Samko Dudík: Hudba to nie je len tak, mráz musí človeka obísť po hlave

Myjava/Bratislava 28. októbra (TASR) – Samko Dudík bol legendárnym myjavským primášom, hudobným samoukom, huslistom, spevákom a zberateľom myjavských piesní. Patril medzi jedinečných interpretov a propagátorov slovenskej ľudovej hudby. V stredu 28. októbra uplynie 135 rokov od jeho narodenia.


Ťahavá melódia a svojské rytmy, aj tak by sa dalo charakterizovať Dudíkovo husľové majstrovstvo: "Hudba – to nie je len tak. Mráz musí človeka obísť po hlave!". Toto vyznanie napĺňal pri každej svojej interpretácii.

Samko Dudík sa narodil 28. októbra 1880 na Myjave. Mal šesť súrodencov. Už ako štvorročný sa naučil tancovať čardáš, ako deväťročný si pozliepal prvé husličky. S bratmi si na Myjave založil detskú kapelu, neskôr sa spojil so skupinou cigánskeho primáša Baláža a spolu s nimi hrával v myjavských hostincoch. Zlá finančná situácia v rodine ho však donútila pokračovať v otcovom remesle (tkal plátno na mechy do vodných mlynov). Rok a pol pobudol v Kežmarku na textilnej škole. Potom sa definitívne rozhodol, že sa bude venovať hudbe. So svojou kapelou pôsobil v novootvorenom myjavskom kine Légie.

V roku 1897 hral Dudík so svojou kapelou na svadbe dcéry košarišského farára Pavla Štefánika. Svojou hudbou natoľko očaril vtedy mladého Milana Rastislava Štefánika, že ho požiadal o kultúrnu spoluprácu na študentských slávnostiach vysokoškolského klubu Detvan a Československej jednoty v Prahe. Jeho kapela sa v roku 1913 predstavila aj na Všeslovanskom zjazde v Prahe, kde takisto nadchla mnohých účastníkov.



Počas prvej svetovej vojny bol Samko Dudík školníkom v myjavskej ľudovej škole. V provizórnom lazarete hrával zraneným. Bol uznaným nevojakom, ale za jeho verejné prejavy národniarstva ho za trest odvelili k regimentu kanonierov na srbský front. Po návrate domov v roku 1917 dal opätovne dokopy kapelu. Spoznal sa a skamarátil s výtvarníkom a fotografom Karolom Plickom, spevákmi Jankom Blahom a Martinom Holým. V roku 1927 si jeho hru na Kyjovských národopisných slávnostiach vypočul český hudobný skladateľ Leoš Janáček, ktorý v tom čase hľadal hudbu na reprezentáciu Československa na Svetovej prehliadke hudieb v nemeckom Frankfurte nad Mohanom. Dudíkovci zvíťazili. Po tomto úspechu začal Samko Dudík hrávať s Českou filharmóniou a v roku 1932 sa rozhodol natrvalo sa presťahovať do Prahy. Žil tu dvanásť rokov. Hrával vo vinárňach, kde spríjemňoval chvíle hosťom a pripomínal domovinu slovenským umelcom, ktorí tu v tom čase žili (Martin Benka, Ján Smrek, Ladislav Novomeský, Tibor Andrašovan).

Počas Protektorátu Čiech a Moravy sa Dudík zapojil do odboja. Po zistení, že ho sleduje gestapo sa narýchlo vrátil v roku 1944 na Slovensko. Mal šesťdesiatštyri rokov a žiadne peniaze. Zamestnal sa v Slovenskej armatúrke Myjava. Spolupracoval s tanečnou skupinou Kýčera z Turej Lúky, neskôr bol primášom súboru Kopaničiar.

Hudobné majstrovstvo Samka Dudíka je zachytené na mnohých gramofónových a rozhlasových nahrávkach. Objavil sa aj pred kamerou vo filme Priateľka pána ministra (1940) a v dokumentárnych filmoch Myjavský muzikant (1956) a Samko Dudík (1981).

Samko Dudík bol trikrát ženatý a mal dvanásť detí. Zomrel 25. mája 1967 na Myjave. Pokračovateľom dudíkovskej tradície sa stal jeho vnuk Miroslav Dudík (huslista, spevák, upravovateľ ľudových piesní, Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu) a pravnučka Alžbeta Lukáčová (cimbalistka a speváčka).

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR