Ruský generalissimus Suvorov zomrel pred 215 rokmi

Petrohrad/Bratislava 17. mája (TASR) – Ruský vojvodca a vojenský teoretik Alexander Vasilievič Suvorov, ktorý sa preslávil pochodom z Talianska do Švajčiarska cez priesmyk svätého Gottharda, zomrel pred 215 rokmi, 18. mája 1800 v ruskom Petrohrade.


Alexander Vasilievič Suvorov sa narodil 24. novembra 1729, pravdepodobne v ruskej Moskve, v rodine generála Vasilija Ivanoviča Suvorova. Ako dieťa bol často chorý, ale už v 13 rokoch ho otec poslal do Semionovského pluku, kde až do roku 1754 slúžil ako radový vojak. V sedemročnej vojne proti Prusku sa už ako nižší dôstojník vyznamenal v bitke pri Kunersdorfe (1759), v roku 1760 sa zúčastnil bojov pri obsadzovaní nemeckého Berlína. Za statočnosť a vynikajúce veliteľské schopnosti bol ako 33-ročný povýšený na plukovníka. Čoskoro sa prejavil jeho talent vojenského teoretika, zjednodušil vojenský výcvik, zaviedol bleskové presuny a rýchle útoky namiesto vyčerpávajúcich útočných manévrov. Svojim podriadeným umožnil počas bojovej činnosti konať nezávisle, čo zvýšilo efektívnosť bojov.

Roku 1768 ho poslala ruská cárovná Katarína Veľká na čele Suzdalského pešieho pluku do Rusmi okupovaného Poľska, kde pomáhal potlačiť povstanie proti kráľovi Stanislavovi Poniatowskému. Víťazstvá Suvorova nad silami šľachtickej konfederácie a obsadenie Krakova výrazne prispeli k rozdeleniu Poľska. Suvorov bol následne povýšený do hodnosti generálmajora a vyznamenaný Radom sv. Juraja 4. triedy.

Najväčšie zásluhy však Suvorov získal vo vojnách proti Turkom. V apríli 1773 dobyl pevnosť Turtukaj, o rok neskôr zvíťazil pri Kozludži, za statočnosť bol povýšený na generálporučíka. Vďaka víťazstvu nad Turkami Rusko konečne získalo prístup k Čiernemu moru.

Povstanie Jemeliana Pugačova pri Carycine potlačil v roku 1774. O tri roky neskôr porazil krymského chána a Krym sa stal súčasťou ruského impéria. Suvorov vybudoval na Kryme rozsiahle vojenské opevnenia, známe ako Kubáňska línia, slúžiace na obranu južného Ruska.

V rokoch 1787-1792 Suvorov už na čele celej ruskej armády bojoval proti Turkom počas druhej rusko-tureckej vojny. V bitke pri Očakove (1788) bol ťažko zranený, vynahradil si to však pri Izmaile. Dobytie tejto tureckej pevnosti na Dunaji v decembri 1790 sa dodnes vyučuje na hodinách taktiky na vojenských akadémiách. Rusi zaútočili z troch smerov, pričom časť vojska dorazila k hradbám na pramiciach. Hoci pomer síl bol výrazne v prospech obrancov Izmailu, Turci prišli o 26.000 mužov, kým útočiaci Rusi len o 4.500.

Vojsko Suvorova potlačilo v roku 1794 v Poľsku roľnícke povstanie a obsadilo Varšavu. Po návrate do Ruska bol Suvorov panovníčkou Katarínou Veľkou povýšený do hodnosti poľného maršala, cárovná ho obdarovala rozsiahlymi panstvami a dostal aj oveľa širšie veliteľské právomoci.

V roku 1795 Suvorov odišiel na čiastočný odpočinok. V jeho živote však nastal zvrat. Cárovná Katarína Veľká v roku 1796 zomrela a s jej nástupcom Pavlom I., ktorý sa obával silných osobností, mal Suvorov do konca života len problémy. Vo februári 1797 ho cár poslal najskôr do zálohy a potom do vyhnanstva. Po dvoch rokoch sa Suvorov na základe intervencie viedenského dvora z vyhnanstva vrátil a bol poverený velením rakúsko-ruskej armády vo vojne s Francúzskom. Pri ťažení v Taliansku sa preslávil víťazstvom nad francúzskymi generálmi. Po namáhavom prechode cez priesmyk svätého Gottharda, keď vyčerpaní vojaci bez sľúbených zásob museli čeliť francúzskym jednotkám, mu cár Pavol I. udelil titul generalissima a nariadil mu návrat domov.

Počas svojej dlhoročnej vojenskej kariéry nebol Suvorov nikdy porazený. Pochod cez Alpy však podlomil jeho sily, vrátil sa do Petrohradu veľmi chorý.

Alexander Vasilievič Suvorov zomrel 18. mája 1800 v Petrohrade vo veku 70 rokov. Urna s jeho popolom je uložená v kláštore (lavre) Alexandra Nevského.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR