Samuel Cambel sa zanietene venoval skúmaniu slovenského jazyka

Slovenská Ľupča/Bratislava 24. augusta (TASR) - Jazykovedec, dialektológ a odborný publicista Samuel Cambel začiatkom 20. storočia významne prispel ku kodifikácii modernej spisovnej slovenčiny. V stredu 24. augusta uplynie 160 rokov od jeho narodenia.


Okrem jeho zásluh na ustálení pravopisnej normy spisovnej slovenčiny sa zapísal do dejín slovenskej folkloristiky tým, že ako prvý zaznamenal texty ústnej prozaickej tvorby prostredníctvom odborných zberateľských metód. Cambelov exaktný prístup a metóda terénneho výskumu zásadne ovplyvnili ďalšie smerovanie a vývin folkloristického bádania.

Samuel Cambel sa narodil 24. augusta 1856 v Slovenskej Ľupči. Po gymnaziálnych štúdiách začal študovať právo na univerzite v Budapešti, v roku 1877 však prešiel na filozofickú fakultu, kde študoval slavistiku. Vo vzdelávaní o Slovanoch, slovanstve, slovanských jazykoch a slovanských literatúrach pokračoval na univerzite vo Viedni a v Prahe. Jeho profesionálna kariéra sa začala na prekladateľskom oddelení uhorskej vlády v Budapešti, kde sa venoval prekladom zákonov do slovenčiny. V roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom, od roku 1906 pôsobil na ministerstve vnútra ako vedúci prekladateľského strediska. V rokoch 1887-1896 bol spoluredaktorom vládnych Slovenských novín.

Vďaka mnohým článkom v Slovenských pohľadoch sa Cambel pričinil o presadzovanie martinskej slovenčiny do spisovného jazyka. Vychádzal z výsledkov práce svojich predchodcov Jozefa Ignáca Bajzu, Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Michala Miloslava Hodžu a Martina Hattalu. V knihe Slovenský pravopis (1890) ustálil i/y, ä, ĺ, prispel k vysvetleniu zásad písania predložiek s, z, slov s príponami –ský, -stvo, pravopisu zložených a cudzích slov, k písaniu veľkých písmen i rozdeľovaniu slov. Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), spomínaný Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891) a najmä Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). V poslednej menovanej knihe založenej na stredoslovenskom nárečí sa autor pokúsil odstrániť nedôslednosti kodifikácie Hodžu a Hattalu. Rukoväť významne ovplyvnila vývoj modernej spisovnej slovenčiny ako najrozšírenejšia gramatická príručka. Po Cambelovej smrti pripravil 2. a 3. vydanie Rukoväti (1915, 1919) redaktor Slovenských pohľadov Jozef Škultéty. Aj vďaka nemu tvorí kodifikácia Samuela Cambela základ súčasnej kodifikácie slovenčiny.

Rozsiahlou zbierkou ľudovej prózy z východného i stredného Slovenska zdokumentoval Samuel Cambel vývinové štádium rozprávačskej tradície na prelome 19. a 20. storočia. Jeho práca a myšlienky boli nielen v čase svojho vzniku vedeckým prínosom, ale položili základy novej etapy v zaznamenávaní pramenného folkloristického materiálu. Počas svojich výskumných ciest zameraných predovšetkým na získavanie nárečového materiálu zhromaždil pozoruhodnú zbierku autentických textov ľudových rozprávaní. Pri kodifikácii spisovného jazyka sa Cambel opieral o výskum slovenských nárečí, stihol však vydať iba prvú časť diela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906), obsahujúcu zápisy z východoslovenských nárečí. Plánoval systematicky prebádať všetky slovenské nárečové oblasti, výskumné cesty na západné Slovensko však neuskutočnil v plnom rozsahu, lebo jeho zdravotný stav a smrť mu to neumožnili.

Popredný jazykovedec Samuel Cambel zomrel vo veku 53 rokov dňa 18. decembra 1909 v Csillaghegy, ktoré je dnes súčasťou maďarskej Budapešti.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR