Rybu nikdy nechytili!

Zíval od únavy po tréningu, bol hladný, no pred masážou prišiel na sľúbený rozhovor. Zhltol dva teplé sendviče, a kým sa jeho kondičný tréner už pobral domov, on sa ešte vrátil do fitnescentra. Je čas Vianoc, iní behajú po obchodoch, Dominik Hrbatý behá po vyhláseniach. Dostal najviac hlasov v ankete Športovec roka, potom aj Bratislavy, dnes ho čaká slávnosť vo svojom športe - tenise. Pri tomto blázinci však nesmie utrpieť príprava - na to dbá prísne. Nečudo, že večer padá od únavy...

Kedy odchádzate do Austrálie?
- Dvadsiateho ôsmeho decembra.
Najkrajší sviatok roka strávite teda v kruhu najbližších. Vnímate vôbec predvianočnú atmosféru, zapájate sa do príprav, keď z tréningu utekáte na rôzne vyhlásenia?
- Vnímať to vnímam. Tréningy si upravujem tak, aby som  všetko stíhal - ráno trochu skôr alebo večer neskôr. Trochu mi síce tieto povinnosti narúšajú prípravu, nie som tým veľmi nadšený, ale ťahám to už takto dva, tri možno aj viac rokov, som zvyknutý. Snažím sa zladiť si program tak, aby mi to vyšlo.
Darčeky ste stihli v tomto blázinci kúpiť?
- To už mám dávno vybavené. Nie som ten, kto to necháva na poslednú chvíľu. Trénujem aj 24. decembra, takže večeru pripraví mama. Ja prídem, najem sa, rozbalím darčeky, potom sa stretnem s kamarátmi, aby sme si vymenili darčeky, a idem spať.
Daviscupový kapitán Miloš Mečíř je veľkým rybárom. Stihne obstarať na Vianoce kapra pre celý tím?
- Keď idem s ním na ryby, nikdy nič nechytíme. Keď nie som s ním, tak sa vždy chváli, čo chytil. 
Verili ste, že darčeky nosí Ježiško?
- Určite áno. Ešte keď sme bývali v byte, mali sme v kuchyni zvonček. Po večeri nám mama alebo otec povedali, aby sme sa pozerali z okna, či náhodou nepoletí okolo Ježiško. Keď sme počuli zvonček, rozbehli sme sa do izby. Neviem, za akých okolností som zistil, že darčeky nenosí Ježiško, či to bolo v škôlke, v škole, či to povedali kamaráti, že to takto nefunguje. No myslím si, že najmä pre deti je to krásny, idylický
sviatok, veria, že sa Ježiško naozaj zjaví. Keby vedeli, že darčeky sú od rodičov, zrejme by toľko neposlúchali.
Brat Juraj je na horolezeckom turné v Latinskej Amerike. Máte o ňom správy?
- Píše a posiela e-maily a fotky, z ktorých som uveličený. Majú krásne zážitky. Písal, že sa  s kamarátkou vybrali k istej sopke. Pri výstupe do 5 900 metrov im horský vodca dával kokové listy, ktoré sa žujú, aby povzbudili organizmus, aby sa ľahšie dýchalo. Keďže sa im dobre šlo, chceli si ich zobrať aj do Chile, keď tam pôjdu na ďalšiu sopku. Na hraniciach však auto, ktoré stálo pred nimi, prehľadávali colníci, tak rýchlo povyhadzovali všetky listy. Potom sa smiali, že to mohli doniesť domov do roboty - a to by podávali dvestopercentné výkony.
Bolo pre vás finále Davisovho pohára najväčším darčekom tohto roku?
- Určite to bolo vyvrcholením konca roka. Neviem, či to bol darček, keďže sme prehrali. No atmosféra, všetko okolo toho, pozornosť médií, divákov, bolo nezabudnuteľné. Dostal som kopu e-mailov zo všetkých možných kútov sveta. Bol to obrovský zážitok nielen pre mňa, ale pre celé Slovensko. Sú to momenty, ktoré sa v kariére dajú porovnať iba k  finále grandslamu - naozaj sa tam dostane len pár vyvolených.
Aký najzaujímavejší e-mail ste dostali?
- Nebol to e-mail, ale prišiel jeden krásny list. Mal som ho niekde so sebou, asi ho mám pri niektorej rakete, chcel som ho dať aj novinárom, no zabudol som, lebo utekám z tréningu. Ten list je od nejakého pána z Dubnice, ktorý nevyzdvihol len mňa, ale i celý tím, atmosféru, všetko, čo sa urobilo pre celé Slovensko. Je to list, ktorý chytí za srdce.
Aj vy ste sa chytili za srdce po druhom bode, ktorým ste vo finále proti Chorvátom vyrovnali stav stertnutia na 2:2. Ukázali ste, že to víťazstvo patrí celému Slovensku. Zrazu letelo tričko, potom rakety medzi divákov.
- Som spontánny človek, keď mi niečo napadne, urobím to v tej chvíli. Nepripravujem to dopredu. Okrem toho strihania dohola, na čom sme sa po semifinálovej výhre proti Argentínčanom dohodli.
V Ostrave hrali tenisti hokejový zápas. Neuvažovali ste, že nastúpite?
- Lákali ma chalani, no mal som iný program, chcel som začať s tenisom. Druhá vec je, že sa trochu bojím, nejde o profesionálnych hokejistov, ktorí by vedeli dať na mňa pozor, každý si tam dáva pozor skôr na seba, takže sa občas vyskytujú aj nebezpečné zranenia. Aj Karol Beck si tam v lete zranil koleno, boli tam občas vybité zuby, rozbité obočie, niekomu odletela hokejka na tribúnu. Sú tam situácie, ktoré ohrozujú zdravie a mne to nestojí za to, aby som sa zranil pred začiatkom novej sezóny.
Stále sa veľa diskutuje o prehratom finále Davisovho pohára, v ktorom ste pred poslednou dvojhrou vyrovnali na 2:2. Mečířovi vyčítali, že poslal na kurt Michala Mertiňáka, a nie skúsenejšieho Karola Kučeru, ktorý tvrdil, že bol pripravený nastúpiť.
- Všetko je relatívne. Miloš sa rozhoduje sám, aj keď veľa ľudí doňho hučalo, aby dal hrať Karola Kučeru. Miloš chodil, rozprával sa so mnou, čo si myslím o Karolovi či o Merťovi, opýtal sa Karola, spýtal sa Merťa, trénerov, členov realizačného tímu. Každý mu povedal, čo si myslí, kto by mal hrať, napokon to bolo predsa len jeho rozhodnutie - on sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Ak chcete môj názor: Ančič je hráč svetovej dvadsiatky, či už Karol alebo Merťo dosť dlho nehrali. Proti takému hráčovi, akým je Ančič, ktorý je v zápasovom rytme, je šanca možno 2:10. Myslím si, že Karol aj Merťo mali rovnaké šance, obaja by ťažko vyhrali a museli by naozaj podať životné výkony.

Konečne chvíľa s priateľkou Martinou Štofaníkovou.   Foto Jiří Vojzola

Lanský víťaz Davisovho pohára Španielsko vypadlo tohto roku hneď v prvom kole po prehre na Slovensku. Slovensko, tohtoročného finalistu, čaká v budúcoročnej súťaži hneď v úvode veľmi ťažký zápas v Chile. Nemal by byť víťaz či finalista uprednostňovaný a nastúpiť až v druhom kole?
- Ani na majstrovstvách sveta vo futbale to nebýva. Je to v poriadku, my tenisti sme na to zvyknutí. Vyhrám turnaj alebo som vo finále, potom sa na ďalšom podujatí vidím v tridsaťdvojke proti silnému súperovi, ísť dookola, od prvého kola sa snažiť prebojovať čo najďalej. Patrí to k tomuto športu, a tým je to veľmi férové, každý má rovnakú šancu vyhrať Davisov pohár či tenisový turnaj.
Hrali ste už v Chile, dejisku budúcoročného súpera v Davisovom pohári?
- Hral som tam raz na turnaji, bolo to na antuke, vo väčšej nadmorskej výške. Davis Cup sa však bude hrať iba v dvestometrovej výške.
Kde ste našli miesto pre repliku šalátovej misy?
- Doma na kozube.
Začínate v novej sezóne s tradičným turnajovým programom?
- Áno, bude to klasika, Adelaide, Auckland a potom Australian Open.
Nie je vám ľúto, že s Danielou Hantuchovou nemôžete obhájiť prvenstvo na Hopmanovom pohári?
- Ja to ľutujem odvtedy, keď sa Daniela rozhodla. Predsa len sme boli víťazi, takže sa nám muselo hrať dobre. Turnaj v Perthe má svoju uvoľnenú atmosféru, chodí tam veľmi veľa ľudí na tenis, pri bežných turnajoch to predsa len nebýva. No a je to tímová súťaž, čo ja hrám rád. Sú tam skvelí hráči, takže je to aj dobrá príprava na začiatku roka. 
Klára Urbánová