Šavarš Karapetjan: skromný superhrdina z Arménska sa stal hitom internetu

Muž, ktorý sa narodil v roku 1953, si za svoju športovú kariéru pohrával so súpermi ako mačka s myšou. K úspechom, ktoré sme spomenuli vyššie, si ešte pridajte trinásť titulov majstra Európy a sedem majstra Sovietskeho zväzu. Nikto na neho nemal.

Arménsko však mala ešte iný dôvod, prečo ho oslavovať. A bol oveľa, oveľa väčší ako jeho športové výkony.

Za všetko mohol jeden septembrový deň v roku 1976.

Znovu a znovu pod hladinu. Až do omdletia
Karapetjan si vtedy išiel v rámci tréningu zabehať k jerevanskému jazeru. Tak, ako bol zvyknutý: dvadsať kilometrov s 20 kilogramovou záťažou. Všetko ale dopadlo celkom inak.

Stačili s tímom zdolať len pár kilometrov, keď zbadali, ako sa do jazera rúti s ohlušujúcim rámusom trolejbus miestnej hromadnej dopravy. Skončil cez dvadsaťpäť metrov od brehu v hĺbke desiatich metrov. Vnútri stroja bolo v ten okamih deväťdesiatdva bezmocných cestujúcich.

Karapetjan nepremýšľal ani na sekundu. Bratovi, ktorý bol s ním, len zavelil, aby sa postaral o ľudí, ktoré vytiahne na hladinu, strhal zo seba oblečenie a skočil do studenej vody.

Keď sa blížil k potopenému stroju, viditeľnosť bola na nule. Len po hmate sa dostal k zadným dverám, do ktorých potom ako zmyslov zbavený kopal, kým nerozbil sklo, ktoré ho delilo od uväznených pasažierov. Potom schmatol prvého cestujúceho a vytiahol ho na breh. A znovu a znovu sa zase potápal dole pre ďalšie.

"Keď som sa vynoril, mal som len niekoľko sekúnd na nádych a hneď som sa zase vracal pod vodu," spomínal v rozhovoroch s novinármi Karapetjan. Vždy, keď vytiahol ďalšieho pasažiera, odovzdal ho na hladine bratovi a trénerovi, ktorí v nafukovacom člne prevážali bezvládne obete nehody na breh.

Po príchode miestnej záchranné zložky si myslel, že jeho práca skončila. Plietol sa, čakali ho ďalšie nekonečné minúty pod vodou - vybavenie záchranárov bolo totiž v tak žalostnom stave, že im nedovoľovalo ponoriť sa.

Karapetjan preto pokračoval ďalej. Každých tridsať sekúnd vytiahol na hladinu jedného človeka. Pod vodou vraj okolo seba hmatal a snažil sa zachytiť mŕtvolne ovisnutej končatiny uväznených obetí.

V robotickej práci pokračoval neuveriteľných dvadsať minút a nad hladinu dostal cez štyridsať ľudí. Na konci bol tak vyčerpaný, že na malú chvíľu omdlel a na hladinu vytiahol v pominutí zmyslov aj jedno zo sedadiel trolejbusu, pod vodou totiž nepoznal, že to nie je človek. Tento omyl ho potom mnoho rokov strašil v snoch, vyčítal si, že keby si včas všimol, čo ťahá na hladinu, mohol zachrániť o jedného človeka viac.

Posledné minúty vo vode pre neho museli byť neskutočným utrpením. Ani si nevšimol, že je škaredo porezaný na nohách, drtilo ho tiež ťažké podchladenie.

Po takmer hodine dorazil k jazeru žeriav, ktorý mal za úlohu vyzdvihnúť trosky zničeného stroja. Všetci prizerajúci ho odrádzali od toho, aby sa do vody ešte naposledy vrátil, on ale schmatol lano žeriavu a zasunul ho skrz vrak. Vyplával na hladinu, dosápal sa do člna a vysilením omdlel.

Keď sa po viac ako mesiaci prebral v nemocnici, mal za sebou zápal pľúc a ťažkú ​​otravu krvi. Zo zástupu ľudí, ktoré vytiahol z vody, ich prežila celá dvadsiatka.

Mnohí by po takomto zážitku mysleli len na svoje zdravie, on sa však rozhodol vrátiť späť k športovej kariére. Musel síce bojovať s následkami zápalu pľúc, aj tak ale dokázal naposled prekonať svetový rekord. Keď vycítil, že je jeho kariéra pod vodou na konci, stal sa trénerom.

Ak čakáte, že toto je koniec príbehu o neohrozenom športovcovi, pletiete sa. Nebol to posledné dôkaz jeho odvahy - a nebol vlastne ani prvý.

"Bol som jednoducho najbližšie."
Prvýkrát ho testu statočnosti a duchaprítomnosti vystavil osud dva roky pred tragédiou s trolejbusom. Spolu so svojím tímom sa vracal autobusom z tréningu, zradný Jerevanský kopec sa ale ukázal pre staručký stroj neprekonateľnou prekážkou. Vodič sa preto rozhodol v prudkom stúpaní zastaviť a ísť všetko skontrolovať. Nikto sa už nedozvie, či ručnú brzdu len zle potiahol, alebo jednoducho vypovedala službu, mnohatonový stroj sa každopádne začal veľkou rýchlosťou posúvať smerom k zvodidlám a prudkému zrázu.

Ani vtedy neváhal Karapetjan ani sekundu. Bleskurýchlo sa zdvihol zo sedadla a rukou rozbil sklo, ktoré oddeľovalo kabínu vodiča od priestoru pre pasažierov, pretiahol sa k volantu a strhol riadenie smerom do svahu. Možno vtedy zachránil všetkých pred istou smrťou. "Bol som jednoducho najbližšie," vyjadril sa po incidente v rozhovore s novinármi.

A ona skromnosť mu vydržala po celý život, nad svojou odvahou mával rukou aj po záchrane cestujúcich z trolejbusu aj po poslednej výzve, ktorú mu osud pripravil.

Bolo to v roku 1985 a vykračoval si vtedy blízko jerevanského športového areálu. Znenazdania ale zbadal plamene. Vybehol ústrety besniacemu živlu a z areálu zachránil niekoľko ľudí. Keď sa dovnútra vracal naposledy, ozval sa ohlušujúci výbuch. Z tejto záchrannej misie si Karapetjan odniesol ťažké popáleniny, po nej mu však osud priznal právo na pokojnejší život.

Karapetjan si ho užíva v Moskve, kde si s manželkou založil obuvníctvo trefne pomenované Druhý dych.