S. Šmatlák charakterizuje Ľ. Štúra aj ako protifeudálneho bojovníka

Bratislava 24. júla (TASR) - Tretím autorom, ktorý samostatne napísal osobnostné dejiny slovenskej literatúry je Stanislav Šmatlák (1925 Oslany - 2008 Bratislava). Celý život sa zaoberal vývinom slovenskej literatúry 19. a 20. storočia s dominantnou témou vývinových peripetií slovenskej lyriky. Túto jeho tvorbu reprezentujú personálne monografie Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky (1961), P. O. Hviezdoslav. Básnik národný a svetový (1969), Vývin a tvar Kraskovej lyriky (1976), Básnik Laco Novomeský (1967) Pozvanie do básne. Stretnutia s poéziou Milana Rúfusa a Miroslava Válka (1971) i syntetizujúce diela Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky (1971) a Dve storočia slovenskej lyriky (1979). Je tiež spoluautorom kolektívnych, akademických Dejín slovenskej literatúry, kde v duchu vedeckej koncepcie napísal kapitoly o našej literatúre druhej polovice 19. storočia a o literatúre na rozhraní 19. a 20. storočia (1965).


Ako literárny historik s veľmi citlivým vzťahom k umeleckej literatúre, predovšetkým k žánru poézie, po celý život nosil vo svojom vnútri naliehavé nutkanie napísať vlastné dejiny slovenskej literatúry, bez predchádzajúcej inštitucionálnej koncepcie, tak ako ich cítil, vnímal a prežíval. Túto ideu sa mu podarilo premeniť na skutočnosť až po roku 1990, keď odišiel do penzie. Napísal monumentálny opus, dvojzväzkové Dejiny slovenskej literatúry. Prvý zväzok zachytáva obdobie 9. až 18. storočia a vyšiel v roku 1997 v Národnom literárnom centre v Bratislave, druhý zväzok má podtitul 19. storočie a prvá polovica 20. storočia a vyšiel v roku 2001 v Literárnom a informačnom centre v Bratislave, čo je vlastne ten istý vydavateľ.

Šmatlákov text Dejín slovenskej literatúry môžeme v stručnosti charakterizovať ako hľadanie a sledovanie národnej idey, a to nielen v literatúre, ale v rámci celej slovenskej kultúry. V zmysle tohto prístupu autor nie náhodou cituje z listu Ľudovíta Štúra Jaroslavovi Pospíšilovi, kde svoju „lužickú povesť“, báseň Žrec, charakterizoval takto: „Neniť to sice žádná pověst, jest to pouze můj výtvor, ale já jí nazval tak proto, aby mnohý nehledal tam toho, co tam naskrze není, nýbrž radšej naleznul idey, jež já tam vysloviti chtěl.“ Stanislav Šmatlák k tomu dodáva: „A tou ideou, ktorá bola v tom čase pre autora básne neobyčajne aktuálna, bola myšlienka obetovania sa jednotlivca na prospech a na záchranu národa, zahalená do 'povesťového' rúcha lužickej proveniencie.“

A na stránkach biograficky koncipovanej podkapitoly Rozhodujúce kultúrne činy generácie Štúra v nej vymedzuje takto: „Jednou z vedúcich koncepčných i organizačných osobností tejto široko rozloženej aktivity sa stal Ľudovít Štúr. (...) Objektívny historický význam jeho diela, no i jeho predčasná tragická smrť, povýšili Štúra už v očiach vrstovníkov na symbolického reprezentanta úsilí celej generácie a takým ostal aj v pamäti nasledujúcich pokolení slovenského národného zápasu.“ No a o poslaneckých vystúpeniach Ľudovíta Štúra koncom roka 1847 a začiatkom roka 1848 Stanislav Šmatlák napísal: „Tu nevystupuje len ako reprezentant slovenského národného hnutia, ale aj ako predstaviteľ protifeudálneho zápasu, dožadujúci sa zrušenia poddanstva ako človeka nedôstojnej, protispoločenskej inštitúcie.“ Aj preto prezentujeme osobnosť Ľudovíta Štúra v roku 200. výročia jeho narodenia ako „Génia národa a Európy“.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR