Rozpomienky Hurbana sú do značnej miery politickým obranným spisom

Bratislava 23. decembra (TASR) - Životopisné a memoárové dielo Jozefa Miloslava Hurbana Ľudovít Štúr, (ktoré v reedícii vydalo v týchto dňoch vydavateľstvo SLOVART v spolupráci s TASR), našlo po dvojročnej autorskej odmlke svoje pokračovanie v texte, ktorý autor nazval Rozpomienky. V skutočnosti je to po štyroch „knihách“ z predchádzajúceho diela „Kniha piata“. J. M. Hurban v nej opísal deje Slovenského povstania 1848-1849, od pochodu cez Kysuce, pobyt v Těšíne, až po bitku pri Prešove na začiatku apríla 1849. Text Rozpomienok však uzatvára dokument „Suplementa k posledným hárkom Rozpomienok“ čiže doplnky k... Je to úplný text národnej deputácie k cisárovi Františkovi Jozefovi I. dňa 19. marca 1849, ktorý vtedy z bezpečnostných dôvodov bol v Olomouci.


Samotné Rozpomienky sú však do značnej miery aj politickým obranným spisom. V ich obsiahlom úvode nájdeme aj tieto vety: „Slováci bývali odjakživa predmetom starostí politikánov jednodenných, vždy si zmysleli na nich, keď potrebovali, či ich klasickú a tak zovšad strategicky veľadôležitú pôdu a prírodu, či ich pohyblivú hruď a silné ramená a či tie smeti, akými konečne každý väčší národ obdarený je mocou prírody hriešnej, klátov 'bez ducha a srdca' a akými i Slovensko obsial nepriateľ satan. Kedykoľvek takýto materiál slovenský potrebovali politikáni, vždy boli im Slováci známi. Kadenáhle ich využili ku svojim cieľom, ihneď tajili, že by jestvovalo Slovensko a národ slovenský.“

Sú to „rozpomienky“ hlavne na druhú (zimnú) dobrovoľnícku výpravu. Cenné je, že J. M. Hurban presne mapuje pochod výpravy od kraja do kraja i od mesta k mestu a komentuje prijatie dobrovoľníkov miestnym ľudom i predstaviteľmi miestnych orgánov moci. Z čias pobytu v Těšíne opísal takúto historku: „Ja a Štúr kúpili sme si tuná prostredníctvom mešťanostu a priateľov tunajších od známeho farára jeden pár silných koní a krytý koč, primeraný k nastávajúcemu ťaženiu zimušnému, ktorý záprah náš mal potom celú históriu, lebo šľachetní Maďari kroz pisálka svojho, vyšibaného trestanca Karola Paltaufa, po zakončenej vojne dali rozhlásiť, že som tie kone a koč Čákymu z Budatína odviedol, takže musel som im na hlavu hodiť ich zločinnú lož od patričných donesenými svedectvami.“

Túto časť „pamätí“ Hurban napísal v zaujatí vojenskou históriou Slovenského povstania 1848-1849. A keďže po opustení Kysúc a Žiliny Hurban sa vydal smerom na Turiec, Horehronie, Liptov a Spiš a Štúr mal iné poverenie, ich cesty sa rozišli, aby sa nakoniec stretli v Košiciach. Preto sa v týchto častiach spomienok o Ľ. Štúrovi veľa nedozvieme. Ale z autorovej poznámky je to jasné: „Na Štúra žalované (hlásenie Andreja Radlinského, vtedy kaplána v Banskej Štiavnici), že málo organizoval, idúc s Gőtzom Tekovom a Zvolenom. To bola pravda, ale nepomysleli posudzovatelia, že Štúr idúc s hlavnou brigádou Gőtzovou, nemohol na organizáciu dobrovoľníkov pomýšľať, majúc na zreteli zriaďovanie vlád miestnych a stoličných...“

J. M. Hurban svoje Rozpomienky, a tým i celé dielo Ľudovít Štúr uzaviera takto: „Tretia naša hlavná kapitola nastala nám až potom, keď už Rusi boli na pochode k ratovaniu Austrie. A podľa toho, kto povie A, musí povedať i Ž, zachovali sme sa i my a neutiahli našu súčinnosť, ačkoľvek ani ja ani Štúr ani Hodža ani Zach ani Bloudek netasili sme sami viacej meča, zriadiac iba čerstvé dva batalióny dobrovoľníkov, ktorým velil barón Lewartovský.“ Dodajme, že to bolo prvé, čisto slovenské národné vojsko.

Rozpomienky Hurban publikoval v Slovenských pohľadoch v rokoch 1886 - 1888. Viac napísať už asi nevládal. Zomrel 21. februára 1888 a uverejnenia posledných častí diela sa už nedožil.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR