sa hlasy a hukot dažďa prehlušia ďalší zvuk, ktorý si všimnem až niekoľko krokov od budovy. Náhlivo sa obzriem a zbadám recepčnú, postaršiu unavenú paniu s kučeravými sivými vlasmi a svetrom, na ktorom stojí „Šťastný Halloween“. Volá moje meno prekrikujúc lejak a posunkami mi naznačuje, aby som sa vrátila. Typické – niektorá z mojich dcér si istotne čosi zabudla.
            „Vy ste Cecilia, však?“ pýta sa, keď vojdem dnu, celá premočená. Vidím, že je tam aj ten malý chlapec, ktorého som si všimla pri bazéne. Sedí na lavičke, zíza do zeme a z vlasov mu na hnedé kachličky kvapká voda.
            „Áno.“
            „Totiž, myslela som... či by ste nemohli vziať tohto chlapčeka domov. Nikto poňho neprišiel.“
            „Ako to myslíte, že poňho nikto neprišiel?“
            Recepčná podišla k dverám, kde som stála, a stíšila hlas takmer až do šepotu, ukazujúc na chlapca na lavičke.
            „Možno sa stalo nejaké nedorozumenie... Ten chlapec pozná svoju adresu. Býva na polostrove Østerøya, skontrolovala som to a zdá sa, že od vás by to nemalo byť ďaleko.“
            „Prepáčte, ale skutočne mi to vôbec nevyhovuje,“ vravím a upriem pohľad, tentoraz túžobný, do temnej, upršanej noci. „Nemôže ho odviezť niekto iný? Bola tam jedna žena, čo vyzerala, že je jeho matka.“
            „To celkom určite nie, všetci už odišli.“
            Dočerta s Hermine a jej fénovaním.
            „Volali ste jeho rodičom?“
            „Áno. Preplo ma to priamo do odkazovej schránky.“
            „Nemôže ísť autobusom alebo čo?“
            Recepčná ma obdarí chladným pohľadom a ponad moje plece sa veľavravne zahľadí na prudký lejak za dverami.
            Nicoline a Hermine sa s otvorenými ústami nechápavo dívajú najprv na mňa, potom na chlapca, na recepčnú a späť na mňa. Nedokážu si ani len predstaviť, že by po ne po skončení krúžku nik neprišiel, a ani nemajú dôvod. Čo sú to za rodičia, čo si neprídu vyzdvihnúť vlastné dieťa? Niektorí ľudia by sa naozaj nemali rozmnožovať.
            „Dobre,“ odvetím. „Pravdaže ho odveziem.“ Pozriem na chlapca a čakám, že sa zdvihne a pôjde s nami k autu, ale on ďalej sedí a zíza na podlahu.
            „Ešte nikdy som ho tu nevidela,“ hovorím recepčnej. „Ako sa volá?“
            „Tobias,“ odvetí. „Začal sem chodiť len pred pár týždňami. Má osem, ale na svoj vek je trochu primalý a predtým veľa neplával, tak sme ho zaradili k sedemročným.“
            „Rozumiem.“ Snažím sa nemyslieť na to, že neschopnosť jeho rodičov o polhodinu oddiali môj plán schúliť sa pri kozube a dopriať si veľký pohár chabliského, než sa Johan vráti domov. Podídem k nemu.